Irak a Vojenská koalícia ochotných

Online:	10
Celkom:	254482
Mesiac:	15840
Deň:	484

3. 6. 2008

Iracké ozbrojené sily nepredstavovali pre spojeneckú koalíciu desiatok zahraničných armád žiadnu výraznejšiu prekážku čo sa potvrdilo už v prvých hodinách invázie. Irak investoval do modernizácie svojej armády nemalé financie, zbrojné embargo a desiatky rokov vyčerpávajúcich konfliktov (Perzská vojna 1980-1988, Vojna v zálive 1991) oslabili iracké armádne zložky materiálne a personálne. Problém nebol dostatok vojakov, ale ich nejednotnosť. Bojovníci špeciálnych útvarov Republikánskych gárd verných prezidentovi a regrutovaní z radov sunitského obyvateľstva boli síce dobre pripravení a schopní zvládať nesmierne horúčavy a prach, čo mohlo byť rozhodujúce, ich početné stavy však nemohli byť v konečnej vojenskej konfrontácii rozhodujúce.

Stav irackej armády pre inváziou 2003: 400 000 vojakov, 6 dobre vyzbrojených brigád elitnej Republikánskej gardy ( 100 000 mužov), 2 000 tankov a obrnených vozidiel, 200 mobilných rakiet, 300 stíhacích lietadiel.

Obrázok

Vrámci spojeneckých vojsk sa po boku Spojených štátov Amerických do vojenskej operácie zapojilo 46 krajín:

Obrázok Spojené štáty Americké disponovali v konflikte bezkonkurenčne najlepšie pripravenými a materiálne vybavenými armádnymi oddielmi. V oblasti Perzského zálivu bolo v čase pred inváziou dislokovaných 200-tisíc vojakov. Stovky lietadiel a rakiet rozmiestnených na vojnových lodiach a amerických základniach v Turecku, Katare, či Kuvajte. Analytici Bieleho domu predpokladali v roku 2003 priame náklady na Vojnu v Iraku do 60 miliárd USD. Skutočné náklady na konflikt v Iraku sa podľa ekonomických analytikov vyšplhal až na 2 biliardy USD. Do útoku a následnej okupácie Iraku bol zapojených 140-tisícový vojenský kontingent. V súvislosti so stabilizáciou situácie pred parlamentnými voľbami v januári 2005 pôsobilo v Iraku 145-tisíc amerických vojakov. Počtom nasadených vojakov aj vojnovým nasadením v nepokojných oblastiach boli jednotky americkej armády rozhodujúcim vojenským činiteľom. Prezident George Busch presadil na začiatku roka 2007, napriek protestom úzkej skupiny amerických odporcov Vojny v Iraku, rozšírenie kontingentu o dvadsať tisíc nových príslušníkov zapojených do bezpečnostných programov v centrálnej sunitskej časti krajiny.

Veľká Británia mala v Iraku po Spojených štátoch druhy najväčší vojenský kontingent, ktorého početné stavy sa od začiatku invázie pohybovali na úrovni 8-tisíc vojakov. Tony Blair ako najvernejší spojenec amerického prezidenta presadzoval vojenskú misiu aj napriek nesúhlasu britskej verejnosti, čo sa prejavilo na jeho politických preferenciách. Neoblomný britský postoj v politike blízkeho východu nenarušil ani samovražedný teroristický útok, ktorý v centre Londýna pripravil o život desiatky ľudí (pozri: 7. júl 2005). Jednotky Spojeného kráľovstva zodpovedali za južné oblasti Iraku. Pod britským vedením pôsobili v juhovýchodnom sektore okolo mesta Basra aj jednotky Talianska, Norska, Rumunska, Dánska, Holandska, Česka, Portugalska a Litvy. Najvýznamnejšia redislokácia britských jednotiek sa realizovala v rámci vojenskej operácie, v okolí mesta Falúdža, kde bolo v novembri 2004 presunutých osemsto britských vojakov z 1. práporu The Black Watch. Redislokácia sa začala 26. októbra a vojenské pôsobenie v okolí Falúdže trvalo do 4. decembra, kedy sa britské jednotky vrátili na svoju základňu v Basre.

