PRIESTOR

Predstavitelia vlády oznámili vznik samostatnej a nezávislej Ukrajinskej republiky 24. augusta 1991. 1. decembra 1991 schválili ukrajinskí voliči vyhlásenie nezávislosti svojej republiky a za prvého prezidenta zvolili bývalého vysokopostaveného člena ukrajinskej komunistickej strany Leonida Kravčuka.

Ukrajina sa po rozpade sovietskeho bloku stala prirodzenou súčasťou ruských politických a hospodárskych záujmov, tvoriaca časť jej európskeho panstva. Krajina sa však v priebehu rokov politicky a mocensky rozčlenila medzi zástancov orientácie na Rusko, zastúpených prevažne na priemyselnom východe, či juhu krajiny a chudobný západ, orientovaný na Euroatlantické štruktúry vedené Spojenými štátmi. Východu krajiny dominovala orientácia na tradičné hodnoty sovietskeho hospodárstva. V oblasti mesta Doneck, sídle ukrajinského ťažkého priemyslu sa ľudia obávali prílivu nových investícií zo západu, ktoré by ich zastaralé výrobné prostriedky postavilo mimo konkurenciu. Rozvoj západu Ukrajiny, na úkor jej východnej časti bola v konečnom dôsledku aj hlavná idea oranžových demonštrantov v Kyjevských uliciach z roku 2004, ktorí túžili predovšetkým po ekonomických hodnotách a nie občianskych slobodách. Ukrajinská spoločnosť a jej hospodárstvo, plne závislé od ruských záujmov sa tak stala rukojemníkom v rukách dvoch súperiacich mocenských štruktúr.

Ukrajinská republika: hlavné mesto Kyjev, rozloha: 603 700 km², 48,4 milióna obyvateľov, Etnické zloženie: Ukrajinci 73% - Rusi 22% - Židia 1% jazyk: ukrajinčina, ruština a tatárčina náboženstvo: pravoslávne 95%, židovské 1%.

Udalosti:

14. február 1994 - V ukrajinskom špeciálnom ústave pre výkon trestu bol popravený Andrej Romanovovič Čikatilo, prezývaný aj Mäsiar z Rostova, ktorý v rokoch 1978 až 1990 zavraždil desiatky ľudí.

Na súdnom pojednávaní, ktoré sa začalo v roku 1992 bol Čikatilo obvinený z vrážd dvadsaťjeden chlapcov, štrnástich dievčat a osemnástich mladých žien. Okrem toho sa sám priznal k ďalším dvadsiatim obetiam, ktoré obžaloba nedokázala podložiť presvedčivými dôkazmi.

15. októbra 1992 odsúdil kyjevský súd Andreja Romanovoviča Čikatila (56) za dokázaných 52 brutálnych znásilnení a vrážd na trest smrti.

Prezident Leonid Kučma

Počas vlády prezidenta Leonida Kučmu sa v krajine sformovali štyri základné mocenské skupiny, ktoré mali svoje zastúpenie v parlamente, vláde, aj kancelárii ukrajinského prezidenta. Tradičný prechod od socializmu ku kapitalizmu, sprevádzaný rozkrádaním majetkov a nejasnými privatizačnými manipuláciami, mal na Ukrajine špecifickú príchuť najmä z dôvodu enormného záujmu zahraničných spoločností o vstup na otvorený trh a ruskou stratégiou jeho obrany. Krajinu preto ovládli skupiny, ktoré dokázali v tejto klíme skutočnej obchodnej vojny aj za cenu nemalých obetí obstáť najlepšie. Hlavný boj nastal o energetickú sféru, sústavu rafinérií a ťažobno-metalurgický komplex. O akcie v týchto podnikoch prejavili po roku 2000 záujem ruský podnikateľia, ktorým sa podarilo ovládnuť štyri zo šiestich najväčších rafinérií. Kúpili tiež Nikolajevský hlinozemný závod.

