KATALOG FIRIEM

V Juhoslovanskej zväzovej republike sa po politických zmenách na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia a po vyhlásení nezávislosti Chorvátska a Slovinska, začali naplno prejavovať staré rozpory medzi národnosťami, ktoré napokon viedli až k rozpútaniu najkrvavejšieho konfliktu na európskom kontinente od skončenia Druhej svetovej vojny. Masakre a vyháňanie ľudí z ich domovov, podnecované spomienkami na utrpenie spôsobené pred aj počas svetových vojen, ako aj snaha o obnovenie bývalej teritoriálnej celistvosti krajiny, prerástli do otvorenej bratovražednej vojny. Plamene bojov a nenávisti vzplanuli na miestach, etnických hraníc spoločného štátu južných Slovanov.

V mnohonárodnej Juhoslávii žilo pred vypuknutím konfliktu tridsať národnostných skupín v šiestich republikách a dvoch srbských provinciách Vojvodine a Kosove-Metohija.

• Slovinsko: 90,5% Slovincov 2,9% Chorvátov.

• Chorvátsko: 77% Chorvátov 12% Srbov.

• Srbsko: 87% Srbov 3,5% Moslimov.

• Bosna a Hercegovina: 40% Moslimov, 32% Srbov a 18% Chorvátov.

• Vojvodina: 54,4% Srbov, 18,9% Maďarov.

• Kosovo: 90 % Albáncov 9% Srbov.

Okrem kultúrnych, historických a etnických odlišností rozdeľovalo krajinu najmä náboženstvo. V Chorvátsku a Slovinsku to bolo rímskokatolícke, v Srbsku pravoslávne a V Bosne a Hercegovine islamské vierovyznanie.

Vojnový konflikt si počas rokov 1992 až 1999 vyžiadal na troch frontoch, Chorvátsko-srbskom, Bosnianskom a Kosovskom, vyžiadal státisíce obetí na ľudských životoch.

Desaťtisíce žien a malých dievčat bolo jednotkami bojujúcich strán systematicky znásilňovaných, aby tak bol ich utrpením ponížený celý národ. Organizácie na ochranu ľudských práv odhadovali, že následkom znásilnení sa narodia desaťtisíce nechcených detí. Príslušníci vojenských jednotiek stínali pred očami matiek hlavy nemluvniat, alebo ich upaľovali v ich vlastných príbytkoch.

V koncentračných táboroch zriadených na obidvoch stranách dobitých území, bolo sústredených tisíce žien, detí a starých ľudí, aby tam boli v neľudských podmienkach, bez jedla a základných hygienických potrieb, vystavovaný permanentnému mučeniu a bezbrehému ponižovaniu. Svojvoľné popravy boli na dennom poriadku. Podľa Medzinárodného Červeného kríža v 97 táboroch zahynulo len do roku 1992 takmer 18-tisíc ľudí. 

Vojna zničila v postihnutých oblastiach takmer všetok priemysel. V Srebrenici - bosnianskom banskom meste, ktoré bolo od roku 1992 strediskom bosensko-moslimského separatistického hnutia a stalo sa svedkom najväčšieho masakru na európskej pôde od skončenia Druhej svetovej vojny, a kde ešte pred vojnou prosperovalo jedenásť tovární - bola v roku 2006 takmer štyridsať percentná nezamestnanosť. Materiálne škody spôsobené vojnovým konfliktom vyčíslila Svetová banka na desiatky miliard amerických dolárov.

Bosna a Hercegovina

Vojnový konflikt v Bosne a Hercegovine bol po dvoch svetových vojnách najhoršou humanitnou tragédiou na európskom kontinente, ktorý si vyžiadal až 100-tisíc obetí na ľudských životoch, medzi nimi približne 30-tisíc detí.

Konflikt s teritoriálnymi, etnickými a politickými rozdielmi, podčiarknutými krvavým bojom dvoch náboženstiev, prepukol spolu s nacionalistickými vášňami šíriacimi sa Európou po rozpade Sovietskeho bloku. V nových balkánskych vojnách proti sebe povstali tak katolíci, ako aj pravoslávni kresťania kresťania a moslimovia. Klin nenávisti pochádzajúci ešte z čias Otomanskej ríše vrazený medzi tieto komunity nedokázali zničiť veľké regionálne, ani svetové vojnové konflikty, fašizmus, ani komunizmus. Vyvražďovanie sa zmenilo na genocídu a obrazy masových poprav, hrobov plných civilistov a koncentračných táborov aké v Európe už takmer päťdesiat rokov nikto nepokladal za možné, sa vrátili vo svojej zvrátenej bezcitnosti. 

Chronológia konfliktu:  

9. január 1992 - V Sarajeve bola vyhlásená Republika srbského národa Bosny a Hercegoviny v rámci Juhoslávie. 

