KATALOG FIRIEM

Čiste hypoteticky a trošku konšpiratívne   …  toto je scenár spoločenských pochodov, pred a po atentáte na najobľúbenejšieho amerického prezidenta, Baracka Obamu.

Kto by ale mal záujem na smrti obľúbeného politika, rešpektovaného štátnika, držiteľa Nobelovej ceny mieru, miláčika širokých más, ukončovateľa vojenských konfliktov a likvidátora nukleárnych zásob sveta ? Kto by siahol na ikonu chudobných - ubiedených černošských más, ktoré sa po dlhých rokoch strádania, dočkali svojho zástupcu na najvyššom poste štátu, kto by zlikvidoval obraz jednoty, ktorú predstavoval, a vôbec, kto by mal odvahu siahnuť na človeka, ktorý sa stal symbolom novej éry ľudstva ?

Kennedyho cesta

Hneť na úvod si pomôžem analógiou s osudom inej ikony Bieleho domu, miláčika americkej spoločnosti a rovnako tak prvého – nie černošského – ale rímskokatolíckeho zástupcu vo funkcii prezidenta - J. F. Kennedyho, ktorého zavraždili v treťom roku vlády, za zvláštnych a dodnes neuspokojivo objasnených okolností.

J. F. K. vládol v zložitom období Studenej vojny, na americké hospodárstvo útočila kríza a všadeprítomný strašiak Komunizmu. J.F.K. Bol zrejme idealista, ktorý nepochopil, že slovo mier má byť len fráza, a že aj vojenská kampaň môže niesť vznešené mená. Napriek svojim rímskokatolíckym koreňom netúžil po skalpe vietnamských komunistov. Musel preto odísť. Jeho nástupca už podobné zábrany nemal, a sponzori Studenej vojny – mimo iného aj slávne Rockefellerovo hospodárske impérium, ťažilo z predaja zbrojného materiálu, pre potreby americkej a juhovietnamskej armády, nasledujúcich desať rokov.

Milovaného prezidenta J. F. K. nechali zavraždiť komunisti !!! Aspoň sa to tak tvrdilo a mala to tak vnímať aj verejnosť. Amerika tak prijala ľahšie kroky novej administratívy, ktoré vtiahli USA do najhoršieho vojenského konfliktu od jej počiatkov. Vietnamská vojna ťukala na dvere oválnej pracovne, už od nástupu J. F. K. k moci. Ten však obetoval Vietnam a výmenou za to dostal – nemú Kubu (rozumej Kubu, bez jadrových zbraní ZSSR). Urobil tak jedným krokom: podporil zvrhnutie juhovietnamského prezidenta, čím otvoril komunistickému severu cestu k jeho ovládnutiu.

Nemá americká Kuba: 22. október 1962 - Kubánska kríza. Prezident Kennedy informoval americkú verejnosť o rozmiestňovaní sovietskych jadrových rakiet na Kube. Prezident zároveň nariadil leteckú a námornú blokádu ostrova. (viac: ■ USA 22. október 1962 - Kubánska kríza.) krízu ukončila dohoda zástupcov USA a ZSSR.

Komunistický Vietnam: 1. november 1963 - Prevrat v Južnom Vietname. Skupina armádnych generálov, podporovaná administratívou amerického prezidenta J.F. Kennedyho, zvrhla vládu prezidenta Ngo-dinh-Diema. Prezident a jeho najbližší spolupracovníci boli pri prevrate zavraždení. (Viac: Vojna vo Vietname)

Aj vtedy, tak ako vždy … zmenil Všetko atentát. Kto teda môže mať záujem na smrti Ikon z Oválnej pracovne ???  

USA v ťažkej paľbe

Nehľadiac na to všetko pekné, čo o Barackovi Obamovi napísali a nahovorili masmédiá po celom svete, bol to práve On, ktorý sa ujal úradu hlavy štátu a teda kormidla svetovej veľmoci, práve v čase jej najhoršieho obdobia. Veľký parník “USA“ sa potápal závratnou rýchlosťou, torpédovali ho veritelia z východu aj západu a podpalubia ostali - ostatne tak ako vždy pri podobných tragédiách - uzavreté najmä pre cestujúcich najnižších tried. Oblak Veľkej hospodárskej krízy potápal americkú chudobu, no okrádal aj bohatú elitu. Ríša bola vo vojne, bojovala s terorizmom, teda akýmsi islamským “Komunizmom“, ktorý nahlodával princípy západnej demokracie. Aj tento “Izmus“ desil masy a mobilizoval spoločnosť.

Na hlavu ikony siahne vždy ten, kto vidí v jej sťatí vlastný profit a východisko z marazmu. Niekto raz povedal „ z chaosu sa rodia hviezdy“, iný pohľad na túto skutočnosť je : Z chaosu sa rodí biznis.

