Ľadová vojna – Vojna o Arktídu, alebo čo nové na Severnom póle
S postupným globálnym otepľovaním a topením ľadu v Arktíde sa otvorili nové námorné cesty, ktoré zjednodušili prístup k nevyužitým a potenciálne bohatým zdrojom surovín. Podľa Geologických štúdií, ukrývali arktické ľadovce nepredstaviteľné prírodné bohatstvo, predovšetkým ropu a zemný plyn.
Arktída - väčšinou zamrznutým morom zaliate priestory okolo severného pólu - bola rozdelená na sektory piatich krajín: Ruska, Kanady, USA, Nórska a Dánska. Išlo o „koláčové" výseky, dané líniami, smerujúcimi z krajných bodov ich najsevernejšieho územia k severnému pólu. Samotný severný pól a oblasť, ktorá ho bezprostredne obklopuje, sa podľa medzinárodného práva považujú za exteritoriálne. Ekonomické práva jednotlivých krajín siahajú podľa Konvencie OSN o morskom práve z roku 1982 nanajvýš 200 námorných míľ (asi 370 kilometrov) od pobrežia. Vlastné výsostné vody sú menšie.
Severný polárny kruh v sebe uzatvára asi 6 percent rozlohy zemegule. Dá sa to rozdeliť na tri zhruba rovnaké časti: súš, šelf v hĺbkach menších ako 500 metrov a hlbší oceán, prístupnejší vďaka vplyvom klimatických zmien. Podľa stavu v roku 2007 sa na súši v arktickej oblasti ťažilo na vyše 400 ropných a plynových poliach, ktorých doložená kapacita bola 40 miliárd barelov ropy a obrovské množstvo plynu. Zo Západosibírskej panvy v Rusku a severnej Aljašky v USA putovalo na trh 8 miliárd barelov skvapalneného plynu.
Plytké arktické šelfy ukrývali množstvo výdatných ložísk ropy objavených v delte rieky Mackenzie a inde na severe Kanady, v Barentsovom mori pri Rusku a Nórsku a v Beaufortovom pri Aljaške.
Americko-dánsky tím uverejnil v roku 2009 záver geologických prieskumov ložísk uhľovodíkových fosílnych palív v arktickej oblasti. Išlo o trinásť percent dosiaľ neobjavenej ropy a 30 percent zemného plynu, ukrytých pod dnom pomerne plytkých morí. Významné nálezisko plynu sa nachádzalo na území Ruska. V štrnásťčlennom tíme dominovali Američania - pracovníci Geologickej služby USA (U.S. Geological Survey, USGS) sídliacej v kalifornskom Menlo Park a iných stredísk USGS, jeden nezávislý prieskumník a zamestnanec komerčnej štatistickej firmy, posledným bol pracovník ústredia Dánsko-grónskej geologickej služby v Kodani.
Mapy morského dna v Arktíde neboli úplné a vytýčenie oficiálnych hraníc preto zostávalo sporné. Na arktický šelf, ktorý podľa odhadov expertov skrýva zrejme až štvrtinu svetových zásob ropy a plynu, si uplatňovalo nárok päť krajín, hraničiacich s Arktickým oceánom - Kanada, Dánsko, Nórsko, Rusko a Spojené štáty Americké viedli dlhodobo spory v otázke suverenity arktických vôd. Spojeným štátom v tom naplno bránila skutočnosť, že neratifikovali konvenciu OSN o morskom práve prijatú v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. V súlade s touto konvenciou majú krajiny právo na časti morského dna nachádzajúce sa za hranicami ich dvestomiľových teritoriálnych vôd, ak sú schopné dokázať, že ich kontinentálny šelf je geologicky prepojený so sporným morským dnom.
V auguste 2007 dve ruské ponorky uskutočnili prieskumnú misiu, počas ktorej umiestnili v hĺbke 4000 metrov pod severným pólom ruskú vlajku. Išlo o prvý prípad, keď sa človeku podarilo dostať na dno mora v tejto oblasti. Odvtedy viacero krajín vrátane Kanady, Dánska a Spojených štátov zdôraznilo svoje požiadavky na arktické teritórium. Americká armáda uskutočnili vojenské cvičenia na Aljaške, na ktorých sa zúčastnilo 5000 mužov, 120 lietadiel a niekoľko vojnových lodí. Ruská armáda začala v tom časa s výcvikom vojakov, ktorí by mohli byť potenciálne účastníkmi arktických bojových misií.