21. februára 2007 oznámil ministerský predseda Veľkej Británie Tony Blair začiatok postupného sťahovania britských síl z Iraku. Počet jej príslušníkov sa v priebehu roku 2007 znížil na šesť tisíc vojakov. Posledných 4100 britských vojakov, ktorí boli rozmiestnení na juhu Iraku, opustilo Irak do konca júla 2009. Posádku v meste Basra odovzdali Briti pod kontrolu vojenským jednotkám USA. Operácie Britov v Iraku sa oficiálne skončia 31. mája a po 31. júli zostane v oblasti 400 britských vojakov.

Obrázok

Južná Kórea vyslala do Iraku svoju 3 600 člennú vojenskú misiu. Postupne však juhokórejská vláda, vzhľadom na domácu opozíciu voči misii, znižovala početný stav jednotky. Južná Kórea ukončila pôsobenie svojej misie v krajine v roku 2009. Posledných tristo juhokórejských vojakov, ktorí plnili nebojové úlohy v relatívne bezpečnej kurdskej oblasti Iraku, sa 19. februára 2009 vrátilo do Soulu.

Poľsko disponovalo v Iraku jednotkou o sile 2600 vojakov. Poľské elitné armádne jednotky GROM participovali aj na samotnom vojenskom útoku v marci 2003. Po dobití krajiny stáli Poliaci na čele mnohonárodnej vojenskej divízie pôsobiacej v oblasti Babylonu, v pomerne pokojnej centrálnej časti Iraku. Poľsko ukončilo svoju misu v Iraku 4. októbra 2008. Do konca októbra opustilo krajinu všetkých 900 poľských vojakov. Od roku 2003 prišlo v Iraku o život dvadsať poľských vojakov. Až 85 percent poľskej verejnosti s prítomnosťou svojich vojakov v Iraku nesúhlasilo.

Obrázok

Gruzínsko poskytlo Spojeným štátom svoju 850-člennú vojenskú misiu. Vláda prezidenta Michala Saakašviliho rozšírila v marci 2007 počet príslušníkov svojich ozbrojených síl v Iraku na dve tisíc vojakov. Stiahlo ich v auguste 2008, po vypuknutí vojenského konfliktu o Južné Osetsko (pozri: Globalizácia Kaukaz 8. august 2008).

Taliansko vyslalo do Iraku 1700 členný kontingent. Vláda Silvia Berlusconiho naplánovala začiatok odsunu na druhú polovicu roku 2006. vzťahy talianskej vlády a amerického velenia v Iraku naštrbil incident, pri ktorom americký vojaci zastrelili talianskeho agenta Nicolu Calipariho (4. marec 2005). Rovnako ako španielsky kontingent aj talianske vojská podliehali americkému vedeniu, čo vnášalo do krehkého spojenectva pocit menejcennosti. 1. decembra 2006 odovzdala talianska armáda svoj hlavný stan v meste Násiríja irackým bezpečnostným zložkám.

Ukrajina vyslala do krajiny 1650 člennú vojenskú jednotku, ktorá pôsobila v Iraku do decembra 2005 keď oblasť opustilo posledných šesťsto ukrajinských vojakov. Ukrajinský kontingent pôsobil v provincii Vasit, spolu s holandskými jednotkami.

Holandská jednotka pôsobila od roku 2003 v irackej provincii Vasit. V júny 2005 bolo po politickej dohode z krajiny stiahnutých 1345 holandských vojakov.

Španielsko vyslalo do oblasti 1300 vojakov. Po teroristickom útoku z 11. marca 2004 a zvolení novej vlády, Španielske kráľovstvo svoje jednotky z Iraku stihlo. Posledný španielski vojaci z 260 člennej jednotky opustili krajinu 28. apríla 2004.

Austrália vyslala na začiatku konfliktu do Iraku tisíc svojich vojakov, ktorí pôsobili po boku britských jednotiek na juhu krajiny. Austrália bola dôležitým spojencom Spojených štátov amerických a jedna z prvých krajín, ktorá poslala v roku 2003 svojich vojakov do Iraku. Austrálski vojaci velili do 1. júna 2008 základni Terendak v juhoirackom meste Talil (išlo 550 austrálskych vojakov taktických skupín). 2. júna 2008, deň po ohlásenom postupnom odchode austrálskych vojakov z Iraku, vyhlásil austrálsky premiér Kevin Rudd, že vstup Austrálie do vojny v Iraku bol založený na chybných predpokladoch. V Iraku sa nenašli zbrane hromadného ničenia a nepotvrdilo sa ani spojenie medzi režimom Saddáma Husajna a medzinárodným terorizmom.