Atentát na prezidenta chudobných, zástupcu živelnej a vitálnej masy amerických černochov a prisťahovalcov, strojca zdravotníckej reformy, ktorú presadil v záujme “zlepšenia postavenia nižších spoločenských vrstiev“ aj za cenu bojových pokrikov republikánskych politikov, tak ten Atentát, by dokázala zrodiť chaos a dokázal by zrodiť aj nový biznis.

Atentát na Baracka Obamu, alebo len samotný pokus oň, by prebudil masy. Nieje to tak dávno, čo stáli USA na pokraji občianskej vojny. Vtedy však išlo skôr o utopistické predstavy fantastov, typu Chárles Manson, ktorý chcel vyvolať občiansku vojnu v USA a následnú svetovú vojnu tým, že plánoval proti sebe poštvať rasovo nejednotnú Ameriku. Sám sa chcel pasovať do úlohy nového vodcu. Vo vojne Chárlesa Mansona padlo niekoľko obetí, no Svetovú vojnu nevyvolala.


 

V skutočnosti však ešte nikto nezmeral vzdialenosť medzi utópiou a realitou. Niekedy je to len krôčik. Urobíme teda jeden krok a vidíme detaily reality, ktoré vzhľadom k demografickému vývoju v Amerike, posunuli hysterické vízie k ľahko uskutočniteľnému zámeru.

Mnohý si povedia; ale aká vojna v USA (?), aké nepokoje (?), veď by ich najmocnejší bezpečnostný aparát potlačil už v zárodku,,, Vyčistil by ulice a mávnutím ruky by nastolil poriadok,,, 

Všetko toto sme si mohli myslieť do leta roku 2005, kedy sa prejavila naplno bezradnosť bezpečnostných zložiek, centrálnej aj lokálnej vlády USA a kedy sa ulice New Orleans zmenili na bojiská tretieho sveta ...   A zatiaľ čo americký prezident krúžil svojim vrtuľníkom nad oblasťou v bludnom – zdalo sa začarovanom kruhu, volali jeho zúfalí občania: "Umreli tu tisíce ľudí, každý deň umierajú ďalší a nikto nedokáže zorganizovať pomoc  ???   Zodvihnite svoje zadky, sadnite do lietadla a príďte riešiť problém." (Ray Nagin, starosta New Orleans), alebo "Ľudia tu umierajú. Sme tu od včera rána … Ľudia tu umierajú, je tu horúco." (obyvateľ New Orleans), a dokonca: Do mesta prichádzajú vojaci, ktorí bojovali v Iraku a sú ozbrojení. Nebudú váhať použiť zbrane." (Kathleen Blancová, guvernérka Louisiany )

Rasová vojna

Ako som spomínal, od fantázie k realite býva krôčik … Fakt je, že černošské masy si v druhe polovici 20. storočia vydobyli svoje práva aj v prostredníctvom násilného odporu. Fakt je, že napriek mnohým hrozbám neváhali zdvihnúť hlavu a vziať do ruky zbrane. V uliciach amerických miest sa bojovalo a tiekla tam krv. Černošská domobrana sa organizovala v zomknutých šíkoch “Čiernych panterov“, pochodovala ulicami miest a budila hrôzu.

Bolo to v čase, keď bolo postavenie černocha v Americkej spoločnosti viac ako žalostné, a spisovatelia tých dôb neváhali písať o svojich ľuďoch ako o “neviditeľných“, a popritom citovať slová svojich najbližších: „ Prečo som len taký čierny a smutný? (Louis Armstrong).

To bolo. Bolo to pred príchodom prvých politikov, umelcov a obchodníkov, ktorí dodali rasovej komunite afroameričanov novú – niekedy až prehnane veľkú - dávku sebavedomia. Prvé desaťročie 21. storočia, tento pohľad zmenilo, subkultúra amerických černochov sa stala výnosným obchodným artiklom a skutočným barometrom suverenity mladej a novej krvi v hnutí. Černosi tejto Ameriky už nemuseli dvíhať ponížené hlavy ako ich dedovia a uvoľňovať miesta na sedenie pre bielych, Černosi tejto Ameriky mali svojho prezidenta, zosobnenie ich pýchy.

Sťatie tejto hlavy (práve preto) poníži všetky generácie, v žilách zovrie mladá krv, do ulíc sa vleje žlč otcov a rovnako tak duch “čiernych panterov“, ponížených dedov.

Fakt je aj to, že rasistické organizácie po celých štátoch, majú vo svojom slovníku zvýraznené slovo RAHOWA. Slovko, ktoré neznamená nič menej, ako konečný boj zástupcov a ochrancov bielej rasy. Doslova sa jedná o Rase Holly War, teda rasová svätá vojna. Koľko amerických mužov má až do dnešných dní schované desivé kostýmy hnutia Ku-Klux-Klan a koľko z nich má suteréne svojich domov arzenál zbraní ? Koľko z nich ostane chladných, keď dostane povel k pochodu ? Koľko z nich cúvne pred hrozbou občianskej vojny, keď ho jeho najvyšší vyzve k činom.