O rastúcom význame Arktídy svedčili množiace sa politické akty. Bola prijatá Ilulissatská deklarácia arktických krajín z mája 2008 a direktívy vlády USA z januára 2009 i vlády Ruska z marca 2009. Nezaostávali ani nearktické krajiny. Rezolúcia Európskeho parlamentu z októbra 2008 a vyhlásenie Európskej komisie z novembra 2008, boli jedným z prvých politických počinov EU v tomto smere.
Arktickú misiu potvrdzovalo rozširovanie a modernizácia plavidiel schopných plniť prieskumné a vojenské úlohy v Arktíde vo flotilách Ruska, USA a Kanady. Záujem prejavilo NATO. V pozadí sú - ako takmer vždy - prínosy kontroly nad novými vodnými cestami (skrátia ekonomicky kľúčové lodné trasy) a ťažby surovín. Najmä ropy a zemného plynu.
Krajiny okolo Arktídy argumentovali rozsahom kontinentálneho šelfu, ktorý sa považuje za integrálne pokračovanie priľahlej krajiny. Záujmy Ruska, Kanady, Nórska a Dánska, v kontrole prielivov, ktorých dopravno-ekonomický význam po ďalšom topení arktického ľadu účinkom otepľovania stúpne, boli čisto národné a menované krajiny považovali takéto vodné cesty za vnútroštátne vody. No USA a väčšia časť EÚ i ostatných krajín ich považovali za medzinárodné.
Chronológia: 15. august 2007 - Rusko zverejnilo dôkazy, ktoré mali dokázať, že Lomonosovov chrbát, ťahajúci sa pod hladinou Severného ľadového oceánu od kontinentu smerom k pólu, je pokračovaním ruského kontinentálneho šelfu, a že teda Rusko má právo na jeho hospodárske využívanie. Vedecky to potvrdila expedícia Arktika 2007. Účastníci expedície vztýčili pomocou batyskafu na morskom dne na mieste Severného pólu ruskú zástavu. V oblasti sa nachádza asi päť miliárd ton ropy a plynu, čo je takmer polovica doteraz preukázaných zásob Ruska. 28. máj 2008 - V grónskom meste Ilulissate sa konala dvoj dňová konferencia o budúcom teritoriálnom rozdelení oblastí okolo Severného pólu, bohatého na zásoby ropy a zemného plynu. Na konferencii sa zúčastnili zástupcovia Ruska, Dánska, Nórska, Kanady a USA. Výbor OSN sa zaviazal rozhodnúť o kontrole Arktídy do roku 2020. 26. august 2008 - Kanadský premiér Stephen Harper informoval, že jeho krajina bude v kanadskej časti Arktídy mapovať dostupné energetické a minerálne zdroje. Po prieskume v Arktíde budú zo získaných informácií vytvorené geologické modely a mapy, ktoré poslúžia energetickým koncernom v hľadaní nových zdrojov surovín. 15. september 2008 – Ruský prezident Medvedev podpísal dokument o ruskej arktickej stratégii, podľa ktorej sa oblasť okolo severného pólu musí stať do roku 2020 hlavnou strategickou surovinovou základňou". V dokumente sa hovorilo o posilnení jednotiek pohraničných síl, modernizácii ich vybavenia, o vytvorení novej skupiny vojenskej sily, ktorá mala byť schopná "garantovať vojenskú bezpečnosť v rozličných vojensko-politických okolnostiach". A dodal: „Rusko musí najneskoršie v roku 2011 dokončiť geologický prieskum určenej oblasti, aby obhájilo svoje nároky na zdroje a aby jeho arktickú hranicu uznalo medzinárodné spoločenstvo.“ 27. marec 2010 – Ruský prezident na zasadnutí ruskej rady bezpečnosti povedal, že niektoré štáty už podnikli aktívne kroky na rozšírenie svojho vedeckého výskumu v Arktíde, ale zvyšujú v ňom aj svoju ekonomickú a vojenskú prítomnosť. „Rusko musí brániť svoje hospodárske záujmy v Arktíde, v ktorej sa pod morským dnom skrýva nesmierne nerastné bohatstvo. V regióne sa zvyšuje konkurenčný zápas štátov, ktoré si naň takisto robia nároky. Klimatické zmeny vyvolajú záujem o to, čo sa nachádza pod dnom, lebo polárne štáty sa budú chcieť dostať k uhľovodíkovým surovinám. Tieto krajiny už podnikli opatrenia, ktorými by sa mal Rusku obmedziť prístup k arktickému bohatstvu. 