Kyjevská skupina vznikla začiatkom deväťdesiatych rokov, založením spoločnosti Ometa 21. storočia , ktorej základy položili spoločnosti Berli Management a Newport management. Skupina ovládala kontrolné balíky všetkých strategických obchodných prístavov na Ukrajine, veľké lodenice a Ukrajinskú kreditnú banku. Medzi popredných politických predstaviteľov patrili Viktor Medvedčuk (bývalý vedúci prezidentskej kancelárie) a poslanci Sociálno-demokratickej strany Ukrajiny. V energetickej sfére sa angažovali členovia kyjevskej skupiny, ktorá sa dostala do konfliktu s vtedajším predsedom vlády Viktorom Juščenkom, pretláčajúcim ponuky západných monopolov. Juščenko v záujme západných priemyselníkov, odstavil od obchodnej súťaže pri privatizácii šiestich ukrajinských energetických závodov, všetkých domácich a jedného ruského záujemcu, čo viedlo až k pádu jeho vlády a prezidentské moratórium na privatizáciu strategických podnikov národného hospodárstva.

Za kormidlo Dnepropetrovskej skupiny bol považovaný zať prezidenta Leonida Kučmu a vedúca postava spoločnosti Interpipe Viktor Pinčuk. Do koncernu, ktorý sa zaoberal predovšetkým výrobou potrubí a obchodovaním zo zemným plynom, patrili aj banka KreditDnepr, firmy Trubotrejd, Belinterpipe a Logimpex. Na podporu svojho ekonomicko-politického impéria využíval Viktro Pinčuk, rozsiahlej mediálnu sieť, pozostávajúcu z novín Fakty, štyroch televíznych a jednej rozhlasovej stanice.

Na čele druhej frakcie v rámci Dnepropetrovskej skupiny stál blízky priateľ prezidenta Kučmu Leonid Derkač a jeho syn Andrej Derkač (poslanec parlamentu), ovládajúci holding Ukrajina press-gruppa. Menšou súčasťou dnepropetrovskej skupiny bola spoločnosť Privat, kontrolujúca sieť firiem pôsobiacich v bankovom a priemyselnom prostredí. Do tejto skupiny patrila aj vedúca osobnosť tzv Oranžovej revolúcie Júlia Timošenková.

Skelet Doneckej skupiny tvorili spoločnosti pôsobiace na trhu uhlia, plynu a ocele. Skupine dominovala spoločnosť pult ISD (dcérske spoločnosti Donecký sajuz, Vizavi, Leman Commoditie). V ukrajinský politických štruktútach bola donecká skupina zastúpená politickou frakciou Regióny Ukrajiny na čele s Viktorom Janukovičom.

Charkovská obchodná skupina kontrolovala cez banku Ukrsibbank a jej prezidenta Alexandra Joroslavskyja, Severný horský ťažobný kombinát, a časť Dnepropetrovského metalurgického závodu. Mala tiež obchodný podiel na Nikolajevskom hlinozemnom závode , banke Nadra, závode Krymenergobut, pneomatikárne Rosava, chemickom koncerne Azod, a niekoľkých cukrovarov. (pozri: Ukrajina 21. november 2004 / Oranžová revolúcia na Ukrajine)

Chronológia vlády:

21. november 2000 - Prezidentské voľby v krajine, vyhral kandidát proruských politických strán Leonid Kučma.

29. máj 2001 - Ukrajinský prezident Leonid Kučma vymenoval za nového premiéra Anatolija Kinacha, do funkcie uviedol aj piatich členov vlády, ktorí zastávali funkcie aj v predchádzajúcom kabinete. Zároveň rozhodol o uvoľnení doterajšieho premiéra Viktora Juščenka a členov jeho vlády, ktorej parlament vyslovil 26. apríla nedôveru.