Rumunsko malo v Iraku 860 svojich vojakov.

Japonsko vyslalo do Iraku šesťsto svojich vojakov. Vojenská misia, popierajúc mierovú japonskú povojnovú ústavu, rozdelila japonskú spoločnosť na dva tábory. Predseda vlády Džuničiro Koizumi ju nakoniec so značnými obmedzeniami presadil. Japonské jednotky dostali podľa úpravy ústavného zákonu z roku 1992 povolenie zúčastňovať sa mierových a misií. V roku 2003 bol schválený dodatok, ktorý umožnil vyslať vojakov i do Iraku pod podmienkou pôsobenia v nekonfliktných zónach. Neozbrojená jednotka zapojená do rekonštrukčných prác pôsobila na juhu Iraku pod ochranou Britov a Austrálčanov. V roku 2006 ohlásil japonský vládny kabinet zmenu mandátu svojej irackej vojenskej misie. Japonci opustili sektor spolu s ostatnými spojeneckými jednotkami, po tom čo bola celá oblasť predaná do rúk irackej armády. Pracovné tými vystriedala v januári 2006 špecializovaná vojenská letka, ktorá zabezpečovala v oblasti centrálneho Iraku zásobovanie a transport spojeneckých vojsk. Japonsko ukončilo svoju vojenskú misiu v Iraku definitívne v decembri 2008. Vláda zároveň oznámila plán zamerať sa na rozšírenie svojej námornej misie v Indickom oceáne, prostredníctvom ktorej chcela pomáhať misii v Afganistane. Misia v Iraku bola v Japonsku značne nepopulárna.

Dánsko zapojilo do vojny v Iraku 530 svojich vojakov, pôsobiacich od roku 2003 v britskej zóne na juhu krajiny. 21. februára 2007 oznámila dánska vláda jej postupné sťahovanie. Na juhu krajiny naďalej pôsobila jednotka dánskych pilotov vojenských vrtuľníkov.

Thajsko vyslalo do Iraku 460 svojich vojakov. (2004)

Bulharsko poskytlo spojeneckým silám v Iraku 460 vojenskú jednotku. Bulharské jednotky utrpeli najväčšie straty počas tzv. fallúdžskej ofenzívy (3.4.2004), keď pri obliehaní základne v Karbale zabili povstalci päť ich vojakov. V decembri 2005 bolo z oblasti stiahnutých posledných 400 bulharských vojakov.

Salvádor operoval v Iraku svojou 380 člennov špeciálnou vojenskou jednotkou.

Honduras vyslal do krajiny 370 vojakov. Misia bola ukončená rozhodnutím vlády v roku 2004.

Maďarsko vyslalo do oblasti 300-člennú vojenskú jednotku. Budapeštianska vláda ju stiahla koncom roku 2004.

Česká republika vyslala do Iraku pred zahájením útoku vojenskú nemocnicu a tristo príslušníkov svojich ozbrojených síl. Po ukončení invázie a začiatku okupácie vystriedala vojenskú nemocnicu sto členná jednotka vojenskej polície. Hlavnou úlohou kontingentu bolo zabezpečenie výcviku a odbornej prípravy príslušníkov irackej polície v policajnej akadémii v az-Zubajre a na základni Šaiba. Misiu Armády Českej republike dopĺňal chirurgický tým, zložený z troch lekárov a troch zdravotných sestier, plniaci úlohy pri britskej vojenskej nemocnici.

Dominikánska republika mala od vypuknutia konfliktu do roku 2004 v Iraku tristo člennú vojenskú jednotku.

Albánsko participovalo na vojne v Iraku vyslaním 200-členného nebojového kontingentu so sídlom na letisku v Mósule. Albánsko stihlo z krajiny svoju jednotku v roku 2009

Singapur vyslal do oblasti dvesto člennú jednotku. (2004)

Nórsko malo v Iraku od začiatku invázie do 30. júna 2004 150 vojakov, ktorých museli na nátlak domácej opozícii z vojenskej operácie stiahnuť. V Iraku aj naďalej pôsobila desať členná pozorovacia skupina.

