KATALOG FIRIEM

Politický aktivista a Sarajevský atentátnik sa narodil 13. júla 1894 na Grahovom Poli. Chlapca pomenovali Gavrilo, lebo sa narodil v deň svätého Gavrila. Dieťa pokrstili o desať dní neskoršie. Keď bolo treba zapísať dátum narodenia do kníh, pop Miloš Bilbija, ktorý zastupoval protopopa Iliju, zapísal do knihy pokrstených ako deň jeho narodenia 13. jún, a do matriky narodených 13. júl. O dvadsať rokov neskoršie, keď Gavrila súdili, táto chyba dedinského popa Miloša mala za následok vážne diskusie, ktorý z týchto dvoch dátumov je správny, lebo od toho závisel trest. Keby Gavrilo v deň atentátu bol mal viac ako 20 rokov, boli by ho odsúdili na smrť.

Gavrilov otec Petar bol veľmi pobožný v porovnaní s ostatnými poddanými roľníkmi v Grahovom Poli, postil sa na každý post, nezmeškal ani jednu liturgiu. Petar sa v mnohom odlišoval od ostatných sedliakov. Nepil, neklial, a vo voľnom čase vysádzal stromy pozdĺž cesty, ktorá vedie z Obljaja do Grahova. Ako poštár bol veľmi svedomitý. V zime, keď sneh zavial cesty, nechal voz doma a poštu, ťažkú aj tridsať kilogramov, nosil na vlastnom chrbte. Gavrilova matka Nana mala celkom iný postoj voči cirkvi. Pre ňu viera mala len tradičný význam. Gavrilo bol pod jej vplyvom, a povedal aj dr. Pappenheimovi, že "ani ako dieťa nebol zvlášť pobožný". Gavrilo neostal negramotný. Jeho otec totiž nechcel, aby chodil do školy, lebo potreboval pastiera k ovciam. Len na matkino naliehanie, ako deväťročný začal navštevovať školu. Podľa výpisu z kníh Štátnej ľudovej školy v Bosanskom Grahove, ktoré boli neskoršie zničené, Princip navštevoval prvú triedu v školskom roku 1900-1901. V triede bolo 54 žiakov. Skončil ju s výborným prospechom. V druhej triede bol dobrým žiakom. V tretej triede bol chorý. Nepravidelne chodil do školy a prepadol zo zemepisu, dejepisu, počtov a hospodárstva, ale v nasledujúcom roku zložil tretiu triedu s výborným prospechom. Tak isto aj v štvrtej triede. Keďže mal rád školu, do štvrtej triedy chodil ešte raz a skončil ju opäť s výborným prospechom. Pricipovim učiteľom mu bol Pajo Obradovič.

"U Gavrila sa už v ranom detstve prejavovali osobitné znaky vývinu. Začal chodiť veľmi skoro, už v deviatom mesiaci, a ešte ako veľmi malý bol mimoriadne vrtký a živý. Už v útlom veku sa zriedkakedy hrával so svojimi vrstovníkmi, radšej pásaval teľce a pozeral, ako roľníci pracujú na poli, ako kopú, kosia, žnú. Skôr ako začal chodiť do školy, keď nemal ešte ani sedem rokov, chodieval za dobytkom vystrojený ako žiak. Brával si na chrbát kapseľku so starými knižkami a listami. Pri hre s deťmi býval veľmi priečny a udrel aj silnejšieho od seba, najmä keď videl, že sa mu krivdí, alebo že ho silnejší podceňuje." (Principov spolužiak Božidar Tomič, Gavrilov život v Oblaji).

Ako odmenu dostal zbierku hrdinských ľudových piesní. Čítaval ich priateľom svojho otca, keď sa zvečera zišli na posiedku. Jednému zo svojich zriedkavých intímnych priateľov sa neskoršie priznal, že posiedky v rodičovskom dome zanechali v jeho duši hlboké stopy:

"Pri slabom svetle vlhkých polien na ohnisku, v hustom dyme sedeli sedliaci, chlapi a ženy. Keď človek chcel trochu hlbšie preniknúť pohľadom cez dymovú clonu, všetko pred ním mizlo, okrem mnohých, veľmi mnohých očí. Tie smutné oči, mučenícke iskry, blčali vlažným svetlom, akoby prichádzali z ničoho. V nich sa zračila výčitka, otázka, hrozba, a Gavrilo tvrdil, že ho aj teraz často vyrušia zo sna tie čudné pohľady."