3. marec 1992 - Marcové násilnosti a nepokoje medzi srbským a moslimským obyvateľstvom, na etnicky zmiešaných územiach Bosny a Hercegoviny, po vyhlásení nezávislosti krajiny zo dňa 3. marca 1992 prerástli do otvoreného konfliktu. V občianskej vojne proti sebe stáli srbské polovojenské jednotky podporované federálnou armádou a vojská Bosny a Hercegoviny spolu s jednotkami chorvátskej armády, ktoré boli do oblasti vyslané na základe dohody medzi prezidentmi obidvoch republík.

O vyhlásení nezávislosti rozhodli občania v referende. Za odtrhnutie od Juhoslávie sa vyslovilo až 99,4% zúčastnených voličov (Srbi tvoriaci takmer tretinu obyvateľstva republiky referendum bojkotovali). Na základe týchto výsledkov Alija Izetbegovič vyhlásil nezávislosť krajiny.

6. marec 1992 - Prvé boje znepriatelených armád Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny sa odohrali v okolí mesta Mostar.

6. apríl 1992 - Európske Spoločenstvo uznala Bosnu a Hercegovinu ako nezávislý štát.

1. máj 1992 - Juhoslovanská zväzová armáda zadržala prezidenta Bosny a Hercegoviny Alija Izetbegoviča po prílete z Lisabonu, kde rokoval o mieri v Juhoslávii. Prezidenta previezli do kasární Lukavica a prepustili ho 3. mája.

22. máj 1992 - Chorvátsko, Slovinsko a Bosna a Hercegovina boli prijaté do OSN.

27. máj 1992 - Pri mínometnom útoku federálnej armády na centrum Sarajeva zahynulo dvadsať ľudí. Srbské jednotky útočili z kopcov, ktoré obklopujú mesto. Niekoľko delostreleckých granátov dopadlo aj medzi ľudí čakajúcich na chlieb a podpálili obchodný dom plný zákazníkov. Do davu utekajúcich ľudí a záchranárov, ktorí dorazili na miesto prvého útoku strieľali juhoslovanskí ostreľovači.

28. máj 1992 - Delegácia Bosny a Hercegoviny opustila rokovania o mieri v Lisabone na protest proti pokračujúcim útokom vojsk bývalej juhoslovanskej armády.

30. máj 1992 - BR OSN schválila rezolúciu č. 757 o uvalení sankcií na juhoslovanskú zväzovú republiku. Išlo o obchodné embargo (okrem liekov a potravín), prerušené leteckej a lodnej dopravy, obmedzenie diplomatického zastúpenia, zastavenie platieb, zákaz športovej, kultúrnej a vedecko-technickej spolupráce. Rozšírilo tak embargo na dovoz zbraní, ktoré platilo od roku 1991. Rezolúcia ďalej vytvorila bezpečnostné zóny okolo sarajevského letiska, aby bolo možné dopravovať humanitárnu pomoc. Za prijatie rezolúcie hlasovali všetci členovia rady, Čína a Zimbabwe sa hlasovania zdržali. BR OSN prikročila k tomuto kroku po vystupňovaní bojov v Bosne a Hercegovine (od vypuknutia konfliktu už 1300 obetí). Z metropoly Sarajevo muselo odísť časť velenia vojsk UNPROFOR, pretože ich hotely sa stali terčom útokov srbských vojenských síl.

31. máj 1992 - V novej Juhoslávii tvorenej Srbskom a Čiernou horou sa konali parlamentné voľby. Ich víťazom sa stala Socialistická strana prezidenta Slobodana Miloševiča. Opozičné strany zjednotené do Srbského demokratického hnutia voľby bojkotovali.

10. jún 1992 - Juhoslovanské vojnové letectvo bombardovalo Sarajevo

11. jún 1992 - Americký prezident Geoge Busch st. Vyhlásil vo svojom prejave: „Amerika nie je policajtom sveta. Sme znepokojený situáciou v Bosne a Hercegovine, ale nemôžeme poskytnúť viac než humanitárnu pomoc.“

15. jún 1992 - Za prvého prezidenta Juhoslovanskej zväzovej republiky bol zvolený spisovateľ D. Čosič.

17. jún 1992 - Chorvátsko uzavrelo s Bosnou a Hercegovinou obrannú dohodu, podľa ktorej môžu chorvátske ozbrojené sily na území Bosny a Hercegoviny bojovať proti srbským polovojenským skupinám.

20. jún 1992 - V Bosne a Hercegovine bol vyhlásený výnimočný stav.

3. september 1992 - Juhoslovanské protivzdušné sily zostrelili talianske dopravné lietadlo vezúce humanitárnu zásielku do Sarajeva. Zahynuli všetci štyria členovia posádky.