Anatolij Kinach bol prezidentom Ukrajinského zväzu priemyselníkov a podnikateľov a predsedom rovnomennej strany. Parlament ho schválil za premiéra hlasmi 239 poslancov. Vicepremiér v Juščenkovej vláde pre priemyselnú politiku Oleh Dubyna sa stal vo vznikajúcej Kinachovej vláde prvým vicepremiérom pre tú istú oblasť. Na svojich postoch zostali aj minister zahraničných vecí Anatolij Zlenko, minister vnútra Jurij Smirnov, minister obrany Oleksandr Kuzmuk a minister pre mimoriadne situácie Vasyľ Durdynec.

9. jún 2001 - Ukrajinský prezident Leonid Kučma vymenoval troch nových členov vlády Anatolija Kinacha, čím sa ich počet rozšíril na dvadsať. Vicepremiérom pre agrárnu reformu sa stal predseda Ukrajinskej ligy podnikateľov a priemyselníkov agrárnopriemyselného komplexu Leonid Kozačenko. Za ministra dopravy bol vymenovaný predseda Národnodemokratickej strany Valerij Pustovojtenko, ktorý bol premiérom v rokoch 1997-1999. Ministrom ekológie a prírodných zdrojov sa stal Serhij Kurykin, poslanec a vedúci politickej rady Strany zelených Ukrajiny. Od roku 1987 bol účastníkom hnutia zelených na Ukrajine.

Oranžová revolúcia na Ukrajine

21. november 2004 - Podozrenia zo sfalšovania výsledkov druhého kola ukrajinských prezidentských volieb vyhnali do ulíc metropoly Kyjev a iných miest po celej krajine desaťtisíce nespokojných ľudí. Demonštranti si vynútili opakovanie voľby, ktorá mala určiť nástupcu po autokratickom prezidentovi Leonidovi Kučmovi a definovať ďalšie politické a hospodárske smerovanie krajiny. Ukrajina zastala po rozpade sovietskeho bloku stáť ná rázcestí vlastnej politickej suverenity. Krajina se politicky a mocensky rozčlenila medzi zástancov orientácie na Rusko, zastúpených prevažne na priemyselnom východe a juhu krajiny a chudobný západ orientovaný na Euroatlantické štruktúri vedené Spojenými štátmi. Obrovský ukrajinský trh bol dobrým lákadlo pre obchodníkov z obidvoch brehov a tý neváhali v boji za obchodné teritóriá siahať po starých osvedčených - demonštrantoch v uliciach a gigantickému mediálnemu tlaku.

Ešte v ten istý deň, vyšli do ulíc Kyjeva po výzve opozície desaťtisíce ľudí. Vo verejnom prejave na námestí v centre Kyjeva, vyzval Viktor Juščenko svojich stúpencov na odpor a protestné demonštrácie. Predstaviteľka opozície Júlia Timošenková vyzvala na generálny štrajk. Študenti s prírodovedeckej fakulty v Kyjeve postavili na Námestí nezávislosti Kreščatiku prvých jedenásť stanov, ktoré sa v nasledujúcich dňoch rozrástli na oranžové stanové mestečko. Demonštranti blokovali vládne budovy a na prezidenta Kučmu vyvíjali obrovský nátlak.

„Kto má rozum, musí teraz bojovať. S Juščenkom nás čaká Európa, s Janukovičom zostaneme len prívesky Ruska. Zarábame sotva na prežitie. Takto to ďalej nejde, všade len korupcia, pokrytectvo a nad tým všetkým mafia.“

„Vyrastal som v Sovietskom zväze a učili ma, že počas revolúcie tečie krv. Môj otec je Ukrajinec, moja mama Ruska. Obaja chcú žiť lepšie, ale obaja sa dnes boja. To čo jedny nazývajú slobodou sa môže čoskoro zmeniť na krviprelievanie. Ako môžeme budovať lepšiu spoločnosť, keď sa už teraz nevieme dohodnúť“.