Život Principovej rodiny ukazuje, ako sa rodinné hospodárstva (zádruha) pod vplyvom nových spoločenských a hospodárskych podmienok rýchlo rozpadávali. V čase tureckého panstva boli v podstate sebestačné, najväčšiu časť výdavkov kryli príjmy z poľnohospodárstva a chovu dobytka. Trh a peniaze mali pre zádruhu druhoradý význam. Dane a poplatky sa platili hlavne v naturáliách a zádruha vyrábala takmer všetko, čo jej členovia potrebovali na živobytie, okrem neveľa tovaru, ktorý sa kupoval v meste, ako soľ, petrolej a pod. V období tureckého panstva zádruha Principovcov bola pomerne veľká, ale po roku 1878 rýchlo začala upadať. Po zavraždení Jova Principa roku 1881 sa jeho druhý syn Petar-Pepo, Gavrilov otec, stal vo svojom tridsiatom roku hlavou zádruhy. Za jeho života sa zádruha rozpadla a majetok si členovia podelili medzi sebou.

Prvé roky v nižšej obchodnej škole neposkytli Gavrilovi mnoho radosti, aj keď bol dobrým žiakom. Keďže sa zárobkové pomery jeho brata Jova zhoršili, Gavrilo sa musel presťahovať k nemu do osady Hadžiči, odkiaľ každý deň cestoval vlakom do školy. Cez leto odchádzal na dedinu, kde vykonával všetky roľnícke práce. Využil každú príležitosť na čítanie, začo mal nepríjemnosti v Jovovej rodine. Jovova manželka a jej matka mu zazlievali, že toľko času trávi pri knihe, namiesto toho, aby dovážal drevo a pomáhal Jovovi.

Už v tých rokoch sa prejavovali niektoré zvláštnosti Gavrilovho charakteru. Trpel pocitom menejcennosti. to malo viac príčin. Mrzelo ho, že je nízkej postavy a že ho kamaráti volajú Gavrica. Po skončení tretej triedy obchodnej školy sa Gavrilo rozhodol prejsť na gymnázium. Ale bolo treba najprv zložiť rozdielové skúšky a presvedčiť brata Jova, ktorý tento návrh spočiatku odmietal. Jovo, ako podnikateľ, nemohol pochopiť Gavrilov idealizmus, ale napokon predsa ustúpil, lebo dospel k názoru, že by Gavrilo predsa len ako právnik alebo profesor mohol viac zarábať, než ako obchodník. Jovo sa dohodol so študentom lekárskej fakulty Markom Maglovom, aby pomohol Gavrilovi pripraviť sa na skúšky z gréčtiny a latinčiny. V auguste 1910 Gavrilo odišiel do Tuzly, zložil skúšky a v tú jeseň sa zapísal do štvrtej triedy gymnázia. Keď prvého rána prišiel do novej školy, niesol pod pazuchou Cézara. Mal veľký počet zameškaných hodín, len v prvých dvoch mesiacoch dvadsať. Mal byť automaticky vylúčený zo školy, ale požiadal o preloženie na sarajevské gymnázium, kam prišiel koncom roku 1910. Vaso Čubrilovič, jeden z účastníkov atentátu, aj sám žiak tuzlanského gymnázia, sa vyjadril na súde o Gavrilovi, že je ako "parný valec", čiže je to človek nespokojného ducha, ktorý sa nemôže upokojiť, lebo ho stále niečo poháňa.