14. september 1992 - V Sarajeve prepukli ťažké boje. Objavili sa tiež prípady ochorenia na týfus. BR OSN schválila zvýšenie počtu príslušníkov mierových síl v krajine na šesť tisíc mužov.

6. október 1992 - Srbské jednotky obsadili mesto Bosanski Brod.

30. október 1992 - Po takmer päť mesiacoch trvajúcej vojenskej ofenzíve dobili jednotky juhoslovanskej armády mesto Jajce, významné stredisko západnej Bosny, ležiace v ťažko dostupnej horskej oblasti vzdialenej asi 250 km severozápadne od Sarajeva. Mesto Jajce bolo dôležitým dopravným uzlom. V okolí mesta sa nachádzalo množstvo vodných elektrární na riekach Vrbas a Pliva. Bosnianske jednotky, ktoré bránili mesto boli prinútené aj s väčšou časťou obyvateľstva oblasti opustiť svoje pozície. Svoje domovy opustilo 50-tisíc prevažne moslimských obyvateľov. V meste boli zničené stovky domov, cieľom útokov sa stala aj miestna mešita. Utečenci sa pokúsili dostať k mestu Travnik, kontrolovanom chorvátskymi a bosnianskymi vojakmi. Srbi preto ostreľovali cesty, pričom nerozlišovali medzi vojenskými a civilnými cieľmi.

8. január 1993 - V Sarajeve bol srbskými vojakmi zastrelený prvý podpredseda bosnianskej vlády Hakij Turajlič.

18. február 1993 - BR OSN schválila rezolúciu č. 808, ktorou zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre vojnové zločiny spáchané v bývalej Juhoslávii.

14. február 1993 - Hlad spôsobený nedostatočným zásobovaním a blokádou obkľúčených oblasti v okolí mesta Cersko pripravil o život 23 ľudí, z toho jedenásť detí. Na mesto zároveň dopadali srbské delostrelecké granáty. V postihnutých oblastiach sa objavovali prípady kanibalizmu. Osobitný konvoj OSN, ktorý viezol do oblasti potraviny, zablokovali na hraniciach srbské jednotky. Ďalší konvoj zadržali bosniansky Srbi, asi tridsať kilometrov od mesta Goražde, kde hladovalo viac ako 200-tisíc ľudí. Prvému konvoju dvadsiatich nákladných áut sa do oblasti podarilo dostať až 21. februára 1993, po zdĺhavom rokovaní veliteľa mierových síl v oblasti - francúzskeho generála Philippa Morillona a osobnej intervencii bosnianskeho prezidenta Radovana Karadžiča. Odhady o počte obetí občianskej vojny sa vtom čase pohybovali vysoko nad číslom 130-tisíc mŕtvych a takmer 200-tisíc ťažko zranených. Išlo však len ľudí zabitých v Bosne. O obetiach z iných regiónov štatistika neexistovala.

V noci z 28. februára na 1. marca začali postihnuté oblasti zásobovať humanitárnou pomocou aj vzdušným mostom. Prvé tri lietadlá typu C-130 Herkules vzlietli z americkej základne Main-Rheim pri Frankfurte nad Mohanom. Tridsať kontajnerov s 20 736 potravinovými konzervami liekmi a zdravotníckym materiálom však nedopadlo medzi hladujúcich moslimov, ale do oblasti kontrolovanej srbskými jednotkami. K obyvateľom ťažko skúšaného mesta Cerska sa tak sa výdatného delostreleckého ostreľovania dostala iba časť pomoci. 2. marca 1993 zhodila tri americké lietadlá kontajnery nad mestom Žepy. Do 4. marca dopravili Američania do Bosny sto kontajnerov, hladujúci obyvatelia z nich však našli len 31.

18. apríl 1993 - Po viac ako roku ťažkých bojov a obliehania kapitulovalo mesto Srebrenica na východe Bosny a Hercegoviny. Mesto bolo dlhé mesiaca bez prísunu potravín a liekov, vystavené neustálim útokom srbských jednotiek. Velitelia obidvoch frontov bosnianskych Srbov aj bosnianskych Moslimov podpísali kapituláciu. Do mesta prišli prvé jednotky OSN, aby tam zabezpečovali demilitarizovanú zónu.

15. máj 1993 - Zástupcovia svetových organizácií predložili na pôde BR OSN svoje varianty možného riešenia krízy v krajinách bývalej Juhoslávie. Presadený bol štvrtý variant tzv. Bezpečných zón.

1. Variant bol predložený ministrom zahraničných vecí Ruska Andrejom Kozyrevom a navrhoval sprísnenie kontrol uvalených sankcií voči Srbsku. Variant bol technicky neuskutočniteľný a alibistický, keďže Rusko vtom čase udržiavalo dobré kontakty s Belehradom.