„Všetci vieme, že revolúcie plánujú rojkovia a vykonávajú fanatici. A sú to darebáci, ktorí z nich majú prospech.“ (Leonid Kučma)

28. november - 2004 Ukrajinský parlament označil druhé kolo prezidentských volieb za neplatné. Vyjadril tiež nedôveru ústrednej volebnej komisii. Ku kritike povolebnej situácie sa pripojil aj Európsky parlamet, ktorý vyzval Ukrajinu na zopakovanie druhého kola prezidentských volieb. Najvyšší súd napokon označil (3. decembra 2004 výsledky volieb za neprávoplatné. Oranžová revolúcia na Ukrajine viedla až k pádu mocenskej štruktúry okolo prezidenta Leonida Kučmu.

Prezident Viktor Juščenko

V druhom opakovanom kole prezidentských volieb, ktoré sa konalo 26. december 2004, zvíťazil zo ziskom 51,99 percent hlasov Viktor Juščenko. Viktor Janukovič získal 44,2 percent hlasov. Viktor Juščenko zložil prezidentskú prísahu 23. januára 2005 v Kyjeve.

V rokoch 2006 až 2008 predala Ukrajina vlastné sofistikované zbraňové systémy gruzínskym ozbrojeným silám Ukrajina Gruzínsku sedem systémov protivzdušnej obrany Buk-M1, aj napriek tomu, že tieto zbrane boli nevyhnutné pre ochranu ukrajinských strategických miest. Kyjev predal Tbilisi aj systémy protivzdušnej obrany Strela a Igla, tanky T-72 a raketomety Grad. Podľa Vladimíra Putina použilo Tbilisi vo vojenskom konflikte s Ruskom (pozri: 8. august 20008).

1. január 2005 - Úpravou ústavných zákonov prešla Ukrajina z prezidentského na parlamentný politický systém. Časť prezidentských právomocí posilnilo pozíciu parlamentu a vlády. O zložení vlády už nerozhodoval prezident, ale väčšina v parlamente.

Vláda Júlie Timošenkovej

Júlia Timošenková bola zvolená za do čela nového ukrajinského vládneho kabinetu 4. februára 2005. Životným vzorom Tymošenkovej bola „železná lady“ Margaret Thatcherová a heslom „Dokázala som sa sama vyhrabať z chudoby, pomôžem k tomu i Ukrajine“. Tymošenková pochádza z veľmi chudobných pomerov a navyše vyrastala bez otca. Do politiky prešla z energetického biznisu v roku 1999, keď ju vtedajší prezident Leonid Kučma vymenoval za vicepremiérku.

4. marec 2005 - V súkromnej chate neďaleko Kyjeva objavila polícia telo zavraždeného bývalého ukrajinského ministra vnútra Jurija Kravčenka. Kravčenko bol ministrom za prezidentského úradu Leonida Kučmu, hlavným podozrivým a zároveň kľúčovým svedkom v prípade úkladnej vraždy ukrajinského novinára Georgeho Gongadzeho, zavraždeného na jeseň roku 2000. (Gongadze upozorňoval vo svojich článkoch na prepojenie najvyšších ukrajinských štátnikov s vplyvnými osobami ukrajinského organizovaného zločinu a usvedčoval ich z rozsiahlej ekonomickej a hospodárskej kriminality.) Vražda exministra sa stala iba týždeň po tom, čo ukrajinský generálny prokurátor Svjatoslav Piskum, oznámil zatknutie dvoch dôstojníkov polície, podozrivých z vraždy novinára. Vraždu novinára si mal podľa vyšetrovateľov (podľa predsedu parlamentnej vyšetrovacej komisie Grigorija Omelčenka niesla operácia krycí názov - Provokatér), ktorí po Oranžovej revolúcii obnovili svoju činnosť objednať a prostredníctvom Kravčenka a bezpečnostných zložiek aj zorganizovať prezident Leonid Kučma.

8. september 2005 - Prezident Viktor Juščenko odvolal vládu vedenú Júliou Timošenkovou. Za predsedu dočasnej ukrajinskej vlády vymenoval prezident gubernátora Dnepropetrovskej oblasti Jurija Jechanurova.

Vláda Jurija Jechanurova

1. január 2006 - Ruský plynárenský podnik Gazprom prerušil dodávky zemného plynu pre ukrajinských odberateľov.