Portugalsko vyslalo do Iraku 130 vojakov Národnej republikánskej gardy, ktorí do 15. februára 2005 pôsobili v juhoirackom meste Násiríja. Svoje rozhodnutie o stiahnutí vojakov zdôvodnila portugalská vláda zhoršenou bezpečnostnou situáciou v krajine a malou podporou domácej verejnosti.

Nikaragua bola v Iraku zastúpená 115 člennou vojenskou jednotkou. 2004

Slovenská republika pôsobila v oblasti od začiatku invázie. Slovenský parlament a vláda Mikuláša Dzurindu schválila vyslanie vojenskej jednotky do Iraku 6. februára 2003. Pôvodnú chemickú jednotku pôsobiacu v Kuvajte vystriedala 6. augusta 2003 104-členná ženijná jednotka, ktorá vykonávala v poľskom sektore v okolí Babylonu odmínovacie a pyrotechnické práce, likvidovala zbrane a muníciu. V júny 2004 zahynuli pri mínometnom útoku traja členovia slovenského kontingentu, a činnosť celej misie sa obmedzila na základné udržiavacie a obranné práce. Vládny kabinet premiéra Róberta Fica zredukoval v januári 2007 počet vojenského personálu. V Iraku naďalej zostalo jedenásť slovenských dôstojníkov.

Obrázok

Nový Zéland vyslal do Iraku šesťdesiat svojich vojakov. (2004)

Filipíny mali v Iraku 50-člennú vojenskú jednotku. V roku 2004 ju po únose filipínskych občanov irackými povstalcami stiahli.

Moldavsko vyslalo do Iraku svoju dvadsať člennú ženijnú jednotku v roku 2004. Sťahovanie svojich jednotiek z Iraku dokončilo Moldavsko v decembri 2008.

Členovia posledného macedónskeho vojenského kontingentu ukončili misiu v Iraku v decembri 2008. Na misii v Iraku sa od júna 2003 zúčastnilo 470 macedónskych vojakov.

Estónsko, Tonga, Belgicko, Afganistan.

Súkromné armády

Okrem príslušníkov armád jednotlivých štátov zohrávali v rámci stabilizačno-bezpečnostných síl dôležitú úlohu aj desiatky tisíc zamestnancov súkromných bezpečnostných agentúr, ktorí po celej krajine chránili zahraničné investície. Zamestnanci súkromných vojenských spoločností v Iraku tvorili po Američanoch druhý najpočetnejší kontingent. Na rozdiel od pravidelných armád však nepodliehali tak prísnej kontrole a zisky z ich účasti na konflikte plynuli priamo do súkromných rúk. Súkromní vojaci nepodliehali jasnej línii velenia. Navyše ich pôsobenie bolo podľa medzinárodného práva hmlisté. Táto skutočnosť sa naplno prejavila práve v Iraku, kde im civilná správa vybavila výnimku zo zákonov. Súkromné vojenské spoločnosti boli vyňaté zo zodpovednosti v prípadoch, ktoré sa priamo dotýkajú ich zmluvnej činnosti. Tento stav platil od roku 2004, keď dočasná koaličná správa oficiálne odovzdala moc irackej vláde. Skutky zamestnancov súkromných vojenských spoločností nemohli posudzovať iracké súdy, pretože patrili do kompetencií amerického súdnictva.

