KATALOG FIRIEM

RAF sa sformovala z protestov nemeckých študentov proti vojne vo Vietname. Cesta teroristických aktivít najvýznamnejšieho ľavicového zoskupenia pôsobiaceho na území západného Nemecka započala na jar roku 1968. Štvorčlenná skupina ľavicových extrémistov podpálila 2. apríl 1968 v centre Frankfurtu nad Mohanom obchodné domy Schneider a Kaufhof. Atentátnikmi boli: Andreas Baader (25), Gudrun Ensslinová (28), Thorwald Proll (27) a Horst Sohnlein. Podpaľačov zatkli hneť druhý deň po útoku a odsúdil na tri roky odňatia slobody. Skupina mala na svedomí 34 životov. Rozpustili ju v roku 1998.

Chronológia RAF:

14. máj 1970 - Andreas Baader utiekol s pomocou novinárky Ulriky Meinhofovej a ďalších dvoch spoločníkov z berlínskeho väzenia Tegel. Skupina založila organizáciu Frakcia červenej armády RAF (Rote Armee Fraktion). Tvorilo ju dvadsaťpäť členov presvedčených ľavicových extrémistov. RAF sa v nasledujúcich rokoch stala červeným strašiakom po celej západnej Európe.

9. november 1974 - V berlínskom väzení zomrel, po dva mesiace trvajúcej protestnej hladovke, člen organizácie Frakcia červenej armády, Holger Meins. Dobrovoľná smrť mladého radikála, prebudila ľavicovú organizáciu a vyvolala novú sériu násilností a teroristických útokov. Už druhý deň po oznámení Meinsovej smrti, zavraždilo komando RAF najvyššieho súdneho predtaviteľa Západného Berlína, Gunthera von Drenkmanna.

24. apríl 1975 - Skupina teroristov z ľavicovej organizácie RAF, obsadila západonemecké veľvyslanectvo v Štokholme a požadovala prepustenie 26 členov skupiny Baader-Meinhofová z väzníc v západnom Nemecku. Teroristické komando tvorili: Siegfried Hausner, Karl Heinz Dellwo, Bernhard Rossner, Manfred Lutz Taufer, Ulrich Wessel a Hanna Elisa Krabbelová, označujúci sa za členov Bojovej skupiny Holgera Meinsa.

Na najvyššom poschodí budovy, držali teroristi veľvyslanca Stockera, vojenského pridelenca von Mirbacha, obchodného radcu Hillegaarda a ďalších deväť rukojemníkov. Komando RAF hneť na začiatku akcie, spoločne s výzvou na stiahnutie policajných jednotiek, popravili pre výstrahu Andreasa von Mirbacha. O 22. hodine popravili podľa vopred ohláseného scenára aj druhého rukojemníka, Heinza Hillegaarda a prepustili tri zadržiavané ženy. Krátko po polnoci, po nesplnení posledného ultimáta, odpálili ozbrojenci vo vnútri budovy niekoľko náloží, následkom čoho vznikol na treťom poschodí budovy rozsiahli požiar. Nasledujúci policajný zásah si vyžiadal troch mŕtvych policajtov a jednu obeť z radou teroristov. Zahynul Ulrich Wesel. Siegfried Hausner, Bernhard Rossner a Hanna Elisa Krabbelová utrpeli vážne poranenia. Hausner zomrel na následky svojich poranení o mesiac vo väzenskej nemocnici v Stammheime.

21. december 1975 - Šestica ozbrojencov, pod vedením venezuelského teroristu Carlosa, obsadila zasadanie Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC - Organization of Petroleum Exporting Countries) vo Viedni. Pri rukojemníckej dráme zahynuli traja ľudia.

