KATALOG FIRIEM

• Zimné súhvezdie

• Pozorovanie: 10. december (Horná kulminácia) - 11. jún (Dolná kulminácia)

• Najlepšie podmienky: 21:00 počas mesiaca Január

• Susedné súhvezdia : Blíženci, Býk, Eridanus, Zajac, Jednorožec

• Plocha 594 štvorcových stupňov

• Počet hviezd: (magnitúda < 3) 8

• Najjasnejšia hviezda Rigel (β Ori)

Orión je jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie a jedno z najznámejších a najvýraznejších súhvezdí vôbec. Základný obrazec súhvezdia tvoria jasné a nápadné hviezdy. Astronómovia starej Mezopotámie ho nazývali Uru-anna, svetlo oblohy, z čoho neskôr vzniklo meno Orión. Polynézania, výborní moreplavci a rybári, videli v tomto súhvezdí „sieť, do ktorej chytá stvoriteľ Maui slnečného vtáka.

Orión patrí, podobne ako Veľký voz, k základným orientačným obrazcom na zimnej oblohe. Všetky zimné súhvezdia vo všeobecnosti ležia juhozápadne od Veľkého voza. Vďaka jeho polohe, priamo na rovníku, možno pozorovať súhvezdie prakticky všade na Zemi (V severských oblastiach je viditeľná jeho južná časť a naopak).

Dve jeho najjasnejšie hviezdy, Betelgeuze a Rigel patria medzi desať najjasnejších hviezd oblohy. Vďaka jasným hviezdam a výraznému obrazcu predstavuje Orión dôležitý orientačný bod medzi zimnými súhvezdiami. Cez oblasť súhvezdia prechádza Mliečna cesta a svetový rovník, ktorý prechádza známym asterizmom troch hviezd zvaným Oriónov pás. V súhvezdí Orión sa nachádza množstvo emisných aj reflexných hmlovín, hviezdotvorných oblastí aj otvorených hviezdokôp, ktoré predstavujú veľmi vďačné pozorovacie objekty pre amatérskych astronómov. Medzi najznámejšie deep-sky objekty patrí Veľká hmlovina v Orióne, oblasť vzniku nových hviezd, ktorá je viditeľná aj voľným okom.

Mytologický pôvod

Súhvezdie predstavuje mytologického lovca Orióna, priameho potomka Poseidóna, vládcu všetkých vôd, a lovkyne Euryaly, ktorá patrila k družine bohyne lovu Artemis. V starých hviezdnych mapách bol zakresľovaný s kyjom v jednej ruke a v druhej držal štít, ktorým sa bránil pred útočiacim Býkom. Orión našiel v Artemis mocnú ochrankyňu. Od svojho otca dostal naviac schopnosť kráčať po dne aj tých najhlbším morí, pričom hlava mu vyčnievala nad hladinu. Okrem výšky vynikal aj krásou. Podľa iných zdrojov mal dokonca troch otcov: Okrem Poseidóna ešte aj Dia a tretím otcom mal byť Hermes, Áres, alebo Apolón.

Práve kvôli Oriónovi vznikla hviezdokopa Plejády. Plejády boli pôvodne morské nymfy, ktoré Orión prenasledoval tak dlho, až uprosili Dia, aby ich radšej premenil na nejaké zvieratá. Zeus ich prosbám vyhovel a premenil ich na holuby, ktoré neskôr umiestnil na oblohu ako skupinu hviezd zvanú Plejády. V niektorých mýtoch považovali Orióna za veľkého pútnika a pre jeho silu aj za dobrodinca ľudstva. Odyseus ho pri svojej ceste do podsvetia, postavil na roveň s pradávnymi najkrajšími obrami Ótosom a Efialtésom.

O Oriónovom konci viedli báje polemiku. Podľa jednej verzie svojím chvastaním urazil bohyňu Héru, ktorá na neho za trest poslala obrovského škorpióna. Jeho bodnutiu Orión podľahol, ale Artemis zariadila aspoň to, aby bol aj so svojím psom Síriom prenesený na oblohu, práve oproti škorpiónovi. Bohovia ich od seba umiestnili čo najďalej, aby sa už nemohli stretnúť. Preto nikdy nie sú súčasne nad obzorom. Orión vychádza, keď Škorpión zapadá a naopak. Podľa inej verzie Orióna zastrelila samotná Artemis alebo boh Apolón na Artemidinu žiadosť. Urobila to buď zo žiarlivosti, keď sa do Orióna zaľúbila bohyňa ranných zôr Eos, alebo zo strachu, že Orión vo svojej loveckej vášni vyhubí všetky zvieratá. Bohovia ho potom umiestnili na nebo pre jeho záľubu vo hviezdach. 