Na sarajevskom gymnáziu Gavrilo skončil štvrtú triedu v júni roku 1911. Už mal sedemnásť rokov a začal nadobúdať nové návyky. Počas súdneho procesu jeden zo svedkov tvrdil, že sa Gavrilo rád chválil, že nikto nepozná literatúru lepšie ako on a že je najlepší na tom poli. Sám Gavrilo si neskoršie sťažoval dr. Pappenheimovi, že vo väzení najťažšie znáša to, že nemá čo čítať, lebo pre neho knihy od útleho detstva znamenali všetko:

"Vždy som bol vážny, s knihami, obrazmi atď... Vždy sám, v knižniciach... Vždy som čítal a vždy som bol sám, zriedkakedy som sa zapojil do diskusie... Mnoho som čítal v Sarajeve. Pre mňa knihy znamenajú život. Preto mi je teraz ťažko bez čítania... Čítal som mnoho anarchistických, socialistických a nacionalistických pamfletov, krásnu literatúru a všetko ostatné. Aj sám som kupoval knihy, nehovoril som o tých veciach... V samoväzbe je veľmi zle bez kníh... nič na čítanie... Navyknutý stále čítať najviac trpí preto, že nemôže čítať. Keby aspoň dva-tri dni mohol niečo čítať, mohol by sa lepšie vyjadrovať."

V rozhovoroch s dr. Pappenheimom Princip označoval rok 1911 za kritický vo svojom živote. V tom roku prvý raz "začal nadobúdať ideály o živote". V tom roku začal aktívne pracovať v jednej skupine mladobosniakov. V tom roku sa aj zamiloval. Na jar roku 1912 sa Princip rozhodol, že pôjde do Belehradu, a tam bude ďalej študovať. Bez toho, aby niekoho informoval o svojom rozhodnutí, vydal sa na cestu do Belehradu pešo. Keď prešiel cez hranicu Bosny a Srbska, pobozkal srbskú zem. V Belehrade sa zúčastnil na politickom zhromaždení "a prvý raz v živote mohol bez strachu pred žandármi kričať >Preč s Rakúskom<. Tu sa stretol s Mustafom Golubičom, ktorý mu sľúbil, že ho zoznámi s literátmi a četníkmi". Na začiatku svojho pobytu v Belehrade Princip nedostával nijakú podporu od brata Jova, lebo odišiel zo Sarajeva bez jeho súhlasu.

Zdieľal sa o životné ťažkosti s bosenskými študentmi v Belehrade, ktorý spávali na smetisku na Zelenom venci alebo v opustených psiarňach. V júni roku 1912 sa prihlásil na Prvom chlapčenskom gymnáziu v Belehrade na skúšku z piatej triedy gymnázia. Po niekoľkých dňoch písal priateľovi do Sarajeva. Na kartu napísal: "Prepadol som - Princip Gavro."Dlho trpel, že bol vyhlásený za "brak". Pri návrate sa nezdržiaval dlho v Belehrade, musel sa vrátiť do Hadžíč. Za ten čas srbské vojsko vybojovalo prvé väčšie víťazstvo nad Turkami na Kumanove. Gréci a Černohorci rýchlo napredovali. Európa, hlavne Rakúsko-Uhorsko, bola prekvapená úspechmi srbského vojska. Tieto víťazstvá sa oslavovali s veľkým nadšením nielen v Srbsku, ale aj vo všetkých južnoslovanských provinciách habsburskej monarchie. Žiaci v Sarajeve chodili po uliciach s menami oslobodených miest na stužkách svojich čiapok. V mnohých mestách boli verejné manifestácie. Gavrilo Princip bol v tých dňoch v osade Hadžiči a musel počúvať výčitky svojej švagrinej, že nič nerobí, a bratove bedákania, že nezložil piatu triedu gymnázia. Za ten čas Principovi kamaráti v Tankosičových komitských jednotkách pochodovali Kosovým poľom ako pomstitelia. Skutočnosť, že Principa neprijali ako dobrovoľníka do komitských jednotiek, bola jednou z hlavných osobných motívov, ktoré ho nútili vykonať niečo veľké, aby tým dokázal, že sa vyrovná iným. Principovi sa podarilo presvedčiť brata, aby ho opäť pustil do Belehradu, kde napokon v lete 1913 zložil piatu a šiestu triedu gymnázia. To bol zároveň aj koniec jeho študentských úspechov. ((pozri tiež: Mladá Bosna,↑Sarajevský atentát 28. jún 1914)

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Prihláste sa k odberu článkov na Facebooku

Diskusia na konci článku

(Diskusný príspevok bude následne skopírovaný aj do Diskusného fóra na stránke facebook – Priestor)