2. Variant predkladaný USA navrhoval dodávku zbraní a logistickej podpory bosnianskym moslimom, čo by v konečnom dôsledku znamenalo zintenzívnenie bojov.

3. Variant vypracovala Severoatlamtická aliancia (NATO) a navrhoval riešenie konfliktu leteckými útokmi na srbské pozície.

4. Variant návrhla Organizácia spojených národov OSN (podľa rezolúcie č. 824) a požadoval vytvorenie bezpečných zón (Bihač. Srebrenica, Goražde, Tuzla, Sarajevo) chránených jednotkami OSN. (→ 5. júl 1995)

30. máj 1993 - Srbské jednotky zintenzívnili útoky na moslimskú enklávu Goražde. Krvavé boje si vyžiadali 60 obetí na ľudských životoch.

13. jún 1993 - V meste Goražde na východe krajiny zahynulo po útoku srbského delostrelectva na provizórnu nemocnicu päťdesiat pacientov.

12. júl 1993 - Výbuch delostreleckého granátu na sarajevskom predmestí Dobrinja si vyžiadal dvanásť obetí na ľudských životoch a pätnásť zranených. Granát dopadol medzi skupinu ľudí čakajúcich na pitnú vodu.

30. júl 1993 - Predstavitelia bosnianskych Srbov a Chorvátov navrhli na svojom stretnutí v Ženeve premeniť Bosnu a Hercegovinu na konfederáciu troch etnických štátov. Plán bol odmietnutý bosnianskym Moslimami, ktorý sa obávali rozpadu štátu.

27. september 1993 - Moslimská enkláva na severozápade Bosny vyhlásila Autonómnu oblasť Západná Bosna.

25. október 1993 - Príslušníci mierových síl UNPROFOR objavili vypálenú moslimskú dedinu Stupni Dol. Obyvateľstvo obce vyvraždili jednotky Chorvátskej rady obrany.

28. február 1994 - Letectvo NATO, pri svojom vôbec prvom vojenskom zásahu v dejinách zostrelilo nad Bosnou štyri stíhacie lietadlá bosnianskych Srbov.

18. marec 1994 - Vo Washingtone bola podpísaná dohoda o vytvorení spoločnej moslimsko-chorvátskej federácie v rámci republiky Bosna a Hercegovina.

6. júl 1994 - Kontaktná skupina (USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko) predložili plán mierového riešenia a územného rozdelenia Bosny a Hercegoviny. Moslimsko-chorvátsky federácia mala tvoriť 51 percent územia a Republika Srbská zvyšných 49 percent územia. Zástupcovia Srbov podmienky odmietli, čo viedlo až k prerušeniu diplomatických stykov medzi vládou bosnianskych Srbov a vládou v Belehrade, ktoré nariadil 4. augusta 1994 Slobodan Miloševič.

Enkláva Srebrenica

Naser Oric a Genocída srbských civilistov

Naser Orić sa narodil 3. marca 1967 v juhoslovanskej obci Potočari. V Bosne, ale aj za jej hranicami sa preslávil najmä ako veliteľ polovojenských kománd bosenských moslimov, ktoré uskutočňovali diverzné akcie proti juhoslovanskej správe v oblasti a organizovali systematické vyvražďovanie srbského civilného obyvateľstva v Bosne. Pogromy a útoky proti teroristom uskutočňovali najmä v okolí enklávy Srebrenica.  

Naser Orić pôsobil ako člen špeciálnej juhoslovanskej policajnej jednotky, ktorá bola určená na boj s chemickými a biologickými zbraňami - JNA. Slúžil pri nej v rokoch 1985 a 1986. Útvar JNA opustil v hodnosti desiatnika. V roku 1988 absolvoval polročný policajný kurz v Zemun a slúžil v Savski VENACO v Belehrade ako policajt - praktikant . Ako člen policajnej jednotky pre špeciálne akcie, absolvoval špeciálne kurzy. V roku 1990 bol vyslaný do Kosova, kde pôsobil ako člen policajnej jednotky pre špeciálne akcie ministerstva vnútra Srbskej republiky. Vrátil sa do Belehradu, no už 5. augusta 1991, bol odvelený do Bosny a pridelený k jednotke v štvrti Ilidža, na okraji Sarajeva. Na konci roka

1991 už ale Naser Orica preberal novú funkciu na policajnej stanici v Srebrenici. Od 8. apríla 1992 pôsobil ako olicajný šéf v Potočari. Dňa 17. apríla 1992 bol v Potočari založený útvar územnej obrany (ďalej len: TO) a Naser Orica sa stal jeho veliteľom. Príkaz oblasti Potočari TO zahŕňal

miestne obec oblasti Potočari, Likari, CAUSE, Zalazje a Azlica.

