KATALOG FIRIEM

Letecké a raketové útoky spojeneckých armád USA a Veľkej Británie proti základniam vládneho hnutia Taliban začali 7. októbra 2001 v neskorých večerných hodinách. Z leteckých základní v Pakistane, Turecku, Uzbekistane a Kuvajte, vzlietli desiatky ťažkých bombardérov do útokov proti vojenským a strategickým civilným objektom v okolí miest Kábul, Kandahár, Džalalabad a Nazáre Šarif.

Niekoľko dní po teroristických útokoch na New York a Washington rozhodla vláda Spojených štátov o nutnosti vojenskej likvidácie islamskej vlády hnutia Taliban v Afganistane. O dlhodobom plánovaní tejto operácie a pripravenosti celej stratégie nevypovedá len samotný útok a jeho prevedenie, ale aj následné politické kroky a dosadenie novej vlády. Všetky tieto skutočnosti nasvedčovali tomu, že Spojené štáty plánovali inváziu do Afganistanu dlho pre udalosťami z 11. septembra 2001, ktoré na sklonku roku 2001 využili len na ospravedlnenie svojho vojenského ťaženia na Strednom Východe.

Hra o Stredný východ

Okupáciou Afganistanu si Spojené štáty zabezpečili prístup k energetickým surovinám z Kaspického mora. V roku 2002 začali Spojené štáty z výstavbou plynovodu Kaspické more - Turkménsko - Afganistan - Pakistan - Arabské more. Spoločne s vojenskou inváziou do Iraku, ktorú uskutočnili USA a krajiny z tzv skupiny „ Koalície ochotných“ v marci 2003, bola vojna v Afganistane zameraná na získanie lokálnej kontroly v strategickej oblasti, ktorá sa – následkom vysokých cien ropy na svetových trhoch - dostávala čoraz viac podideologickú a v konečnom dôsledku aj politickú kontrolu Teheránu. Iránsky vodcovia sa upevňovali v oblasti svoje pozície od druhej polovice 90. rokov 20. storočia raketovým tempom. Priamo úmerným k tempu ch narastajúce vplyvu, bol úpadok vplyvu západu.

Vláda v Teheráne sa dostala do hľadáčika amerických stratégov, okamžite po tom, čo Biely dom pochopil, že ich bývalý vojenský spojenci ako Pakistan, Japonsko, či Južná Kórea, sú ochotný pristupovať v otázkach jednania s Iránom ku značným kompromisom. Krajiny pritom sledovali vlastné a pochopiteľné záujmy, ktorých cieľom bolo zabezpečenie dostatočného množstva energetických komodít (Pozri viac: Prvá a druhá vláda prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda).

Ak by sa podarilo Teheránu vybudovanie energetickej cesty Irán – Pakistan – India – Čína a ak by udržal dobré obchodno-politické spojenectvo s Tokiom, jeho ekonomický rast by sa stabilizoval do takej miery, že by mohol pomýšľať na obchodnú a ideologickú expanziu do susedných krajín. V vzhľadom ku etnickej a náboženskej rovnosti v oblasti tzv „ šiitskeho polmesiaca“ by mohol byť tento prienik úspešný v krajinách ako Irak, Sýria, Libanon. Teherán by tak rozšíril svoj vplyv až po samotné hranice Európskej únie a mohol by začať budovať energetické mosty Irán – Stredozemné more a prístavné terminály v Talianku. Mulahovia v Iráne by tak dosiahli afrických brehov, otvorili by sa im obchodné príležitosti v krajinách ako Líbya, Niger, Nigéria a v neposlednom rade Egypt, balansujúci celé stáročia na hranici medzi západom a východom. Obchodné partnerstvo krajín tohto typu, by neznamenalo len ohrozenie hospodárskej stability Západného sveta, ale aj koniec dominancie USA a v konečnom dôsledku aj začiatok úpadku celej Západnej civilizácie.

Čiastočným riešením pre túto potrebu mal byť vyššie spomínaný plynovod, ktorý by pokryl čiastočné potreby spotrebiteľov a odrezal Teherán od svojich vývozných trhov. Suroviny z Kaspického mora, dopravené k prepravným terminálom, sa mali stať nástrojom na hospodársku izoláciu Teheránu. V ceste jej úspešného vybudovania stála nepokojná krajina a skupina náboženských fanatikov na jej čele. Washington sa preto v roku 2001 rozhodol, že Taliban musí padnúť.

Šírenie demokracie ?

Vojenský útok zo 7. októbra 2001 a následnú okupácia Afganistanu označili Spojené štáty za obranný akt proti krajine podporujúcej terorizmus a ohrozujúcej vnútornú bezpečnosť USA. Útok si kládol za hlavný cieľ, zvrhnutie islamského vládneho hnutia Taliban, považované za ochrancu a spojenca organizácie Al-Kájda. Ďalšou oficiálnou úlohou intervencie bola likvidácia vodcov teroristov zodpovedných za útoky na Spojené štáty Americké.

Do vojenskej operácie a následnej okupácie krajiny sa v roku 2001 pod velení Spojených štátov Amerických s 35- tisíc vojakmi operujúcimi v krajine zapojili: Veľká Británia (5 500), Nemecko (2900), Kanada (2750), Taliansko (1200), Rumunsko - 956 vojakov, 899 bolo súčasťou misie NATO a 57 súčasťou amerických síl bojujúcich proti ozbrojencom z Talibanu. V roku 2009 rozšírilo Rumunsko svoj kontingent o ďalších 150 vojakov. Austrália (550 vojakov nasadila Austrália do bojov počas invázie + 500 od roku 2007, od roku 2009 zvýšila počet vojakov na 1550, ktorí pôsobili na juhu krajiny), Francúzsko (1 950), Dánsko (700 mužov v provincii Helmand), Španielsko (600), Holandsko (400), Rakúsko (240), Švédsko (200), Nórsko (150), Litva (150), Albánsko, Bulharsko, Azerbajdžan, Belgicko, Chorvátsko, Česko, Estónsko, Macedónsko, Fínsko, Grécko, Maďarsko, Írsko, Lotišsko, Luxembursko, Nový Zéland, Island, Poľsko, Portugalsko,, Slovensko, Slovinsko, Švajčiarsko, Turecko, Južná Kórea (do decembra 2007), Gruzínsko (2004 a 2009). 

Čiernohorský parlament schválil 28. júl 2009 vyslanie 40-členného kontingentu vojakov do severného Afganistanu. Išlo o vôbec prvú účasť republiky v medzinárodných mierových misiách. V 81-člennom zákonodarnom zbore hlasovalo proti vyslaniu vojakov do stredoázijskej republiky 12 opozičných poslancov.