4. január 2005 - Rusko a Ukrajina sa dohodli na novej obchodnej zmluve upravujúcej cenu dodávaného ruského zemného plynu. Podľa dohody medzi ruským Gazpromom a ukrajinským Naftogazom sa Rusko zaviazalo dodávať Ukrajine plyn za 230 USD, zatiaľ čo Ukrajina zaň bude platiť iba 95 USD (cena za tisíc m³). Ukrajina podľa dohody zvýšila tranzitné poplatky pre ruský plyn prúdiaci do Európy z 1,09 na 1,6 USD za tisíc kubíkov na sto kilometrov. Rozdiel v cene bude ruskej strane kompenzovaný dodávkou lacného turkménskeho, kazašského a uzbeckého plynu (cena 65 USD), ktorý sa pre ukrajinský trh miešal s ruským. Dodávky plynu pre Ukrajinu spravovala spoločnosť Rosukrenergo (50% akcií spoločnosti kontroloval prostredníctvom švajčiarskej spoločnosti Arosgas Holding ruský Gazprom. Podľa Júlie Timošenkovej bola schéma spoločnosti priamo spojená s vládou Ruskej federácie.), ktorá dovtedy dodávala Ukrajine plyn z Turkménska .

10. január 2006 - Ukrajinský parlament využil svoju novú ústavnú právomoc (Úpravou ústavného zákona sa právomoc odvolať vládu presunula z prezidenta na zákonodarný zbor) a pomerom hlasov 250 k 50 vyjadril nedôveru vládnemu kabinetu Jurija Jechanurova. Dôvod pre odvolanie vlády bola dohoda s Ruskou federáciou o dodávkach zemného plynu. Podľa nej mala Ukrajina za surovinu platiť dvojnásobnú sadzbu, čo sa malo v najbližšom čase prejaviť na cenách plynu pre maloodberateľov.

Vláda Viktora Janukoviča

Parlamentné voľby v krajine, konané 26. marca 2006, vyhrala Strana regiónov (32,14 %) vedená expremiérom Viktorom Janukovičom. Blok Júlie Timošenkovej (BJUT) získal 22,29 percenta hlasov, strana úradujúceho prezidenta Viktora Jusčenka Blok Naša Ukrajina získal 13,95 percent, Socialistická strana 5,69 a Komunistická strana Ukrajiny 3,66 percenta voličských hlasov.

6. júl 2007 - Dohoda hlavných politických strán, ukončila blokádu parlamentu trvajúcu od 27. júna 2006. Poslanci za Stranu regiónov tak protestovali proti nedostatočnému zaradeniu ich kandidátov do funkcií v parlamente. Predsedom parlamentu sa stal predseda socialistov Oleksander Moroz.

7. júl 2006 - Strana regiónov, Socialistická a komunistická strana podpísali koaličnú dohodu. Predseda parlamentu oznámil vytvorenie novej koalície, ktorá navrhla do funkcie predsedu vlády Viktora Janukoviča.

4. august 2006 - Do čela ukrajinskej vlády sa postavil Viktor Janukovič. Vládne strany mali v parlamente 238 zo 450 poslancov. Ukrajinský parlament schválil nový vládny kabinet 271 hlasmi aj s podporou poslancov strany prezidenta Viktora Juščenka Naša Ukrajina a šiestimi hlasmi z poslaneckého klubu Júlie Timošenkovej.

1. december 2006 - Ukrajinský parlament odvolal z funkcie ministra zahraničných vecí Borysa Tarasjuka a ministra vnútra Jurija Lucenka. Obaja odvolaný členovia vlády boli spojenci prozápadného prezidenta Viktora Juščenka.

12. január 2007 - Parlament schválil zákon posilňujúci právomoci vlády.

23. marec 2007 - Jedenásť opozičných poslancov sa pripojilo k Janukovičovej vládnej koalícii.

2. apríl 2007 - Prezident Viktor Juščenko podpísal dekrét o rozpustení zákonodarného zboru a vyhlásil termín konania predčasných parlamentných volieb.