Nebeský symbol

Podľa R. G. Bauvala sa mali projektanti trojice pyramíd v Gíze inšpirovať práve hviezdami Oriónovho pásu. Poukazuje na nápadnú podobnosť veľkosti a polohy troch pyramíd s polohou a jasnosťou troch hviezd tvoriacich pás Orióna. Keď tieto hviezdy pretínajú meridián, sú orientované v juhozápadnom smere rovnako ako tri pyramídy. Najvyššia hviezda Mintaka je trochu vychýlená na výcgod od smeru spojnice ďalších dvoch hviezd.

Najjužnejšia pyramída Menkauri je trochu posunutá na východ od smeru určeného ďalšími dvoma pyramídami. Mintaka je tiež výrazne slabšia, ako ostatné dve hviezdy a pyramída Menkauri je tiež výrazne nižšia, ako ostatné dve pyramídy (65 metrov v porovnaní so 146 a 143 metrami). Prostredná hviezda Alnilam je skoro rovnako vzdialená od dvoch susedných dvoch hviezd, čo opäť platí aj pre rozmiestnenie pyramíd. Mliečnej ceste v tomto nebeskom obrazci by zase zodpovedala rieka Níl. Bauvalovu teóriu však kritizovalo viacero autorov, ktorí mu vyčítali najmä nedostatok matematických dôkazov.

Pretože súhvezdie Orióna je veľmi jasné a známe, s jeho názvom sa možno v astronómii, ale aj mimo nej, často stretnúť. Podľa Orióna bolo pomenované galaktické rameno, v ktorom sa nachádza aj slnečná sústava ako Rameno Orióna. Istá anglická firma na výrobu ďalekohľadov má názov Orion Optics. Výrazný obrazec Orióna sa vyskytuje aj v emblémoch niekoľkých misií raketoplánov. Sú to misie Challenger STS-51-F, Columbia STS-35 a Endeavour STS-113.

Orionove hviezdy

Súhvezdie Orióna je jedno z najbohatších súhvezdí tak na jasné hviezdy, ako aj na objekty. Dve jeho hviezdy dokonca patria medzi 10 najjasnejších hviezd oblohy. Sú to α Betelgeuze a β Rigel. Rigel je po väčšinu času jasnejší ako Betelgeuze a s jasnosťou -0,0 magnitúd sa zaraďuje na 7. miesto v rebríčku najjasnejších hviezd nočnej oblohy. Podľa iných zdrojov sa Betelgeuze nikdy nestáva jasnejšou než Rigel a premenlivosť spôsobila len zlý odhad jej jasnosti.

Zimný šesťuholník

Rigel je jednou z hviezd asterizmu Zimný šesťuholník, zoskupenia jasných hviezd zimnej oblohy, ktorého rohy tvoria hviezdy Aldebaran, Capella, Castor a Pollux (obe hviezdy predstavujú jeden bod), Prokyón a Sírius. Niekedy sa spojnica od Rigela nedáva smerom k Aldebaranu, aby uzavrela šesťuholník, ale k Betelgeuze, čím vznikne ďalší asterizmus nazývaný „Zimné G“.

Oriónov meč

Oriónov meč je ďalším nápadným asterizmom v tomto súhvezdí. Ide o skupinku troch veľmi slabých hviezd, podstatne slabších a navzájom bližších ako Oriónov pás. Tvoria ho dve hviezdy a tretí objekt, ktorý vyzerá ako zahmlená hviezda, je Trapéz vo Veľkej hmlovine v Orióne spolu s okolitou hmlovinou. Oriónov meč leží asi v polovičnej vzdialenosti medzi Mintakom a Saiphom, trochu východne od ich vzájomnej spojnice. Významná hviezda Oriónovho meča je namodralá Hatysa, ι Orionis, ktorá je dvojhviezdou.

Oriónova asociácia

Okolo hviezd Bellatrix a Alnilam sú sústredené dve z troch skupín hviezd nazývaných súhrnne Oriónova asociácia (Ori OB1). Je to veľká asociácia hviezd spektrálnych typov, O a B, čiže mladých modrých hviezd. Celkový počet hviezd, ktoré do nej patria, je vyše 1000. Tri hviezdy asociácie boli pred 2-5 miliónmi rokov pri stretnutí s inou asociáciou tak urýchlené, že sa dostali za hranice súhvezdia Orión a časom celkom uniknú z Oriónovho komplexu. Sú to hviezdy AE Aurigae s rýchlosťou 130 km/s, 53 Arietis s rýchlosťou 60 km/s a Mí Columbae, ktorá uniká rýchlosťou 130 km/s. Oriónova asociácia je súčasťou tzv. Oriónovho komplexu, ktorý zahŕňa okrem hviezd aj veľký súbor svietiacich hmlovín, tmavých hmlovín a molekulárnych oblakov. Jadro celého koplexu tvorí Veľká hmlovina v Orióne, v ktorej sa nachádza známa viacnásobná hviezda Trapéz alebo Lichobežník. Okolo Trapézu je sústredená tretia skupina hviezd Oriónovej asociácie.

