Bojový vrtuľník Mil Mi-24
Bojový vrtuľník Mil Mi-24 určený pre priamu podporu pozemných vojsk bol projektovaný v priebehu 60. rokov v sovietskej konštrukčnej kancelárii M. L. Mila. Jeho technologický predchodca typ V-22 nikdy neuzrel svetlo sveta, druhý experimentálny stroj V-24 sa podobal americkému UH-1 Huey. V tomto období však vo velení sovietskej armády nepanoval jednotný názor na to, či rozvíjať rovnakým tempom strategické (nukleárne) aj konvenčné zbrane. Milovi sa podarilo presvedčiť vtedajšieho zástupcu ministra obrany ZSSR A. A. Grečka aby vytvoril komisiu, ktorá by preskúmala potrebu nových bojových vrtuľníkov. Napriek rozdielnym názorom nakoniec komisia vyhlásila 6. mája 1968 súťaž na výrobu nového dvojmotorového vrtuľníka pre priamu podporu pozemných vojsk.
Prototyp V-24 uskutočnil prvý let 19. septembra 1969. Po dvoch prototypoch prišla skúšobná séria (10 kusov) označovaná aj ako Hind-B. Konštrukcia Mi-24 používala skúsenosti z existujúcich Mi-8 a Mi-14, skĺbila v sebe robustnosť, nosnosť aj vysokú rýchlosť. V júni 1970 sa začali armádne skúšky strojov. V tomto období zomrel vo veku 61 rokov vedúci konštrukčnej kancelárie M.L. Mil.
Prvou výrobnou sériou, ktorá oproti predsériovým kusom prekonala rad úprav sa stala verzia Mi-24A (Hind-A). Táto verzia mala veľkú presklenú kabínu, v ktorej boli sústredení všetci členovia posádky. Ďalšou sériou sa stala verzia Mi-24F ktorá zaznamenala prvú výraznú zmenu od pôvodnej konštrukcie a to presunutie chvostového rotora z pravej na ľavú stranu. Výcviková verzia označená Mi-24U (Hind-C) mala zdvojené riadenie. Celkovo bolo vyrobených okolo 240 kusov verzie A, F a U.
Na základe skúseností z prevádzky sa začala vyrábať významná aj keď iba prechodná verzia Mi-24D (Hind-D), ktorá zaznamenala ďalšie vylepšenia konštrukcie. Bola prepracovaná predná časť trupu, priestory pilota a operátora zbraňových systémov boli oddelené a mali tandemové usporiadanie, pričom pilot sedí v zadnom a operátor v prednom sedadle. Tretí člen osádky, palubný technik mal svoje miesto v spojovacom tuneli medzi kabínou pilota a nákladovým priestorom. Mi-24D sa začal sériovo vyrábať v roku 1973. Stroje verzie D pre export boli označované ako Mi-25. Celkovo bolo vyrobených okolo 350 kusov.
Vylepšená konštrukcia Mi-24 priniesla ďalšiu verziu onačenú ako Mi-24V (Hind-E). Táto verzia vyrábaná od marca 1976 až do roku 1986 bola výkonnejšia a disponovala vylepšenými zbraňovými systémami. Celkovo bolo vyrobených asi 1000 kusov tejto verzie. Stroje verzie V pre export boli označované ako Mi-35.
Medzi rokmi 1986-1989 bolo vyrobených ešte okolo 620 mierne odlišných Mi-24P (Hind-F) a Mi-24G. Ich hlavnou zmenou a vizuálnou odlišnosťou bola zmena výzbroje. Tieto verzie nepoužívali bežné otočné strelecké veže ale pevné dopredu strieľajúce 30 mm kanóny. Ako ďalšie varianty boli prieskumné a zameriavacie modely Mi-24R (Hind-G1) a Mi-24K (Hind-G2) a veľa ďalších modernizovaných verzií a príbuzných variant. Objem výroby dosiahol 5200 kusov a Mi-24 slúžia alebo slúžili 45 štátoch.
Svetová verejnosť sa o existencii tohto typu dozvedela v roku 1974, kedy boli v odbornej literatúre publikované jeho prvé fotografie. Mi-24 sa zúčastnili intenzívnych bojov o Afghanistane v 80. rokoch. Nasadenie sovietskych vrtuľníkov bolo spočiatku pre povstalcov veľmi nepríjemné. Mi-24 čoskoro získali od svojho nepriateľa prezývku „satanov koráb“. Nasadenie moderných vrtuľníkov na afganskom fronte Studenej vojny, bolo v konečnom dôsledku aj zámienkou, ktorú proklamoval americký zbrojársky koncert Raytheon, ako hlavný dôvod finančnej podpori afganských povstalcov. Militantné islamské kruhy obdržali prostredníctvom lobingu senátora Chralesa Wilsona a CIA stovky kusov najmodernejších striel Stinger (pozri: Stinger), za ktoré zinkasoval miliardy dolárov.
V Afganistane boli Mi-24 v dôsledku väčších nadmorských výšok ako aj viacerých skúseností z bojov zväčša odľahčované, často aj za cenu zníženého pancierovania. Špecializovali sa najmä na boj proti pozemným cieľom, prepravu pechoty obvykle zaisťovali stroje Mi-8. USA dodali mudžahedínom protilietadlový komplet FIM-92 Stinger a prvý Hind bol zostrelený 30. mája 1979.
MI-24 boli neskôr nasadené ruskou stranou počas dvoch kaukazských konfliktov konfliktov o územie samozvanej čečenskej republiky. Zúčastnili sa aj občianskej vojny v Sierra Leone. Počas iránsko-irackej vojny došlo k viacerým leteckým súbojom irackých Mi-25 s iránskymi vrtuľníkmi AH-1J SuperCobra. Irackí piloti si vo všeobecnosti stroje Mi-25 pochvaľovali, najmä pre ich vysokú rýchlosť, dolet, všestrannosť a veľkú nosnosť. Za neuspokojivé považovali najme neefektivitu zbraňových systémov a malú obratnosť.
Technické parametre:
Mi-24 je dvojmotorový vrtuľník celokovovej polškrupinovej konštrukcie. Dva turbohriadeľové motory TV3-117 poháňajú hlavný nosný päťlistový kovový rotor. Vyrovnávací trojlistový rotor je rovnako kovový. Posádku stroja tvoria 2 letci pilot a strelec - operátor a palubný technik. Priestor posádky a ďalšie dôležité časti stroja sú pancierované. Do nákladného priestoru Mi-24 sa zmestí 1500 kg nákladu alebo 8 sediacich alebo 16 stojacich plne vyzbrojených vojakov. Stroj má zaťahovateľný podvozok pričom predná podvozková noha nie je celá schovaná.
Výzbroj tvorí jeden štvorhlavňový guľomet 12,7 mm s 1470 nábojmi v prednej otočnej streleckej veži. Pod krídlami unesie max. osem protitankových navádzaných rakiet 9M114 (AT-6 „Spiral“). Ďalej nosiče rôznych druhov neriadených rakiet vzduch-zem. Niektoré Mi-24 môžu byť vyzbrojené raketami vzduch-vzduch R-60 (AA-8 „Aphid“).