KATALOG FIRIEM

Spory o územie Kosova s rozlohou 10 887 kilometrov štvorcových a necelými dvoma miliónmi obyvateľov, sa tiahli dejinami Balkánu celé stáročia. Nevraživosť medzi etnikami, živená minulosťou, zanechali na spoločnosti nezacelené rany.

Zmena ústavného zákona v Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia z roku 1974 garantovala provincii Kosovo a Metohija rozšírené autonómne právomoci. Samosprávna oblasť, Kosovo mala vlastnú diplomaciu na čele z ministrom zahraničných vecí, ministerstvo národnej obrany s jednotkami vlastných ozbrojených síl a Vrchný súd so sídlom v Prištine. Kosovský parlament, tvorený zástupcami početnej albánskej komunity disponoval rozsiahlymi právomocami zasahujúcimi do federálnych zákonov celej Juhoslávie. V tomto prostredí dochádzalo k častej izolácii a vytláčaniu srbskej menšiny na okraj spoločnosti. Skupiny majetných albánskych prisťahovalcov vykupovali srbské pozemky a osídľovali ich svojimi početnými rodinami z Albánska. Násilný aj nenásilný exodus obyvateľstva vrcholil v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. V Prištine žilo pred Druhou svetovou vojnou 336 srbských rodín, ich počet klesol za štyri desaťročia na necelých osemdesiat. V Kosovskej Kamenici z 212 na 29. V Podujeve z 1566 na 163. (pozri: ■ Juhoslávia 11. novembra 1945 – Vznik Juhoslávie)

Éra prezidenta Slobodana Miloševiča, od roku 1987 tajomníka Zväzu komunistov Srbska, neskôr lídra Srbskej socialistickej strany, znamenala zvrat v politike Belehradu voči Kosovu. Po roku 1988 sa mu podarilo presadiť ústavné zmeny, ktoré garantovali vláde v Belehrade, právo kontroly nad celým územím federácie, čo znamenalo výrazné oklieštenie právomocí albánskej menšiny v Kosove. Tá po ústavných zmenách z roku 1974 a páde socialistického bloku na konci 80. rokov, dúfala v opak a požadovala uznanie úplnej suverenity Kosova. Ústava z roku 1989 pochovala tieto separatistické ambície kosovských Albáncov, znamenala vyhlásenie občianskej neposlušnosti a iniciovala vznik radikálneho separatistického bloku, podporovaného vplyvnými islamskými kruhmi zo zahraničia, najmä zo Saudskej Arábie (mesačný žold albánskeho dobrovoľníka z radov Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) bol 5 000 USD). V štátnych podnikoch, baniach a elektrárňach sa začali búrlivé stávky, vrcholiace hromadným prepúšťaním neposlušných zamestnancov. Nezamestnanosť a obrazy etnickej segregácie, ktoré boli prezentované medzi jednoduchým obyvateľstvom ako pripravované zámery novej vlády, vrcholili koncom deväťdesiatich rokov v otvorenom protivládnom povstaní.

V konflikte srbských vládnych jednotiek s povstaleckými skupinami kosovských Albáncov, zjednotených v teroristickej organizácii Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK) a žoldnierskymi jednotkami financovanými z účtov bohatých arabských krajín, zahynulo od roku 1989, takmer 18-tisíc ľudí. Občianska vojna zanechala otáznik v podobe 1500 nezvestných Albáncov a asi 500 kosovských Srbov. Tristotisíc civilistov utrpelo v občianskej vojne zranenia a desiatky tisíc ich muselo v strachu o život opustiť svoje domovy.

Teroristi z UCK popravili pri jednej svojej akcii v roku 1997 päťdesiat srbských úradníkov a dvadsať Juhoslávii verných Albáncov. Začiatkom roku 1998 bolo zabitých šesť záložných srbských policajtov a osem albánskych lesníkov zamestnaných v srbských podnikoch. Vražda srbského policajta bola v radoch UCK radostnou a oslavovanou udalosťou.

Občianska neposlušnosť a sabotáže boli namierené proti hospodárskym zámerom vlády v Kosove. Boj z nezamestnanosťou - živnou pôdou radikalizmu, ani boj s kriminalitou, neboli v záujme albánskych predákov v Kosove. Spoločenská nestabilita a strach bežného obyvateľstva, v spojení z protisrbskou propagandou boli vodou na mlyn albánskych separatistov. Nealbánski obyvatelia boli v tej dobe organizovane vyháňaní z domovov. Mnoho z nich bolo zabitých alebo unesených, väznených a napokon v neľudských podmienkach popravených. Priam desivo vyznievajú dokumenty, ktoré odtajnilo západné spoločenstvo až v roku 2008 a odkrývali neľudskosť albánskych teroristov v Kosove, týkajúcu sa obchodovania s orgánmi unesených srbských civilistov.

Ústredná srbská vláda vyslala do provincie na udržanie poriadku a ochranu obyvateľstva špeciálne policajné jednotky a vojsko, vrátane útvarov na posilnenie ochrany hraníc. Dohromady dvadsaťpäťtisíc mužov. Keď v marci 1998 tieto jednotky dobili základňu klanu Jashari v Dojnom Prekaze, objavili v jej opevnených domoch a bunkroch tony zbraní a munície. Do konca roka 1998 uskutočnila UCK ďalších dvestopäťdesiat prepadov policajných staníc a armádnych postavení.

Srbská prokuratúra prezentovala v marci 2009 nové dôkazy o základni Kosovskej oslobodzovacej armády (UCK) na severe Albánska. Súčasťou dôkazového materiálu je aj videozáznam útoku UCK na hliadku hraničiarov vtedajšej juhoslovanskej armády (VJ) z 30. septembra 1998, pri ktorom zahynulo päť vojakov. Príslušníci juhoslovanskej armády nemali šancu na odpor, pretože skupina členov UCK sa okamžite po útoku stiahla cez hranice do tábora v severnom Albánsku. Materiál bol dôkazom toho, že teroristi podnikali útoky z Albánska, ktoré im poskytovalo logistickú podporu.

„ Keď som sa v roku 1998 stretol s pracovníkom slovenského konzulátu v Belehrade, hovoril výhradne o Kosove. Hovoril o strachu, ktorý vládne ulicami Prištiny. Hovoril o desať percentnej Srbskej menšine a jej žalostnom postavení, ktoré politika vlády ešte zhoršila. Hovoril o Belehrade, ktorý sa vďaka albánskym narkomafiám zmenil na mesto strachu. Smrť je realita belehradských ulíc rovnako ako ulíc Kosova. Srbský nacionalizmus a záujmy cudzích mocností podnecovali agresivitu albánskych povstalcov, rozdúchali občiansku vojnu, pochovali tisíce nevinných ľudí a s nimi aj šancu na pokojný život. Nebiť teritoriálnych záujmov západných mocností mohla sa kríza v Kosove vyriešiť mierovou cestou, tak ako to tvrdia bývalí obyvatelia Kosova, ktorý museli utiecť pred vojenskou agresivitou NATO. Verili, že by nakoniec našli s Albáncami spoločnú reč. Obviňovali Američanov nie Albáncov. Keby podľa nich nepchali nos, kam netreba nemuseli by dnes nikam utekať .“