Rigel

Najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orión a siedma najjasnejšia hviezda na oblohe so zdanlivou hviezdnou veľkosťou 0,18. Je to horúca modrá hviezda spektrálneho typu B. Hoci je označená ako „beta“, momentálne je jasnejšia ako Alfa Orionis (Betelgeuze).

Rigel je modrý nadobor. Na rozdiel od Betelgeuze je Rigel podstatne mladšia a horúcejšia hviezda. Nachádza sa vo vzdialenosti 770 až 900 svetelných rokov od Zeme. Je žiarivosť presahuje až 100 000 násobok žiarivosti nášho Slnka, priemerom ho prekonáva až až 120-krát. Vo vzdialenosti 9,2“ (9,4“) má Rigel sprievodcu 7. magnitúdy, ktorý ale zaniká v jeho žiare a preto sa dá rozlíšiť len pomocou ďalekohľadu s priemerom objektívu minimálne 15 cm. Sprievodca je sám dvojhviezdou a skladá sa z dvoch slabých hviezd hlavnej postupnosti spektrálneho typu B. Tieto zložky sú označené ako Rigel B a Rigel C a navzájom sú vzdialené 0,2“. Ich skutočná vzdialenosť je približne 4 miliardy kilometrov. Obiehajú sa takmer po kruhových dráhach. Naproti tomu reálna vzdialenosť tejto dvojice od modrého nadobra Rigel A je viac ako 300 miliárd kilometrov.

Označenia: Rigel, β Ori, β Orionis, Beta Orionis) Jeho pomenovanie pochádza z arabského slova rijl, čo znamená noha.

Betelgeuze

Betelgeuze patrí do skupiny červených nadobrov spektrálneho typu M2, triedy svietivosti Ia. Je to veľmi hmotná hviezda v záverečnom štádiu svojho vývoja, ktorá sa nafúkla do gigantických rozmerov.

Druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orión a desiata najjasnejšia hviezda na nočnej oblohe. Jej jasnosť dosahuje približne prvú magnitúdu, ale s časom sa mení, pretože Betelgeuze je polopravidelná premenná hviezda. Z tohto dôvodu jej jasnosť kolíše v rozmedzí 0,0 mag. do 1,3 mag.

Od Slnka je vzdialený 500 až 652 ly, a je teda naším najbližším nadobrom. Nápadná oranžovo-červená farba hviezdy Betelgeuze, ktorá je ľahko pozorovateľná aj voľným okom, svedčí o jej nízkej povrchovej teplote, 3000 K, čo je asi 2 730 °C. Na jej povrchu sa nachádza obrovská biela škvrna, ktorej teplota dosahuje 5000 K. Obklopujú ju tri obálky, ktoré sú intenzívnym zdrojom infračerveného žiarenia. Svietivosť predstavuje asi 14 000 až 50 000-násobok žiarivosti Slnka. Objem hviezdy je miliónkrát väčší ako objem našej hviezdy.

Patrí medzi spetroskopické dvojhviezdy. Predstavuje jedno zo záverečných štádií vývoja hviezd, zaraďuje sa medzi chladných nadobrov, ktorí už v jadre spálili vodík a nafúkli sa do obrovských rozmerov. Nafukovaním sa povrch hviezdy ochladil na 3000 K. Maximum vyžarovania tak má pri nízkej teplote v infračervenej oblasti okolo 1000 nm. Betelgeuze patrí medzi infračervené hviezdy. Priemer je premenlivý, od 730 do 1000 slnečných polomerov.

Povrchová teplota bola určená z jej spektra a z nej bol potom pomocou Stefanovho zákona odvodený priemer hviezdy. Ten je asi 1,5 miliardy kilometrov, čo je viac, ako priemer dráhy Jupitera.

Hubblovmu vesmírnemu ďalekohľadu sa 3. marca 1995 podarilo zobraziť Betelgeuze ako disk. Bol to prvý obrázok disku hviezdy (aj keď s dosť zlým rozlíšením), ak nepočítame Slnko.

