PRIESTOR

Mustafic tiež poznamenáva, že moslimskí vojaci zo Srebrenice neprestávali v prepadoch a výpadoch z "bezpečnej oblasti", zabíjanie členov bosniansko-srbskej armády, a že používali Srebrenici ako chránenú základňu pre útoky na okolité srbské dediny, ako bol nájazd veliteľov Ekrema Salihovice a Ibrahima Mandzice pod Oričovým vedením na srbskú dedinu Visnjic, kde zabili civilistov a dedinu spálili.

Od mája 1992 uskutočnili jeho jednotky nájazdy na stovku srbských obcí v okolí miest Srebrenica, Skelani, Bratunc a Milica, väčšiny týchto útokov proti civilným cieľom a civilistom sa Orić účastnil osobně. Docházelo k ukrutnostiam, aké tieto miesta nezažili už desiatky rokov. Moslimské úderky znásilňovali a mrzačili srbské ženy a dievčat, dochádzalo k mučeniu a popravám.

Približne tristo Srbov, Rómov a príslušníkov iných nealbánskych etník, vrátane žien, sa stalo v rokoch 1998 a 1999, v čase prebiehajúce separatistického konfliktu o Kosovo.

V Juhoslovanskej zväzovej republike sa po politických zmenách na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia a po vyhlásení nezávislosti Chorvátska a Slovinska, začali naplno prejavovať staré rozpory medzi národnosťami, ktoré napokon viedli až k rozpútaniu najkrvavejšieho konfliktu na európskom kontinente od skončenia Druhej svetovej vojny

Vojnový konflikt v Bosne a Hercegovine bol po dvoch svetových vojnách najhoršou humanitnou tragédiou na európskom kontinente, ktorý si vyžiadal až 100-tisíc obetí na ľudských životoch, medzi nimi približne 30-tisíc detí.

V konflikte srbských vládnych jednotiek s povstaleckými skupinami kosovských Albáncov, zjednotených v teroristickej organizácii Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK) a žoldnierskymi jednotkami financovanými z účtov bohatých arabských krajín, zahynulo

24. marca 1999 o 18.50 hod. zaútočili vojská Severoatlantickej aliancie (NATO) proti vojenským a civilným objektom národného, či hospodárskeho významu na celom území Juhoslovanskej zväzovej republiky. Režim juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča označilo medzinárodné spoločenstvo za vládu vojnových zločincov.

Podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN číslo 1244 z 10. júna 1999 malo Kosovo ostať etnicky a kultúrne zmiešanou súčasťou Srbska pod správou medzinárodného spoločenstva. Od konca konfliktu v júny 1999 však vláda v Belehrade nevykonávala nad provinciou Kosovo žiadnu vládnu právomoc

BR OSN schválila rezolúciu číslo 808, ktorou zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre vojnové zločiny spáchané v bývalej Juhoslávii (ICTY). Počas svojho pôsobenia tribunál obžaloval a súdil 160 osôb. Hlavnou žalobkiňou tribunálu bola v rokoch 1999 až 2007 švajčiarska prokurátorka Carla del Ponte,