Veterán z Jordánskej vojny a medzinárodne hľadaný terorista Carlos, vlastným menom Ilyich Ramírez Sanchez, zorganizoval akciu spolu so západonemeckou teroristkou z ľavicovej organizácie RAF Gabrielou Krocher-Tiedemann. (Viac: ■ Rakúsko 21. december 1975)

9. máj 1976 - Vo väzenskej cele štátneho zariadenia pre výkon trestov Stuttgarte-Stammheim, bolo objavené telo Ulriky Meinhofovej. Strážcovia našli prominentného väzňa, prísne stráženého oddelenia, najmodernejšej nemeckej väznice, obeseného na kuse väzenského uteráku. Meinhofová odišla zo sveta v deň výročia skončenia Druhej svetovej vojny. Pred smrťou napísala. „ samovražda je posledná možnosť rebelov“.

Medzinárodná vyšetrovacia komisia, zložená z desiatich členov, vydala 15. decembra 1978 v Paríži vyhlásenie, v ktorom spochybnila prvotné závery väzenskej komisie. Výsledky vyšetrovania naznačili, že Ulrika Meinhofová bola mŕtva už pred tým, ako ju niekto obesil. Poukázali pritom na niekoľko skutočností, ktoré mohli zohrať úlohu pri neobjasnenom úmrtí. Do cely odsúdených členov RAF mali okrem väzenskej stráže neobmedzený prístup aj príslušníci tajných služieb. Na tele mŕtvej sa našli odreniny a podliatiny. Oblasť vonkajších pohlavných orgánov bola značne prekrvená, navyše na bielizeni Ulriky Meihofovej sa našli stopy ejakulátu. Po cele boli precízne zotreté všetky otlačky prstov a už druhý deň po smrti dala väzenská správa celu vymaľovať.

27. jún 1976 - Teroristické komando z Ľudového frontu za oslobodenie Palestíny unieslo lietadlo dopravnej spoločnosti Air France. Skupina štyroch únoscov, pozostávala z dvoch členov ľavicovej organizácie RAF Gabriely Krocher-Tiedemann (24), Wilfrieda Boseho a dvoch Arabov. (pozri viac: ■ Grécko 27. jún 1976)

28. apríl 1977 - Počas dva roky trvajúceho procesu s prvou generáciou RAF, spáchali jej dvaja členovia (Holger Meins a Ulrika Meinhofová) z pätice obžalovaných vo svojich celách samovraždy a ostatní: Andreas Baader, Gudrun Ensslinová a Jan Carl Jaspe boli 28. apríla 1977 odsúdení na doživotné tresty odňatia slobody za vraždu štyroch amerických vojakov pri sérii bombových útokov v roku 1972 a štyridsaťnásobný pokus o vraždu.

Druhá generácia RAF

7. apríl 1977 - Teroristické aktivity druhej generácie RAF, odštartovala 7. apríla 1977 vražda najvyššieho nemeckého prokurátora Siegfrida Bubacka, ktorý viedol obžalobu proti trom vodcom ľavicovej skupiny Baader-Meinhofová. Siegfrid Buback bol zabitý pri ozbrojenom útoku v nemeckom meste Karslsruhe. Okrem Bubacka, zahynul pri útoku aj vedúci dopravnej skupiny nemeckej Generálnej prokuratúry Georg Wurster a vodič služobného mercedesu, Wolfgang Gobel. K trojnásobnej vražde, pri ktorej vystrelil vrah na svoje obete pätnásť rán zo samopalu Hecker-Koch sa prihlásilo Komando Ulriky Meinhofovej, členovia tzv. druhej generácie RAF, Brigitte Mohnhaptová a Christian Klar. Teroristické akcie Druhej generácie organizácie RAF vošli do dejín pod označením „Čierna jeseň“.

Mesiac po atentáte na Bubacka zadržala polícia Verenu Beckerovú, ktorú následne odsúdili za účasť na prestrelke pri zadržiavaní. V roku 1989 ju omilostili. (pozri: 28. august 2009)

30. júl 1977 - Teroristické komando organizácie RAF zavraždilo bankára Jürgena Ponta.