Červený nadobor je jedno zo záverečných štádií vývoja veľmi hmotných hviezd. Kým bola Betelgeuze na hlavnej postupnosti, mala až 40-násobok hmotnosti Slnka. Polovicu tejto hmoty stratila prostredníctvom hviezdneho vetra. Ďalší vývoj hviezdy bude pokračovať explóziou supernovy a skolabované jadro sa následne premení na čiernu dieru.

Hviezda má rozsiahlu atmosféru s priemerom okolo 2 miliárd kilometrov. Obklopujú ju tri koncentrické obálky, ktoré hviezda dávnejšie odhodila. Najväčšia z nich má polomer 4,5 ly, čo je viac ako vzdialenosť Slnka od jeho najbližšej hviezdy. Obálky emitujú silné infračervené žiarenie. V zdanlivej vzdialenosti 40“ od Betelgeuze sa nachádza sprievodca 14. magnitúdy.

Táto hviezda sa z dosiaľ neznámych príčin rýchlo zmenšuje. Astronómovia na observatóriu Mount Wilson v Kalifornii (USA) zistili, že sa jej priemer od roku 1993 do 2008 znížil o 15%. Jej svietivosť sa však za túto dobu nezmenila. Príčiny tohto javu nie sú známe a existuje viac teórií, ktoré ho vysvetľujú. Niektorí astronómovia si myslia, že by mohlo ísť o začiatok gravitačného kolapsu, vďaka ktorému by sa z hviezdy stala extrémne jasná supernova a následne neutrónová hviezda či dokonca čierna diera. Ďalšie možné vysvetlenie pripisujú javu pravidelnej pulzácií, nie je vylúčená ani chyba merania.

Hoci je označená gréckym písmenom „alfa“, ktoré sa väčšinou dáva najjasnejšej hviezde súhvezdia, nie je jasnejšia ako Rigel (Beta Orionis). Podľa jedného zdroja sa v maxime svojej jasnosti niekedy stáva jasnejšou než Rigel, no podľa iných zdrojov sa nikdy nestáva jasnejšou než Rigel a premennosť spôsobila len zlý odhad jej jasnosti.

Označenie: Betelgeuze, Betelgeuse, Betelgeux, Beteigeux Alpha Orionis, Alfa Orionis, α Ori, α Orionis, 58 Ori, HR 2061, BD+7°1055, HD 39801, SAO 113271, FK5 224, HIP 27989. Hlavné označenie pochádza z arabského 'ibl al-džawzā', čo znamená „plece hrdinu“ alebo „obrovo podpažie“.

Bellatrix

Treťou najjasnejšou hviezdou súhvezdia Orion a dvadsiatou siedmou najjasnejšou hviezdou oblohy je Bellatrix (bojovnica). Je to modrý obor, ale oveľa menej svietivejší než Rigel. Meno Bellatrix sa však prvýkrát objavilo v súvislosti so súhvezdím Povozník, v ktorom pomenúvalo jeho najjasnejšiu hviezdu dnes známu ako Capella. Až o niekoľko storočí neskôr sa toto pomenovanie pravdepodobne omylom prenieslo do Orióna. Príčinou môže byť asociácia vyvolaná astrologickým názvom pre lovca Orióna – Bellator, čiže bojovník.

Označenie: Bellatrix , γ Orionis

Alnilam

Prostredná hviezdy Oriónovho pásu – Alnilam. Doslovný preklad mena znamená „pás perál“. Hviezda patrí do skupiny modrých nadobrov.

Označenie: Alnilam, ε Orionis

Alnitak

Východná hviezda Oriónovho pásu

Fyzikálne charakteristiky

Hmotnosť 28/23/? M☉

Polomer 20/? R☉

Svietivosť 100,000/1,300/? L☉

Teplota 30 000/?/24 000 K

Metalicita ?

Rotácia 140 km/s / ?

Al Nitak, Zeta Orionis, ζ Ori, 50 Ori, HR 1948/9, BD −02°1338, HD 37742, SAO 132444, HIP 26727.

Mintaka

Mintaka je modrobiela hviezda typu B. Spoločne s Alnitakom a Alnilamom tvorí Oriónov pás. Jej zdanlivá hviezdna veľkosť (magnitúda) je približne +2. Je to jedna z mála jasných hviezd, ktoré sa nachádzajú v tesnej blízkosti svetového rovníka. Leží len 17,5 oblúkových minút pod ním, takže možno povedať, že ňou svetový rovník prakticky prechádza.