Podstatné pre objednávateľov služby bolo úspešné splnenie misie, ochrana personálu, ktorá sa protežovala pred možným následkom neprimeraného použitia sily. Zmluvy medzi firmami a zadávateľmi neobsahovali žiadne obmedzenia použitia sily voči civilnému obyvateľstvo. Súkromné vojenské firmy najímali do svojich služieb bývalých príslušníkov amerických špeciálnych jednotiek, vycvičených za štátne peniaze a niekoľko ročnou praxou na obdobných misiách po celom svete. Spoločnosti ako Blackwater pritom nebrali ohľady na duševný stav svojich zamestnancov, trpiacich často vážnymi psychickými poruchami, vplyvom neustáleho vystavovania bojovým, životuohrozujúcim operáciám. Väčšina súkromných spoločností mali uzavretú zmluvu s Pentagonom. Spolupráca medzi súkromnými vojenskými spoločnosťami a ozbrojenými silami dospela už tak ďaleko, že samotný Pentagon priznal, že pri mnohých misiách by si bez súkromnej pomoci neporadil. V mnohých prípadoch firmy fungovali ako polovojenské krídlo pravidelnej armády, mali na starosti stráženie ambasád, vojenských letísk, ochranu vojenských alebo vládnych činiteľov. Súkromným vojenským spoločnostiam sa darí získavať od vlády veľké kontrakty aj vďaka početným osobným kontaktom. V správnych radách väčšiny týchto spoločností sedia bývalí vysokí vojenskí alebo vládni činitelia.

V máji 2005 zatkla americká námorná pechota 16 zamestnancov spoločnosti Zapata Engineering, za streľbu na civilistov a americké jednotky. V decembri 2005 zverejnili zamestnanci Aegis Defence Services video, na ktorom ich kolegovia strieľajú na civilistov. Podľa spoločnosti išlo o zákonný postup. V roku 2006 obvinili zamestnanci firmy Custer Battles kolegov zo streľby na civilistov a úmyselné narážanie do irackých áut počas dopravných zápch. V tom istom roku obvinili dvaja zamestnanci firmy Triple Canopy kolegu, že strieľa na civilistov pre zábavu a do tretice v decembri 2006 zastrelil opitý zamestnanec Blackwateru osobného strážcu irackého vicepremiéra Adela Abdula Mahdího. Spoločnosť ho z Iraku rýchlo stiahla. Zamestnanec nebol v USA z ničoho obžalovaný. V máji 2007 zastrelili ozbrojenci Blackwateru irackých civilistov, ktorí sa údajne príliš priblížili k ich hliadke.

Obrázok Najviac emócií v tomrto sektore vyvolalo pôsobenie americkej bezpečnostnej firmy Blackwater, ktorej príslušníci boli obvinení zo zabitia desiatok irackých civilistov, či pašovania zbraní, ktoré mohli skončiť v rukách miestnych povstalcov. Spoločnosť Blackwater, vykazujúca miliónové zisky, mala úzke prepojenie na vládnuce kruhy republikánskej strany a tajnej služby CIA. Majiteľ spoločnosti Blackwater bol Erik Prince (Firmu Blackwater založil Erik Prince v roku 1997). Obchod medzi zadávateľom - americkou vládou a dodávateľom bezpečnostných služieb firmou Blackwater bol poznačený sériou škandálov. Americká vláda udelila spoločnosti výnimku zo zákona, ktorý zakazoval na území Iraku činnosť súkromných bezpečnostných služieb. Jej agenti ozbrojený ťažkými zbraňami sa dostali počas svojho pôsobenia do niekoľkých bojových akcií a spôsobili smrteľné zranenia desiatok osôb, ani jeden z prípadov však nebol prešetrený. Klientmi spoločnosti Blackwater boli diplomatický pracovníci západných štátov, obchodníci a priemyselníci pôsobiaci v krajine. (pozri: 16. september 2007, 22. september 2007)

Šéf bezpečnostnej spoločnosti Blackwater Erik Prince odstúpil zo svojej funkcie v marci 2009. Na jeho miesto nastúpi bývalý predstaviteľ americkej armády 44-ročný Joseph Yorio. Post predsedu dozornej rady si však 39-ročný Prince ponechal. Koncom januára 2009 oznámila iracká vláda, že zmluvu s firmou Blackwater nepredĺži.

Nová americká administratíva prezidenta Baracka Obamu obmedzila využívanie súkromných spoločností, ktoré majú na starosti bezpečnosť amerických občanov vo vojnových oblastiach. Ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová povedala, že úlohu takýchto spoločností po viacerých škandáloch vláda prehodnotí .

----------------------------------------------------------------------------------------------------
Zapojte sa do diskusie na konci každého článku.
----------------------------------------------------------------------------------------------------

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ... Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie.

KONTAKTUJTE NÁS

Autor textov a správca webovej loklaity