Dňa 20. mája 1992 bol členmi krízového štábu Srebrenice menovaný Naser Orica

ako veliteľ pre oblasť Srebrenica. 27. júna 1992 ho Sefer Halilovic menoval do vrchného velenia Štábu Armády Bosny a Hercegoviny. 

Vojenský veliteľ v Srebrenici Nasir Orič stojí so svojimi vojami neďaleko Srebrenice pred zničenými a spálenými srbskými domami v Kravici,  v čase ortodoxných vianočných sviatkov 7. januára 1993

Po vypuknutí separatistického konfliktu v Juhoslávii sa zapojil do bojom proti Belehradu a stal sa veliteľom polovojenského oddielu potočarských ozbrojencov, ktorá bojovala proti Srbom a ktorá sa neskôr transformovala do Armády Bosny a Hercegoviny. Koncem roku 1991 bol povýšení na veliteľa separatistických síl celej Srebrenice. Cieľom obávaného veliteľa, ktorý sa hneť v prvých týždňoch pôsobenia na novom poste, preslávil neobyčajnou krutosťou, bola úplná eliminácia bosenských Srbov - teda ich úplné vyhladenie a vytlačenie z oblasti.

Od mája 1992 uskutočnili jeho jednotky nájazdy na stovku srbských obcí v okolí miest Srebrenica, Skelani, Bratunc a Milica, väčšiny týchto útokov proti civilným cieľom a civilistom sa Orić účastnil osobně. Docházelo k ukrutnostiam, aké tieto miesta nezažili už desiatky rokov. Moslimské úderky znásilňovali a mrzačili srbské ženy a dievčat, dochádzalo k mučeniu a popravám.

Metódy boli drastické: žoldnieri bosensko-moslimských síl podrezávali zajatcov priamo v uliciach, prepichovali ich vidlami, vysvitli sa tiež prípady ukrižovania, srbským civilistom odrezávali hlavy, opekali ich nad ohňom, ubili k smrti tupými predmetmi, alebo im len tak pre zábavu vytrhávali zuby strojníckymi kliešťami.

22. Od 24. septembra 1992 a 20 marca 1993, príslušníci Vojenskej polície pod vedením Naser Orica zadržali niekoľko osôb v srbskej národnosti, pričom ich zadržiavali v budove Policajnej stanice a Obecného domu. Tieto zadržanej osoby boli vystavené opakovaným fyzickým útokom, pričom utrpeli vážne zranenia. Niekoľko zadržiavaných následkom tvrdej bitky a mučeniu podľahlo. Bosenskí separatisti ich mučili niekoľko dní, pričom ich bili drevenými tyčami, používali kovové rúrky, kovové tyče, baseballové pálky, pažby pušiek, či hrdzavé kliešte, ktorými im vytrhávali zuby. 

Od 24. septembra 1992 do 16. októbra 1992 boli v týchto neľudských podmienkach väznený nasledujúci srbskí civilisti:

Nedeljko Radic, narodený 15. júla 1951, bol napadnutý s rôznymi predmetmi vrátane

drevené tyče a železnými tyčami." Bili a kopali ma po celom tele. Do hlavy mi udierali železnou tyčou." Jeho zuby boli násilne vytrhnuté pomocou hrdzavých klieští. Ozbrojenec Bosensko- moslimských síl mu následne močil do úst a on bol nútený prehltnúť moč. Dlho krvácal z úst a nosa. Mal zlomených niekoľko rebier.

Slavoljub Zikic prezývaný Drago sa narodil 18. mája 1935, bol bitý päsťami a

kopaný vojenskými topánkami. V niektorých prípadoch zbitý do stavu bezvedomia. Mal zlomených niekoľko rebier, hornú čeľusť. V dôsledku bitiek u neho došlo k nenávrtnému poškodeniu sluchu a zraku.

Zoran Brankovic, narodený v roku 1975, Nevenka Bubanj tzv Slavenko, a Veselin Sarac, narodený 17. novembra 1938 boli mučení a bití po celom tele. Boli bití s ​​rôznymi predmetmi vrátane drevenej tyče a železnými tyčami.  

Od 15 decembra 1992 a 20. marca 1993, boli nasledujúci Srbi zadržiavaní na policajnej stanici v Srebrenici, a neskôr prenesení do budovy Obecného domu. Boli zadržaní za podmienok uvedených v bod 23:

Ilija Ivanovic, narodený 1. februára 1962, bol bitý holými päsťami, drevenými a kovovými tyčami.

Zlomili mu rebrá, zuby, nos a jeho lícne kosti boli rozlámané.

Ratko Nikolić, narodený 12. júla 1945, (srbské civilné), bol podrobený ťažkej

tortúre. Bol bytý s dreveným kolom, baseballovou pálkou a kovovými tyčami. Kopali a bili ho do bezvedomia, pričom útržil aj bodnutie nožom.