Mintaka je viacnásobná hviezda. Už ďalekohľadom s 5 cm objektívom rozlíšime hlavnú zložku s jasnosťou 2,4 magnitúd a sprievodcu 6,8 magnitúdy. Delí ich uhlová vzdialenosť 53“, čím patrí medzi najľahšie rozlíšiteľné dvojhviezdy oblohy. Pravdepodobne ide o skutočný hviezdny pár, hoci hviezdy sú od seba vzdialené takmer pol svetelného roka, takže ich vzájomná obežná doba môže byť aj vyše 1 milióna rokov. Vo vzdialenosti 8,6“ sa nachádza ďalší sprievodca 12. magnitúdy. Zmeny v spektre Mintaky naznačujú, že môže mať ešte ďalšie zložky.

Označenie: Mintaka, δ Ori, δ Orionis. Jej umiestnenie naznačuje aj jej meno, ktoré pochádza z arabského myntykat, čo znamená „pás“.

Heka

Heka tvorí v obrazci Orióna jeho hlavu. Nachádza sa zhruba v polovičnej vzdialenosti medzi hviezdami Betelgeuze a Bellatrix, ale vyššie nad ich spojnicou. Je to namodralý nadobor a v silnom ďalekohľade možno rozoznať jej blízkeho sprievodcu. Ten sa nachádza v odstupe 4,4“ a má jasnosť 5,6 magnitúd.

Heka sa nachádza zhruba v polovičnej vzdialenosti medzi hviezdami Betelgeuze a Bellatrix, ale vyššie nad ich spojnicou. Je to namodralý nadobor a v silnom ďalekohľade možno rozoznať jej blízkeho sprievodcu. Ten sa nachádza v odstupe 4,4“ a má jasnosť 5,6 magnitúd. Saiph je modrobiely nadobor.

Označenia: Heka ("žiariaca"), Meissa, Lambda Orionis, λ Ori, λ Orionis.

Sigma Orionis

Sigma Orionis je hviezda tretej magnitúdy v súhvezdí Orión. Nachádza sa v blízkosti hviezdy Alnitak. Je to veľmi dobre pozorovateľná štvorhviezda, ktorej zložky rozoznáme aj malým ďalekohľadom. Jednotlivé hviezdy systému majú jasnosť 4, 10, 7 a 6 magnitúd, pričom bez ďalekohľadu vyzerajú ako jedna hviezda s magnitúdou 3,77. Tri najjasnejšie zložky možno pozorovať aj ďalekohľadom s 5 cm objektívom, na najslabšieho sprievodcu potrebujeme aspoň 8 cm ďalekohľad. Najslabšia zložka sa nachádza na opačnej strane hlavnej zložky ako dve jasnejšie. Systém v skutočnosti obsahuje aj piatu zložku, ktorú nemožno ľahko rozlíšiť, pretože sa nachádza vo veľmi tesnej blízkosti hlavnej hviezdy (0,2“). Tento najbližší sprievodca má magnitúdu 6. Dve hlavné hviezdy systému sigma Orionis sú označené ako A a B a sú 30 000-krát svietivejšie ako Slnko. Ich spoločná hmotnosť je 30-násobkom hmotnosti Slnka. Patria tak medzi najhmotnejšie dvojhviezdy Mliečnej cesty vôbec. Obiehajú sa po stabilnej dráhe, čo však neplatí pre ostatné tri zložky systému, ktoré môžu byť v budúcnosti vyhodené zo sústavy. Keďže sprievodcovia sú umiestnení okolo hlavnej zložky približne v jednej rovine, v ďalekohľade to vyzerá, akoby hlavnú hviezdu obiehali planéty.

Označenie: Sigma Orionis, σ Orionis, 48 Orionis, SAO 132406, GSC 4771:1196, HIP 26549, PPM 188303, HD 37468, B-02 1326.

σ Orionis

Hviezda tretej magnitúdy sa nachádzajúca v blízkosti hviezdy Alnitak. Je to päťhviezda, ktorej 4 zložky rozoznáme aj malým ďalekohľadom s priemerom objektívu 8 cm. Dve hlavné zložky označené ako A a B tvoria jednu z najhmotnejších známych dvojitých hviezd v Galaxii. Keďže sprievodcovia sú umiestnení okolo hviezdy A približne v jednej rovine, v ďalekohľade to vyzerá, akoby hlavnú hviezdu obiehali planéty.

ró Orionis

ró Orionis, ktorej zložky majú odstup 7,0“ a jasnosť 4,6 a 8,6 magnitúd.

Struve 747

Struve 747 je optická dvojhviezda, ktorej zložky majú zdanlivú magnitúdu 5 a 6.

U Orionis

Okrem najznámejšej premennej Betelgeuze sú v súhvezdí ešte ďalšie dve červené premenné hviezdy. U Orionis, ktorá je premenná typu Mira Ceti. U Orionis sa nachádza vysoko na severe súhvezdia a jej jasnosť sa mení od 4,8 do 12,6 magnitúd s periódou 372 dní.