Vláda Júlie Timošenkove

Parlamentné voľby na Ukrajine sa konali 10. októbra 2007. Víťazom volieb sa stal politický blok prozápadne orientovaných politických strán na čele so stranou expremiérky Júlie Timošenkove - BJuT, ktorá získal 156 z celkom 450 poslaneckých mandátov. Proruská Strana regiónov získala 175 mandátov, strana Naša Ukrajina - Sebaobrana ľudu, hlavný koaličný partner strany BjuT 72 poslancov, Komunistická strana 27 poslancov, strana Lytvynov blok 20 poslancov.

Júlia Timošenková nastúpila do úradu predsedu vlády v decembri 2007 so slabým politickým mandátom, opierajúcim sa o hlasy poslancov prezidentského bloku NU-SĽ a Lytvynovho bloku. Volodymyr Lytvyn sa stal predsedom ukrajinského parlamentu.

Udalosti:

18. november 2007 - Výbuch metánu v uhľovej bani v Donecku na východe Ukrajiny usmrtil stovku baníkov. Rozhnevaným ženám a matkám baníkov, márne čakajúcim pred baňou na najnovšie správy, došla trpezlivosť a vtrhli do kancelárie riaditeľstva baníctva. Od zasadajúcej štátnej komisie požadovali zoznam mŕtvych, hľadaných a zranených. Z tragédie obvinili vedenie baníctva, ktorého predsedom bol jeden z ukrajinských poslancov.

Tretina zo 165 fungujúcich ukrajinských baní bola staršia viac než sto rokov. Za posledných dvadsať rokov sa zmodernizovalo len osem šácht. Od rozpadu bývalého Sovietskeho zväzu v roku 1991 v nich zahynulo viac než 4700 pracovníkov.

15. február 2008 - Ukrajina vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie. 10. apríla 2008 schválil vstup krajiny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) Ukrajinský parlament. Ukrajinci vzápätí vyhlásili, že členstvo Ruska rozhodne nemôžu odporučiť.

8. august 2008 - Ukrajina podporila Gruzínsko vo vojne proti Rusku o Južné Osetsko.

3. september 2008 - Strana ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka sa rozhodla opustiť vládnu koalíciu, v ktorej je menším koaličným partnerom Bloku Julie Tymošenkovej. Za odchod z koalície hlasovalo 39 z celkového počtu 72 poslancov prezidentovej Našej Ukrajiny-Sebaobrany. Vedenie strany tak reagovalo na prijatie ústavných zákonov, ktorými parlament presunul viaceré kľúčové právomoci z prezidenta na vládu a premiéra. Za tieto zákony hlasovali poslanci Bloku Julie Tymošenkovej spoločne so zástupcami opozičnej proruskej Strany regiónov expremiéra Viktora Janukovyča.

26. december 2008 - Výbuchu plynu v juhoukrajinskom meste Jevpatorija usmrtil 44 ľudí. K výbuchu došlo v suteréne päťposchodového domu o siedmej hodiene večer. Explózia úplne zničila približne dve poschodia s 30 bytmi. Tragédiu spôsobili plynové fľaše uložené v pivnici. Na mieste nehody zasahovalo asi 300 záchranárov, obete nešťastia prosili o pomoc mobilnými telefónmi. Z trosiek domu napokon záchranári vyslobodili 20 osôb.

31. december 2008 - Ekonomiku krajiny v roku 2008 vážne zasiahla globálna kríza, najmä zníženie dopytu a pokles cien ocele a chemických látok, ktoré boli kľúčovou položkou ukrajinského exportu.

26. októbra 2008 uzavrela Ukrajina s MMF dohodu o poskytnutí finančného úveru. Medzinárodný menový fond poskytol Ukrajine úver vo výške 16,5 miliardy USD. O dohode informovalo vedenie MMF po desaťdňovom rokovaní v Kyjeve. Ukrajinská mena kvôli finančnej kríze strácala na hodnote a ľudia v obavách, že sa zrúti, nakupovali americké doláre.