Spúšťačom nebude pološialený Manson, ten samozvaný mesiáš a pán drogových kutíc, postavených z dosák starých hollywoodskych rekvizít, ani žiadny iný šialenec “tej“ Ameriky, ktorá ma na šialenstvo podobného druhu vlastný patent. Bude to niekto iný, múdry a organizovaný, tichý a štýlový, bude to skúsený likvidátor všetkých prekážok svetového biznisu, bude to priemyselná lobby a jej predlžená ruka v podobe agentov tajných služieb.

Bude to “on“ biely agent, infiltrovaný v tajných spolkoch bielych rasistov modernej Ameriky, bude to tiež, ambiciózny černoch, strhávajúci zástupy svojich nasledovníkov, a bude to aj zástupca Aziatov, ktorý dokáže prostredníctvom svojich obchodných kontaktov a žoldáckych gangov, vyvolať v uliciach násilnosti a boje, bude to tribún ulice, hlas latinsko amerických prisťahovalcov, ktorých pripravila kríza o strechu nad hlavou a perspektívu dobrého života – toho vytúžené „ amerického sna“.

Krvavá polárna žiara

Trma vrma bude trvať dostatočne dlho, aby si uvažujúca väčšina uvedomila, že tadeto cesta nevedia, že rozbíjaním vlastných miest sa ekonomický motor štartuje oveľa náročnejšie, a že by bolo azda lepšie, voliť niekoho, kto dá všetko zase “pekne krásne“ do poriadku. Áno, sľubuje tvrdú ruku, obmedzenie slobôd, občianskych práv, ale aj poriadok … A naviac sľubuje potrestanie vinníkov.

Vtedy prídu opäť „Oni“, stratégovia priemyslu, stvoria takého vodcu, predstavia ho verejnosti, zaplatia jeho kampaň a on zasadne v ich mene do uvoľnenej pracovne hlavy štátu. Opráši staré vojenské mapy a potiahne tým smerom, ktorý mu jeho mecenáši navrhnú. Pretože rozbíjať vlastné mestá, to sa z logikou amerického sna nezlučuje. Zrejme to nebudú ani mestá v Ázii, keďže väčšina sponzorských darov prišla odtiaľ (To sú tí veritelia z Východu) a zrejme to nebude ani Stredný východ, pretože aj šejkovia, čo to, na volebnú kampaň prispeli (To sú tí veritelia zo Západu).

Nový Veľký Globálny konflikt môže vypuknúť v Južnej Amerike, aby sme skrotili Venezuelu a Bolíviu a môže (samozrejme), zničiť Balkán a Rusko, aby sme uspokojili tak záujmy Saudskej Arábie na Kaukaze, ako aj Číny, na ďalekom východe.

Vojna s Ruskom by mohla otvoriť mnohým krajinám aj strategický prístup k zásobám nerastných surovín pod severným polárnym kruhom. Ruský prezident Dmitrij Medvedev vyhlásil, že Rusko musí v stúpajúcej konkurencii zo strany ostatných štátov brániť svoje nároky na nerastné bohatstvo Arktídy. Ruská expedícia, počas ktorej ponorka položila titánovú ruskú vlajku na dno Severného ľadového oceánu bola začiatkom úsilia, na ktorého konci má byť podľa jeho slov posunutie ruských hra­níc ešte viac na sever a s ním aj získanie cenných ložísk energetických surovín. Globálne klimatické zmeny podľa Medvedeva pravdepodobne podnietia spory medzi krajinami usilujúcimi sa získať prístup k energetickým a ďalším zdrojom. Prezident zároveň na zasadnutí bezpečnostnej rady krajiny uviedol, že ostatné arktické krajiny prijali opatrenia na podporu svojej hospodárskej a vojenskej prítomnosti v regióne. Svoje právne nároky na časť Arktídy pritom presadzovali USA, Kanada, Dánsko a Nórsko. Predpokladalo sa, že Arktída ukrývala až štvrtinu dosiaľ neobjavených svetových zásob zemného plynu a ropy.

Tretí rok vlády - Rok 2012

A možno bude všetko inak, tak ako to pred mnohými rokmi opísala Pearl S. Bucková:

„ My Američania, sme zvláštni ľudia. Časom znenávidíme všetko, čokoľvek sme milovali. Táto nenávisť je v nás hlboko zakorenená, pretože najväčšmi nenávidíme toho, čo sme uctievali. Starí ľudia, naši otcovia nám hlboko vštepili do duše prikázanie - nebudeš mať iných bohov predo mnou, aby si sa im klaňal, ale ako ostatní pohani aj my si, prirodzene, vytvárame iných bohov, len po čase ich znenávidíme, lebo sa prebudí naše staré svedomie. “

a možno “TO“ bude práve preto. A ktorý je to vlastne ten tretí rok Obamovej vlády ??? áno je to povestný rok 2012 ??? No, ale to už je iná, a skutočne len čiste hypotetická teória o tom, že každej veci koniec býva.  

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Diskusia na konci článku

(Diskusný príspevok bude následne skopírovaný aj do Diskusného fóra na stránke facebook – Priestor)