W Orionis

Polopravidelná červená premenná hviezda W Orionis má periódu približne 212 dní a jej magnitúda sa mení od 5,9 do 7,7.

Veľká hmlovina v Orióne

Hmlovina Orión alebo Veľká hmlovina v Orióne známa tiež ako M42 (NGC 1976) je pravdepodobne najznámejším a najčastejšie pozorovaným i fotografovaným objektom tohto súhvezdia. V skutočnosti je to len najjasnejšia a k nám bližšia časť obrovského molekulárneho mraku, ktorý pokrýva väčšinu Orióna. Vďaka polohe vo výraznom Oriónovom meči ju možno nájsť veľmi ľahko. M42 je našou najbližšou emisnou (svietiacou) hmlovinou a najbližšou oblasťou, v ktorej vznikajú hviezdy. Preto je významným predmetom výskumov. Jej vzdialenosť od Slnka je len 1 500 svetelných rokov, Má priemer 30 až 50 svetelných rokov a nám sa pri tejto vzdialenosti javí ako objekt s veľkosťou 85 × 60 oblúkových minút.

Veľkú hmlovinu v Orióne tvorí prevažne ionizovaný vodík. K žiareniu ju budí ultrafialové žiarenie mladých hviezd, najmä Trapézu. Keďže ide o oblasť zrodu hviezd, okrem mladých dospelých hviezd na hlavnej postupnosti, ktoré sú členmi Oriónovej asociácie, sú v nej ešte hviezdy v rôznych vývojových štádiách: temné hmloviny, globuly, protohviezdy, nedospelé hviezdy typu T Tauri, osamotené planéty a iné. Veľmi veľa protohviezd, čiže vznikajúcich hviezd, je obklopených protoplanetárnymi diskami, diskami prachu a plynu, v ktorých sa môžu tvoriť planéty. Počet mladých hviezd identifikovaných vo Veľkej hmlovine v Orióne je viac ako 150. Asi 1 svetelný rok za Veľkou hmlovinou v Orióne sa nachádza hmlovina s názvom Kleimannova-Lowova hmlovina, ktorá sa niekedy spomína ako súčasť Veľkej hmloviny v Orióne a niekedy ako samostatný objekt. Táto hmlovina je najjasnejším infračerveným zdrojom tohto komplexu a jeden z najjasnejších infračervených zdrojov oblohy vôbec. Žiarivosť Kleimannovej-Lowovej hmloviny je 100 000-násobkom slnečnej žiarivosti. V tejto hmlovine bola tiež pozorovaná prvá hviezda v infračervenom žiarení, ktorá nesie po objaviteľoch pomenovanie Becklinov-Neugebauerov objekt.

Veľká hmlovina v Orióne je pravdepodobne astrofotografmi fotografovaná častejšie, ako ktorákoľvek iná hmlovina. Prvá fotografia M 42 vznikla už v septembri 1870 a o jej vznik sa zaslúžil priekopník astrofotografie, americký vedec Henry Draper. Jeho prvá fotografia bola pomerne nekvalitná, no o 12 rokov neskôr získal pomocou 28-centimetrového ďalekohľadu oveľa lepšiu snímku. Fotografické snímky ukážu aj vonkajšie veľmi slabé časti hmloviny, ktoré sa vizuálne nedajú pozorovať.

M 43 a NGC 1977

Tmavá medzera prachu niekedy nazývaná „Rybia papuľa“ oddeľuje Veľkú hmlovinu v Orióne od menšej emisnej hmloviny M43, niekedy nazývanej De Mairanova hmlovina. M 43 leží v tesnej blízkosti M 42 a má tiež jej žiarivo červenú farbu. Severne od M 43 sa nachádza reflexná hmlovina NGC 1977, ktorá je súčasťou zoskupenia reflexných hmlovín, medzi ktoré patria aj NGC 1975 a NGC 1973. V hmlovine NGC 1977 sú dve jasnejšie hviezdy 42 a 45 Orionis. V ďalekohľade pripomína hmlovina pozdĺžny hmlistý fliačik okolo týchto hviezd. Takisto patria medzi členov obrieho molekulového mraku tiahnuceho sa Oriónom. Modrú farbu spôsobuje odraz svetla hviezd od medzihviezdneho prachu. Skupina hmlovín sa niekedy nazýva Bežec.