27. marec 2010 - Catherine Loubierová, hovorkyňa ministra zahraničných vecí Lawrencea Cannona uviedla, že kanadská suverenita nad územím, ostrovmi a vodami v kanadskej Arktíde je už dlho nespochybniteľnou a historicky zabezpečenou. Loubierová zároveň dodala, že Kanada sa rozhodla vybudovať arktickú polárnu výskumnú stanicu, ktorá bude sledovať kanadské severné zdroje a vody. Kanada zároveň vybuduje arktickú flotilu hliadkových lodí, hlbokomorský prístav, zvýši počet a prezbrojí svojich vojakov. Kanadský premiér Stephen Harper už od svojho nástupu do úradu v roku 2006 presadzoval posilnenie kanadskej vojenskej prítomnosti na severe planéty. Krajina by mala byť podľa neho pripravená na prevzatie kontroly nad Severozápadným prieplavom, keď raz globálne otepľovanie spôsobí jeho trvalú priechodnosť. 29. marec 2010 - Ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová kritizovala Kanadu za jej postoj v otázke Arktídy. Reagovala tak na skončené rokovania o budúcnosti Arktídy, ktoré sa uskutočnili neďaleko Toronta. Kanada na ne totiž nepozvala všetky všetky súčastnené strany. Na rokovaní boli predstavitelia Kanady, Spojených štátov, Ruska, Nórska a Dánska, chýbali však predstavitelia pôvodných obyvateľov polárnych oblastí, ako aj Švédska či Fínska, ktoré na Arktídu tiež vznášajú nárok. 27. apríl 2010 - Rusko a Nórsko sa dohodli na novom vymedzení spornej námornej hranice v Barentsovom mori. Ukončili tým takmer 40 rokov trvajúci spor o rozdelenie vyše 155.000 štvorcových kilometrov územia medzi Špicbergami a ruským súostrovím Nová Zem. Podľa dohody z roku 1978 mohli obe krajiny využívať na rybolov oblasť mimoriadne bohatú na náleziská ropy a zemného plynu. 20. júl 2010 - Národný úrad pre výskum oceánov a atmosféry (National Oceanic and Atmospheric Administration, NOAA), vyslal do Arktídy na žiadosť štátnych, verejných a komerčných subjektov prieskumnú loď Fairweather. Počas júla a augusta 2010 mapovala dno, merala hĺbku oceánu a získavala všetky údaje potrebné pre aktualizáciu už vyše polstoročných máp oblasti okolo Mysu princa Waleského v Beringovom prielive. Cieľom je nájsť aj nové trasy, lebo perspektíva rastu objemu lodnej dopravy v polárnych vodách znamená aj riziko, že v úžinách ako Beringov prieliv dôjde k "zápche". "V tejto oblasti sme zaznamenali výrazný vzrast aktivity, pričom lode sa plavia so žalostne neaktuálnymi mapami. Predložila som legislatívu, ktorá schvaľuje značne väčšie financovanie mapovacích činností v Arktíde a som rada, keď vidím, ako NOAA začína tento proces realizovať." (Lisa Murkowskiová, senátorka za Aljašku v Kongrese USA) 22. september 2010 - Moskovské fórum. Medzinárodné dvojdňové fórum o Arktíde bolo zamerané na "mierové a pokojné" rozdelenie arktických zdrojov na základe vedeckého výskumu a politických rokovaní. Usporiadateľom fóra Arktída: Teritórium dialógu bola ruská Geografická spoločnosť, medzi účastníkmi bolo viac ako 400 expertov z 15 krajín. 17. máj 2011 - Podľa údajov z uniknutých materiálov dánskeho ministerstva zahraničia, ktoré zverejnil denník Information. Dánsko plánovalo v roku 2010 vzniesť nárok na severný pól. Dánsko si podľa dokumentu malo uplatniť nárok na päť oblastí Severného ľadového oceánu v okolí Faerských ostrovov a Grónska vrátane samotného severného pólu. Denník napísal, že ak vláda prijme dokument pod názvom Arktická stratégia 2011-2020, môže sa dostať do konfliktu s Ruskom, USA, Kanadou a Nórskom, ktoré si taktiež robia nároky na severný pól.
PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM
Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.
Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ... Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie.
KONTAKTUJTE NÁS
Autor textov a správca webovej loklaity