15. september 1977 - Skupinou teroristov z organizácie RAF, bol v Stuttgarte unesený prezident Asociácie nemeckých priemyselníkov a Zväzu nemeckých zamestnávateľov, Hanns Martin Schleyer. Pri ozbrojenom prepade zahynuli traja členovia Schleyerovej pridelenej policajnej ochrany Reinhold Brändle, Roland Pieler, Helmut Ulmer a osobný vodič Heinz Matzisz. Únosu sa priamo zúčastnilo, alebo s únoscami spolupracovalo deväť osôb: Silke Maierová Wittová, Willy Peter Stoll, Christian Klar, Friederika Krabbeová, Brigitte Mohnhauptová, Clemes Wagner, Rolf Gerhard Heissler, Knut Folkers a Adelheid Schulzová. Za prepustenie Schleyera, požadovali únoscovia od vlády kancelára Helmutha Schmidta, prepustenie jedenástich členov RAF a dvoch Palestínčanov, ktorí si odpikávali tresty v stammheimskej väznici. Vláda s únoscami odmietla vyjednávať. (pozri: 25. október 1977)

Hanns Martin Schleyer nebol širokej verejnosti sympatický. Občania Spolkovej republiky (NSR) ho poznali z televíznych programov, ako arogantného zástancu pravicových reforiem. Okrem významných verejných funkcií zasadal v pätnástich správnych radách významných priemyselných podnikov a bol tiež honorárnym konzulom Brazílie. V roku 1963 bolo na jeho podnet potrestaných 400-tisíc štrajkujúcich robotníkov kovopriemyslu v Bádensku-Wurttenbersku. Schleyer bol navyše bývalý nacistický pohlavár, ktorý pôsobil v hodnosti untersturmfuhrera SS, ako vedúci Ústredného zväzu priemyslu protektorátu Čechy a Morava.

13. október 1977 - Únos letu číslo LH 181. Po týždňoch čakania sa teroristi rozhodli pre ďalšiu akciu, ktorá mala nemeckú vládu prinútiť k spolupráci. Pomoc im poskytol vodca palestínskej ozbrojenej frakcie Al-Fatah, Wadi Haddada. Zorganizoval štvorčlennú skupinu únoscov, vedenú Palestínčanom Zohajrom Jusúfom Akašom, ktorá uniesla na konci septembra, 1977dopravné lietadlo spoločnosti Lufthansa s 86 cestujúcimi a piatimi členmi posádky na palube.

Boeingu 737, na pravidelnej linke z Mallorky do Frankfurtu riadil kapitán Jurgen Schuman a druhým pilot Jurgen Vietor. Akaša a Libanončan Wábil Harbo (23), Libanončanka Šanaz Ghulúnová (22) a Palestínčanka Suhajla Sajjáhová (22), odklonili let číslo LH 181 s medzipristátím v Ríme na cyperské letisko v Larnake. Skupina požadovala prepustenie súdruhov zadržiavaných v nemeckých väzniciach. Wadi Haddada pripojil k požiadavkám únoscov aj vyplatenie výkupného 15 miliónov USD. Kancelár Helmut Schmidt, konzultoval postup s francúzskym prezidentom Giscardom Déstaingom a britským premiérom Callaghamom. Trojica sa zhodla na pláne oslobodzovacej akcie, do ktorej bolo zapojené špeciálne policajné komando GSG 9 (Bundesgrenzschutzgruppe 9).

Zastávka v Larnake trvala dve a pol hodiny, počas ktorých sa zástupca cyperskej odbočky Organizácie pre oslobodenie Palestíny OOP, pokúsil presvedčiť únoscov ku kapitulácii. Unesené lietadlo po odlete z Cypru neprijalo letisko v Bejrúte, a neskôr ani letiská v Damašku, Bagdade, Kuvaj City a Bahrajne, kde však napokon napriek zákazu unesený stroj pristál o 3.52 hodine ráno. O niekoľko hodín sa podobná situácia zopakovala opäť a lietadlo tentoraz pristávalo bez povolenia kontrolnej veže na medzinárodnom letisku v Dubaji. Po niekoľkých hodinách v Arabských emirátoch, zamierilo lietadlo neúspešne na Omán. Ďalší kurz Jemen bol rovnako nedostupný. Vzhľadom k míňajúcemu sa palivu sa piloti napriek tomu rozhodli pre núdzové pristátie na piesočnej dráhe jemenského letiska. Kontrolu vyťaženého podvozku, zveril veliteľ únoscov prvému pilotovi kapitánovi Jurgenovi Schumanovi, ktorého ihneť po návrate, v zúrivosti za to, že sa opozdil, popravil strelou do hlavy.