Herbig-Harove objekty

Na okraji komplexu molekulárnych mračien asi 2° pod M 42 sa nachádzajú útvary známe ako Herbig-Harove objekty, žiarivé rázové vlny vytvorené zrážkou energetického hviezdneho vetra mladých hviezd s prostredím hmloviny. Nachádza sa tu napríklad Hmlovina Vodopád, objekt s katalógovým označením HH 222.[6] Ďalším Herbig-harovým objektom je HH 401. V ich blízkosti je aj jasná namodralá prachová hmlovina NGC 1999. Osvetľuje ju premenná hviezda V380 Orionis. Hmlovinu zatemňuje tmavé mračno, ktoré je v skutočnosti kondenzáciou chladného molekulárneho plynu a prachu tak hrubého a hustého, že neprepúšťa svetlo. Útvar pripomína tmavé obrátené písmeno T. Z našej perspektívy sa toto mračno nachádza pred hmlovinou. Z mračna sa v budúcnosti pravdepodobne budú formovať nové hviezdy.

Hmlovina Konská hlava

Od hviezdy Alnitak sa ťahá jasný hmlistý pás IC 434 tvoriaci pozadie pôsobivej hmloviny Konská hlava. Je to pravdepodobne najznámejšia tmavá hmlovina na oblohe, hoci vidieť sa dá len veľkým ďalekohľadom s mimoriadne veľkou svetelnosťou a v oblastiach s nepresvetlenou oblohou. Hmlovina Konská hlava je mimoriadne husté, tmavé a studené mračno plynu a prachu. Vytvára siluetu oproti jasnej hmlovine v pozadí, ktorá je od nás ďalej. Tvar konskej hlavy je vymodelovaný z hustej medzihviezdnej hmoty žiarením hviezdy sigma Orionis, ktorý tiež budí hmlovinu v jej pozadí k žiareniu. Táto tmavá hmlovina je takisto súčasťou komplexu obrích molekulárnych mračien v Orióne a je od nás zhruba v rovnakej vzdialenosti, ako veľká hmlovina v Orióne – 1 500 svetelných rokov.

Niekoľkohodinové expozície za pomoci filtrov ukazujú v okolí Konskej hlavy veľa ďalších, oveľa slabšie žiariacich oblastí ionizovaného vodíka. Približne v 90° uhle od Konskej hlavy sa nachádza emisná hmlovina Plameň nazývaná aj Plamenná hmlovina.

Reflexné hmloviny M78 (nižšie) a NGC 2071 (vyššie)

Reflexné hmloviny [upraviť]

Reflexné hmloviny nežiaria vlastným svetlom, len odrážajú svetlo blízkych hviezd. Na rozdiel od ružovo až červeno svietiacich emisných hmlovín mávajú reflexné často rôzne odtiene modrej farby. Modrá farba týchto hmlovín je spôsobená rovnakým javom, ako modrá farba oblohy.

V samotnej blízkosti Konskej hlavy leží reflexná hmlovina NGC 2023. Medzi ďalšie hmloviny, ktoré sú súčasťou Oriónovho komplexu, patrí modrá reflexná hmlovina M78. Leží asi dva a pol stupňa severovýchodne od Alnitaku. Je natoľko jasná (8 magnitúd), že bola katalogizovaná už pred viac ako 200 rokmi na rozdiel od menej známej NGC 2071, čo je ďalšia reflexná hmlovina ležiaca severseverovýchodne od M 78. M 78 má priemer 5 svetelných rokov a vzdialená je od Slnka asi 1600 svetelných rokov. V blízkosti tejto hmloviny objavil amatérsky astornóm Jay McNeil ďalšiu hmlovinu, ktorá na snímkach pred septembrom 2003 nebola vôbec viditeľná. Hmlovina obklopuje novo narodenú hviezdu a dostala pomenovanie McNeilova mlhovina.[

Barnardova slučka

Celé súhvezdie obopína mohutná rozpínajúca sa guľová vrstva emisného vodíka, ktorá je známa ako Barnardova slučka prípade Barnardov prsteň. Objavil ju v roku 1895 E. E. Barnard na snímke s dlhou expozíciou. Tvorí ju ionizovaný plyn, ktorý je vytláčaný žeravými hviezdami Oriónovej asociácie, hlavne Trapézom. Jej pôvod však dodnes nie je celkom dobre známy.[8] Pravdepodobne tiež patrí do rozsiahleho komplexu hmlovín, z ktorého sa hviezdy asociácie zrodili. Uhlový priemer Barnardovej slučky je približne 10°, čo zodpovedá veľkosti asi 20 mesačných diskov. Skutočný priemer hmloviny je 280 ly a jej vzdialenosť od Slnka asi 1 600 ly. Jej vek je podobný veku celej Oriónovej asociácie. Odhaduje sa zhruba na 3 milióny rokov.