17. február 2009 - Ukrajinský parlament prijal rezignáciu ministra financií Viktora Pynzenyka, ktorý sa vzdal funkcie pre zlé hospodárske výsledky krajiny. Produkcia ocele sa totiž v prvom mesiaci roku 2009 prepadla medziročne o 50 %, rovnako ako produkcia chemických a petrochemických závodov.

1. január 2009 Plynová kríza v Európe, spôsobená obchodno - politickou vojnou medzi Kyjevom a Moskvou (Viac : Európa 1. január 2009 Plynová kríza)

7. máj 2009 - Podpaľačský útok na kasíno v meste Dnipropetrovsk na východe Ukrajiny si vyžiadal desať obetí na ľudských životoch. K explózii zápalnej bomby došlo krátko po polnoci vo vnútri herne v meste Dnipropetrovsk. Hasiči bojovali s ohňom jednu hodinu. Ľudia nemohli z miesta utiecť, pretože budovu zachvátil hustý dym. Ukrajinská premiérka Julia Tymošenková zrušila svoju návštevu na summite Východného partnerstva Európskej únie v Prahe a odletela do Dnepropetrovska.

9. december 2009 - Ukrajinský štátny podnik Ukrspecexport podpísal s irackou vládou dohodu o dodávkach zbraní. Išlo o najväčší zbrojný kontrakt Ukrajiny od vyhlásenia nezávislosti v roku 1990. Irak si v ukrajinských zbrojovkách objednal zbrane a vojenskú techniku za 2,4 miliardy USD. Išlo o tanky, pancierové vozidlá a náhradné súčiastky na lietadlá. V roku 2008 zarobila Ukrajina oficiálne na exporte vojenskej techniky 233 miliónov USD. (Ak by sa zobral do úvahy nelegálny ukrajinský vývoz, nachádzala by sa Ukrajina na popredných priečkach exportu zbraní a streliva v celosvetovom meradle)

7. február 2010 - Prezidentské voľby vyhral Viktor Janukovyč. V prvom kole prezidentských volieb potvrdil rolu favorita Janukovyč s vyše 31 percentami hlasov. Len o štyri percentá menej získala podľa prieskumov pred volebnými miestnosťami premiérka Tymošenková. Za nimi skončili Serhyj Tyhypko a Arsenij Jacenjuk. Prezident Viktor Juščenko získal len šesť percent voličov.

Inaugurácia štvrtého ukrajinského prezidenta sa uskutočnila 25. februára 2010. „Ja viem, čo robiť,“ vyhlásil sebavedome vo svojom prvom prezidentskom prejave a navrhol zníženie nákladov na byrokratický aparát a sám sebe znížil plat. Ušetrené peniaze plánoval venovať na pomoc najchudobnejším 20 percentám obyvateľov.

2. marec 2010 - Ukrajinský parlament vyslovil nedôveru vláde Julie Tymošenkovej. Poslanci vyslovili nedôveru Tymošenkovej kabinetu 243 hlasmi z celkového počtu 450. Vládnuca koalícia sa v utorok 2. marca 2010 rozpadla, takmer mesiac po tom, čo Tymošenková prehrala v druhom kole prezidentských volieb a novou hlavou štátu sa stal Viktor Janukovyč. Posledný rok sa Timošenkovej nepodarilo presadiť a prijať jediný zákon. Naopak, menšinová Strana regiónov vedená čerstvo zvoleným prezidentom Viktorom Janukovyčom presadila bez problémov aj rozpočet na tento rok.

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity

行星地球空間

فاصله برای سیاره زمین

Priestor pre planétu zem

Planeta terrae spatium

Space for planet earth

Простор за планету Земљу

Космические для планеты Земля

Espace pour la planète terre

Raum für Planet Erde

Espacio para el planeta tierra

Miejsce na planecie Ziemia

ग्रह पृथ्वी के लिए अंतरिक्ष

الفضاء لكوكب الأرض

שטח עבור כדור הארץ