Po doplnení paliva odletelo lietadlo do somalskej metroply Mogadiša. Po celý čas rukojemníckej drámy sledoval únosené lietadlo druhý Boeing leteckej spoločnosti Lufthansa. Na jeho palube sa nachádzal západonemecký minister Hans Jurgen, veliteľ zásahovej skupiny GSG 9, Ulrich Wegener a niekoľko jeho mužov 17. októbra 1977, krátko po tom, čo nemecký kancelár Schmidt prisľúbil teroristom splnenie ich požiadaviek, zaútočilo na lietadlo špeciálne protiteroristické komando GSG 9. Akcia bola úspešná a v pribehu jednej minúty oslobodilo komando všetkých rukojemníkov. Traja teroristi pri útoku zahynuli. Suhajla Sajjáhová utrpela pri oslobodzovacej akcii vážne poranenia.

18. október 1977 - Vo väznici Stammheim spáchali samovraždu poprední predstavitelia RAF, Andreas Baaden a Jan Carl Raspe. Dvojica sa zastrelila zbraňami, ktoré im do väzenia prepašovali ich právnici (jedným z nych bol Otto Schily, neskorší minister vnútra vlády kancelára Gerharda Schrödera). Gudrun Ensslinová sa obesila na kábli gramafónu, ktorý mala vo svojej cele. Irmgard Mollerovú sa podarilo zachrániť po tom, čo ju dozorcovia objavili poranenú v kaluži vlastnej krvi. V baaderovej cele objavili vyšetrovateklia broening kalibru 7,65, u Raspeho deväťmilimetrový Hacker-Koch HK 4. V Raspeho cele sa našlo navyše malé tranzistorové rádio značky Sanyo. Vyšla tiež na javo skutočnosť, že amplióny väzenského rozhlasu, využívali odsúdení na vzájomnú komunikáciu. Škandál si vyžiadal rezignáciu ministra spravodlivosti a vedúcich predstaviteľov Stammheimskej väznice.

25. október 1977 - Lehota posledného ultimáta, týkajúca sa podmienok prepustenia Hannsa Martina Schleyera, vypršala 16. októbra 1977 o deviatej hodine. Telo zavraždeného podnikateľa objavila polícia 25. októbra 1977 v batožinovom priestore automobilu Audi 100, zaparkovanom na ulici rue de Charles Péguy v saskom meste Mulhausene. Bol zastrelený troma ranami do hlavy. Podľa vyjadrení súdneho patológa bola obeť zastrelená 18. októbra 1977.

24. septembra 1978 - Polícia zadržala Angeliku Speitelovú, vedúcu osobnosť teroristickej bunky, ktorá stála za atentátom na Sigfrieda Bubacka (7. apríl 1977), bankára Ponta (30. júl 1977) a tiež organizáciou únosu a vraždy Hannsa Martina Schleyera.

15. november 1982 - Nemecká zatkla polícia Brigittu Mohnhauptovú,Christiana Klara a Adelheidu Schultzovú. V apríli 1985 boli Brigitte Mohnhauptová a Christian Klar odsúdený na doživotný trest odňatia slobody.