Otvorené hviezdokopy

Severne od komplexu hmlovín v okolí M 42 sa nachádza jasná otvorená hviezdokopa NGC 1981, ktorá vyzerá v triédri ako veľký rozptýlený zhluk hviezd. Celková jasnosť hviezdokopy je 4,59 mag. a jej najjasnejšia hviezda má magnitúdu 6. Pomerne jasná otvorená hviezdokopa NGC 2169 (magnitúda 5,9) v severnej časti súhvezdia sa vyznačuje tým, že svojím tvarom pripomína číslo 37. Tento numerický asterizmus vznikol len vďaka šťastnej náhode. Priemer „kozmickej tridsaťsedmičky“ je v porovnaní s inými otvorenými hviezdokopami malý, len 7 svetelných rokov a nachádza sa 3 600 svetelných rokov od nás. Jej hviezdy sú mladé, s vekom približne 8 miliónov rokov. NGC 2112 je otvorená hviezdokopa, ktorá má magnitúdu 9 a obsahuje asi 90 slabších hviezd. Ďalšou otvorenou hviezdokopou je o málo jasnejšia NGC 2194 v severovýchodnej časti súhvezdia. Tvorí ju asi 100 hviezd 10. až 12. magnitúdy. Na ich pozorovanie potrebujeme ďalekohľad s vyše 8 cm objektívom.

Orionidy

V blízkosti Oriónovej ruky sa nachádza radiant meteorického roja Orionidy. Je to jeden z hlavných nočných meteorických rojov. Spôsobuje ho prúd meteoroidov, ktorý po sebe zanecháva slávna Halleyova kométa. Zem prechádza týmto prúdom meteoroidov medzi 16. a 26. októbrom. Najhustejšou časťou prechádza okolo 21. októbra. Meteory vyletujú z blízkosti hviezdy Chí Orionis, ale radiant sa pozvoľna posúva na východ k súhvezdiu Blížencov. Zenitová frekvencia v maxime je okolo 30 meteorov za hodinu a ich priemerná jasnosť sa pohybuje okolo tretej magnitúdy. Ich farby bývajú od žltej po oranžovú, pričom žiadna farba nápadne neprevažuje. Keďže Zem sa zráža s prúdom meteoroidov takmer čelne, sú to rýchle meteory (60 km/s). Druhýkrát prechádza Zem týmto prúdom v júni a vtedy roj nazývame Éta Aquaridy. Slabší prúd má vedľajší radiant asi o 3° severnejšie a jasnosť meteorov je o magnitúdu (čiže dvaapolkrát) menšia.

Od hviezdy Betelgeuze sa zvykne ešte zakresľovať západná ruka ako spojnica k hviezde π2 Orionis, ktorá s hviezdami π3, π4, π5 a 11 Orionis (namiesto 11 Orionis to môžu byť hviezdy omikrón1 a omikrón2) tvorí Oriónov štít, ktorým sa bráni proti Býkovi. V mape atlasu Uranometria predstavuje táto skupinka hviezd (bez 11 Orionis) zase zvieraciu kožu prehodenú cez Oriónovu ruku. Druhú ruku, východnú, tvorí päť hviezd. Východná ruka je zdvihnutá nad Oriónovu hlavu a drží v nej meč, alebo, podľa iných zakreslení, kyjak.

V súhvezdí Orión sa nachádza asterizmus Venušino zrkadlo. Tvorí ho spojnica hviezd Alnitak, Alnilam, Mintaka, Éta Orionis, Alnitak; rukoväť tvoria hviezdy Oriónovho meča: ν a ι Orionis. Asterizmus je nápadná skupina hviezd z jedného (ako v tomto prípade) alebo z viacerých súhvezdí, ktorá uľahčuje orientáciu na oblohe.

Oriónov pás

Oriónov pás: Zľava hviezdy Alnitak, Alnilam a Mintaka. Pri hviezde Alnitak si možno všimnúť známu hmlovinu Konská hlava.

Oriónov pás je nápadný asterizmus troch hviezd. Najvyššie z nich je položená δ Orionis alebo Mintaka. Jej umiestnenie naznačuje aj jej meno, ktoré pochádza z arabského myntykat, čo znamená „pás“. Mintaka je známa tým, že je to jedna z mála jasných hviezd, ktoré sa nachádzajú v tesnej blízkosti svetového rovníka. Je to viacnásobná hviezda.

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Prihláste sa k odberu článkov na Facebooku

 Diskusia na konci článku

(Diskusný príspevok bude následne skopírovaný aj do Diskusného fóra na stránke facebook – Priestor)