Rovnaký scenár malo aj mučenie ostaných zadržiavaných:

Rado PEJIC tzv miso, narodený 27. marec 1956

Stanko Mitrovica tzv Cane, Milo Obradovic, Mile TRIFUNOVIC (narodený v roku 1920) 

25 septembra 1992 bol Dragutin Kukic (narodený 12.5.1934) zadržaní v policajnej stanici v Srebrenici, bol za podmienok uvedených v odseku 23, ubitý k smrti. 

Od 6 do februára a 20. marca 1993 zahynuli pri mučení v budove Obecného domu za podmienok uvedených v bod 23: Jakov Dokic, narodený v roku 1972, Dragan Ilic, narodený v roku 1975, Milisav

Milovanovic tzv Mico, narodený v roku 1950, Kostadin Popovic, narodený 20. septembra

1947, Branko Sekulic, narodený 1. januára 1967 a Bogdan Zivanovic, narodený 14.októbra 1930.  

Teroristické nájazdy bosenských moslimov a ich pustošenie srbských oblastí, pripravili o život 3200 Srbov a viac ako 13 tisíc ich muselo v strachu o život opustiť svoje domovy.

Prezident Bosny a hercegoviny Alija Izetbegović vyznamenal Orića za jeho vojenskú činnost nejvyšším vojenským vyznamenáním Bosny a Hercegoviny Rádom Zlatej ľalie. hrdina novej republiky prevádzkoval po skončení konfliktu nočný klub v Tuzle. K jeho zatknutiu došlo až v apríli 2003. Vrchná žalobkyňa OSN Carla del Ponteová požadovala pre Orića 18 let väzenia.

Citát z oficiálne obžaloby ICTY: "Naser Orica, je osobne zodpovedný v súlade s článkom 7 (1) Štatútu Tribunálu za zločiny ako bezohľadné ničenie miest, dedín bez vojenského významu ako aj rabovanie majetku. Trestná zodpovednosť zahŕňa v tomto prípade aj plánovanie, podnecovanie, objednávanie, páchanie alebo napomáhanie, navádzanie na plánovanie, prípravu alebo vykonávanie činov uvedených v tomto obvinení.

Súd ho napokon v roku 2006 odsúdil na dva roky väzenia, a vzhľadom k predchádzajúcej väzbe bol prepustený na slobodu. 3. júna 2008 bol rozsudok zrušený a Orić bol očistený s dodatkom, že sa obvinenia voči nemu nepodarilo dokázať.

!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Nasledujúce fotografie zavraždených srbských civilistov nie sú vhodné pre slabšie povahy, deti a mladistvých: 

Telá Ranko Sekuloviča (vľavo) a jeho ženy Radenky (30), popravení a znetvorení bosnianskymi moslimami 13. septembra 1992 v dedine Foca. Moslimovia vyvraždili celú Sekulovičovú rodinu .

Znetvorené telo 13 ročného chlapca Darka Koromana. Bosnianski moslimovia ho popravili a odrezali mu pravé ucho a prepichli cez krk. Telá popravených srbských civilistov Pero Grciča a Stojka Koromana ležia vedľa.

Telo civilistu Kostadinka Grciča, ktorého popravili moslimské jednotky prepichnutím cez hruď.

Hlava bosnianskeho Srba Pero Makiča, ktorého popravili moslimské jednotky v severnom meste Brcko 22. júna 1992. Jeho hlavu napichli na vidly a do úst mu dali cigaretu. 

Bosnianski moslimovia zavraždili 11 bosnianskych  srbských utečencov 27. augusta 1992 v Roagtici. Fotografia ukazuje spálené telá srbského muža a ženy 

 Moslimské paravojenské jednotky Moslimskí holuby zavraždili dve staršie srbské ženy neďaleko Zvorníka na severe Srebrenice

Telo Miliča Sariča, ktorého zavraždili moslimské jednotky v Kalivoniku spolu s 30-timi ďalšími srbskými civilistami. Vpravo telo 15 ročného srbského chlapca Slobodana Mastila, ktorého mosimovia zavraždili v okrese Foca.

Zmrzačené telo Vela Majstrojoviča, ktorého mučili, obrezali a zaživa spálili bosnianski moslimovia v Miliči vo východnej Bosne.

Máte, čo povedať ??? KONTAKTUJTE NÁS 

Srbská reakcia

Na pomoc srbskému obyvateľstvu boli do oblasti Srebrenice vyslané jednotky Juhoslovanskej armády. Naser Orić a celé vedenie jeho 28. divíze bosniacko-moslimskej armády, krátko pred tým, oblasť opustilo.