Klara odsúdili v roku 1985 na doživotie za deväťnásobnú vraždu a jedenásťnásobný pokus o vraždu. Christian Klar sa počas výkonu trestu vyhýbal médiám aj spoločnosti. O svojej úlohe, ani o činnosti RAF nehovoril. Za viac ako štvrť storočia väzby, poskytol iba niekoľko rozhovorov V jednom televíznom interview, odkázal z väzenia pozostalým po svojich obetiach, že pocit viny a ľútosť by od neho čakali zbytočne. "Prenechávam druhej strane jej pocity, ktoré rešpektujem, ale ktoré som si neosvojil." Ani v jednom z procesov, ktoré proti nemu viedol štát v rokoch 1985 a 1992, sa k svojim činom nevyjadril, nikdy ich neoľutoval, ani neobjasnil. Vo väzení pracoval v práčovni, hrával basketbal a sledoval televíziu.

Christiana Klara prepustili z väzby 19. decembra 2008, po 26 rokoch strávených vo väzení. Súd v Stuttgarte 24. novembra rozhodol, že Klara môžu podmienečne prepustiť na slobodu, pretože už neexistuje riziko jeho návratu k teroristickej činnosti. Klara prepustili vďaka staršiemu rozhodnutiu Spolkového ústavného súdu, podľa ktorého ľudská dôstojnosť väzňa má byť zabezpečená perspektívou konca života na slobode. Spolu s doživotím preto nemecké súdy udeľovali aj takzvaný minimálny trest, aký si väzeň musí odpykať.

Brigitte Mohnhauptová bola predčasne prepustená na slobodu 25. marca 2007, po 24 rokov (celkom 28 rokov väzby) strávených vo väzení .

15. máj 1993 - Birgit Hogefeldová bola zatknutá v Berlíne. ?

28. august 2009 - Nemecká polícia zadržala v Berlíne Verenu Beckerovú, ktorá bola podozrivá z účasti na vraždách organizácie RAF v roku 1977. Nemecká prokuratúra zatkla 57-ročnú Beckerovú na základe testov vzoriek DNA, ktoré dokazujú, že zadržaná sa mohla na vraždách podieľať. Účasť na týchto vraždách sa jej však vtedy nepodarilo dokázať.

Verena Beckerová pochádzala zo skromných pomerov, od mladosti inklinovala k radikálnym ľavicovým hnutiam. V roku 1974 sa podieľala na bombovom atentáte v britskom jachtklube v Berlíne (Skupina reagovala na udalosti „Krvavej nedele“). Polícia ju zatkla a súd pre mladistvých ju odsúdil na šesť rokov väzenia. Úrady ju ale museli prepustiť po to, čo jej priatelia z Hnutia 2. júla uniesli predsedu nemeckých kresťanských demokratov. Verena Beckerová po prepustení utiekla do Jemenu a pridala sa k RAF. Podľa svedkov bol strelec drobnej, ženskej postavy.

Polícia zatkla Beckerovú krátko po vražde spoločne s Günterem Sonnenbergom. Dvojica mala pri sebe batoh s náradím od motorky a vražednú streľbu. Pri zatýkaní kládla dvojica odpor a prokurátor ich obžaloval z viacnásobného pokusu o vraždu, do vraždy Bubacka sa nepúšťal. Dopis, ktorým sa RAF priznala k vražde Bubacka napísala rovnako tak Verena Beckerová. Súd ju v roku 1978 odsúdil na doživotie za ozbrojenú lúpež a pokus o vraždu. V roku 1989 jej však bola udelená prezidentská milosť. V decembri 2009 bol prípad opätovne otvorený, bývala členka RAF bola stíhaná na slobode. Nemecký súd v Stuttgarte otvoril proces vraždy štátneho zástupcu Siegfrieda Bubacka 1. októbra 2010. 

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity

行星地球空間

فاصله برای سیاره زمین

Priestor pre planétu zem

Planeta terrae spatium

Space for planet earth

Простор за планету Земљу

Космические для планеты Земля

Espace pour la planète terre

Raum für Planet Erde

Espacio para el planeta tierra

Miejsce na planecie Ziemia

ग्रह पृथ्वी के लिए अंतरिक्ष

الفضاء لكوكب الأرض

שטח עבור כדור הארץ