Srebrenica bola ako moslimská enkláva uprostred srbského územia, na jar 1993, vyhlásená za bezpečnú zónu OSN. Na tomto území vo východnej Bosne s rozlohou asi 150 kilometrov štvorcových vtedy žilo približne 45 000 obyvateľov. Z nich tvorili polovicu utečenci z okolitých oblastí. Medzinárodné spoločenstvo zriadilo v enkláve Srebrenica (pod správou OSN od roku 1993) na obranu civilného obyvateľstva, 450-člennú holandskú mierovú misiu OSN, ktorej stanovisko bolo pri meste Potočari. V utečeneckom tábore Potočari bolo v tom čase takmer 25-tisíc Moslimov. Slabo vyzbrojená a málopočetná jednotka pod velením Thomma Kammeransa nedokázala uchrániť enklávu označovanú OSN za bezpečnú zónu a bez boja ju odovzdali bosnianskosrbským jednotkám generála Ratka Mladiča. Holandskí vojaci tiež asistovali pri selekcii moslimských žien od ich synov a mužov.

Ženy, deti a starcov dopravili Srbi na moslimské územie. Srebrenických mužov - pod zámienkou, že hľadajú vojnových zločincov - odviezli na niekoľko miest, kde ich v ďalších dňoch popravili.  

5. júla 1995 začalo bosnianskosrbské vojsko delostreleckou paľbou mohutnú ofenzívu v okolí enklávy Srebrenica, ktorá v priebehu nasledujúcich dní vyvrcholila najväčším masakrom civilného obyvateľstva od skončenia Druhej svetovej vojny v Európe. Polovojenské skupiny srbských dobrovoľníkov, formované prevažne z radov bosnianskych Srbou, popravili vyše osem tisíc moslimských mužov a chlapcov. 

6. júla 1995 odmietli Holandskí vojaci OSN vrátiť vyzbierané zbrane moslimským ozbrojencom zo Srebrenice. Srbské sily zintenzívnili útok. Pod zdrvujúcou raketovou paľbou sa ocitla Srebrenica, ktorú zaplavili tisícky utečencov z táborov na juhu enklávy. Srbi sa zmocnili predsunutého holandského postu a zajali 23 vojakov misie OSN.

10. júla 1995 hľadali civilný utečenci z oblastí bojov útočisko na holandskej základni v Potočari. Veliteľ holandských jednotiek Ton Karremans žiadal o letecký útok proti Srbským stanovištiam v okolí enklávy, velenie síl OSN jeho žiadosť zamietlo. Rovnako tak boli zamietnuté aj ďalšie žiadosti o letecký zásah. Napriek tomu dve holandské stíhačky zaútočili na srbské stanovištia. Po hrozbe srbských predstaviteľov, že popravia holandských vojakov zadržiavaných Srbmi boli nálety zastavené.

11. júla 1995 vstúpili Bosnianskosrbské jednotky pod vedením Ratka Mladiča do Srebrenice a pod hrozbou zabitia prinútili obyvateľov odovzdať zbrane. Tisíce mužov bolo zajatých a následne popravených. Prežilo len niekoľko stoviek moslimských mužov. 

V obci Šušnjari jednotky Armády Bosny a Hercegoviny a srebrenickí muži vytvorili dlhú kolónu v snahe zachrániť sa útekom cez hory. Na 70-kilometrovej ceste smrti sa utečenci stali opakovane terčom útokov bosnianskosrbských jednotiek.

12. júla 1995 boli tisíce moslimov deportovaných z oblasti. Ženy boli presunuté na moslimské územia, zatiaľ čo mužov vo veku od 15 do 75 rokov srbské jednotky odvliekli do okolitých lesov, kde mali byť prešetrené ich údajné vojnové zločiny. Ozbrojenci polovojenských bosnianskosrbských skupín v tom čase popravili stovky osôb, ktoré sa pokúsili o útek cez hory a pridať k bosenským jednotkám.

13. júla 1995 vydali mierové sily OSN Srbom výmenou za prepustenie štrnástich holandských vojakov vyše 5-tisíc moslimských utečencov, ktorí hľadali pomoc v holandskom tábore. Stovky moslimov zadržali pri pokuse o útek. V sklade v dedine Kravica boli popravení prvý civilisti zajatí srbskými jednotkami.

16. júla 1995 prenikli správy o masových popravách civilného obyvateľstva do sveta, vďaka mužom, ktorým sa zo Srebrenice podarilo prebiť na moslimské územia. Srbské jednotky v snahe zahladiť stopy masakry premiestnili neskor mŕtve telá z najväčších masových hrobov do menších v okolí.

"Keď Srbi obkľúčili mesto a moslimov začali sústreďovať v miestnej fabrike na akumulátory, my stareny sme spolu zo ženami a deťmi mohli nastúpiť do autobusov, ktoré nás odviedli preč. Chlapcov a chlapov nad dvanásť rokov však nepustil a potupne ich vozili do lesov, aby ich tam vraždili." (Šuhra Maličová)

"Vedeli sme, že je zle. Známym som hovorila, aby nešli do poľa. Videla som tam niekoľko mŕtvol. V kukurici podrezávali mužov. Bolo to zlé, ale už som nič nevnímala... V noci nakladali mužov do autobusov. So sebou vzali aj osemdesiat mladých žien, ktoré sa už živé nevrátili... Mladič hovoril, že nás vymenia za zajatých Srbov niekde na území Bosny. Cestou sme videli, ako ľudia blúdia lesom. Videla som, ako ich popravujú. Srbi ponižovali ženy, siahali im do rozkroku, trhali im blúzky. Vtedy som už nič necítila. Vedeli, že ak nám vyvraždia deti, bez nich sme nič." (Samira Chotočová)

Politickú zodpovednosť za zlyhanie svojich jednotiek vrámci vojsk OSN prevzala holandská vláda Wima Koka. Na jar 2002 podala demisiu po tom, čo experti v správe, ktorú táto vláda iniciovala, dospeli k záveru, že za masaker nesú zodpovednosť Haag i OSN. Holandsko prispelo k masakru tým, že podcenilo situáciu. Jeho nedostatočne vyzbrojení vojaci jednotiek OSN mali zónu chrániť. Pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY) obžalovali v súvislosti s masakrom asi dve desiatky osôb ( bosnianskosrbský generál Radislav Krstič dostal trest 35 rokov odňatia slobody). Vo februári 2007 označil ICTY masaker v Srebrenici oficiálne za akt genocídy.

• Do roku 2006 bolo z viac ako šesťdesiatich masových hroboch v okolí Srebrenice vykopaných 8 374 tiel. Na desiate výročie masakry bolo na cintoríne v Potočari k 1327 pochovaných obetiam uložených ďalších 610 ostatkov zavraždených moslimských mužov. Pri jedenástom výročí uložili do hrobov ďalších 505 identifikovaných obetí. Desať rokov po vojne zostavila bosnianskosrbská vláda menný zoznam s 19 473 osobami, ktorý sa v roku 1995 zúčastnili na masakre v enkláve Srebrenica. Na zozname boli okrem politických predstaviteľov, vojakov a policajtov aj civilisti podieľajúci sa na technickom zabezpečení hromadného zabíjania, ako vodiči, cestári, či bagristi.

   

• 5. decembra 2006 ocenila holandská vláda príslušníkov holandského mierového kontingentu v Srebrenici štátnym vyznamenaním. V roku 2008 zamietli Holandské súdy žalobu srebrenických pozostalých, ktorí požadovali odsúdenie funkcionárov OSN za pochybenie pri obrane enklávy Srebrenica.

30. august 1995 - Letecké útoky NATO proti vojenským základniam bosnianskych Srbov v Bosne.

8. september 1995 Juhoslávia, Bosna a Hercegovina a Chorvátsko prijali v Ženeve plán kontaktnej skupiny.

21. november 1995 - Daytonská dohoda. Prezidenti Bosny a Hercegoviny Alia Izetbegovič, Chorvátska Franjo Tjudman a Srbska Slobodan Miloševič sa v americkom štáte Ohio dohodli na konečnom znení mierovej zmluvy o usporiadaní v Bosne. Daytonská dohoda bola podpísaná v Paríži 14. decembra 1996.

Správu nad vojnou poznačenou krajinou a stále nejednotnou krajinou prevzala po podpísaní mierových dohôd Organizácia spojených národov. Na bezpečnosť v regióne dohliadali medzinárodné jednotky Severoatlantickej aliancie I-FOR, ktoré boli po londýnskej konferencii o budúcnosti Bosny zo 4. decembra 1996 nahradené medzinárodnými stabilizačnými silami S-FOR (USA, Nemecko, Veľká Británia, Slovensko, Maďarsko, Česká republika, Poľsko, Rakúsko).

20. február 1998 - Severoatlantická aliancia NATO schválila predĺženie misie S-FOR v Bosne aj po 30. júny 1998.

12. december 2006- V meste Brčko na severe Bosny objavili masový hrob s pozostatkami 114 obetí. Ľudské pozostatky patrili bosnianskym Moslimom usmrteným v koncentračnom tábore Luka a v bojoch okolo mesta Brčko, ktoré obsadili jednotky srbskej armády v máji 1992.

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity

行星地球空間

فاصله برای سیاره زمین

Priestor pre planétu zem

Planeta terrae spatium

Space for planet earth

Простор за планету Земљу

Космические для планеты Земля

Espace pour la planète terre

Raum für Planet Erde

Espacio para el planeta tierra

Miejsce na planecie Ziemia

ग्रह पृथ्वी के लिए अंतरिक्ष

الفضاء لكوكب الأرض

שטח עבור כדור הארץ

Komentáre k článkom

CO BOLO

(POKY - 11. 05. 2009 01:30)