KATALOG FIRIEM

Japonsko sledovalo agresívnou zahraničnou politikou vstup a kontrolu ázijskej pevniny. Rusko sa obávalo straty vplyvu a v hegemónii Japonska videlo ohrozenie vlastnej dominancie v oblasti. Kedysi mohutná Čínska ríša bola na sklonku storočí iba slabým odrazom svojej niekdajšej slávy. Sužovaná občianskymi nepokojmi a zahraničnými intervenciami stratila vládu a schopnosť ubrániť hranice obrovského územia. Japonské hospodárstvo sa po transformácii zameriavalo na rozvoj priemyslu a armády. Muselo preto hľadať nové odbytištia pre svoj tovar, pre svoje obmedzené zásoby však potrebovalo tiež stabilné zdroje nerastných surovín. Oboje poskytovala Čína, ktorá predstavovala takmer nevyčerpateľné žriedlo prírodných a ľudských zdrojov.

Japonsko posilnené podporou západného kapitálu a na druhej strane Rusko, ktoré potrebovalo opraviť pošramotené renomé na domácej aj zahraničnej pôde videli vo vojnovom konflikte jedinečnú príležitosť k vyriešeniu svojich problémov. Japonsko viedlo v Číne úspešné vojenské ťaženie už v roku 1894 a bolo len otázkou času, kedy privedú dobyvačné ambície znepriatelené štáty k otvorenej vojenskej konfrontácii.

Vládcovia východných krajín, Číny, Japonska a Kórey si v 18. storočí uvedomovali hrozbu, akú pre nich predstavujú ambície európskych mocností, snažili sa preto obmedziť ich obchodný vplyv v oblasti. Európske mocnosti i USA sa preto pokúsili financovaním opozície oslabiť vplyv centrálnych vlád. Takýto osud postihol v 50. rokoch 19. storočia aj Japonsko. Krajine síce vládol formálne cisár, skutočnú moc však držal v rukách tzv. šógun, vojenský vladár a naviac krajina bola rozdelená na malé kniežatstvá, kontrolované jednotlivými rodinnými klanmi. V 60. rokoch vznikla v krajine opozícia. Jej ústrednou požiadavkou bolo zosadenie šóguna a obnovenie cisárskej moci. V roku 1868 bol cisár vyhlásený za boha. Pokrokové kruhy vo vysokej politike si však uvedomovali zraniteľnosť cisárstva a rozhodli sa od cudzincov prevziať niektoré kľúčové skúsenosti. V roku 1872 bola zavedená v krajine povinná vojenská služba a moderná armáda bola vybudovaná za pomoci nemeckých poradcov. Japonsko si nielenže uchovalo nezávislosť, ale prešlo k expanzívnej politike. Kórejský polostrov predstavoval strategickú oblasť tak pre štáty pevniny, ako aj ostrovné Japonsko. Kórea a Mandžusko boli pre Japonsko mostom k pevnine, ktorý sa pokúšali ovládnuť už od stredoveku. V stredoveku sa Kórea pred japonským útokom ubránila za pomoci Číny a stala sa jej vazalským štátom. Hoci bola Čína v 19. storočí už veľmi oslabená v dôsledku zahraničných útokov, nasadila do obrany polostrova všetky dostupné prostriedky. Výsledkom nerovného zápasu bola čínsko-japonská vojna, v ktorej stratila Čína ostrov Taiwan, súostrovie Rjúkjú a ďalšie územia. Kórejský polostrov však zostal na základe nátlaku európskych mocností, bez japonského vplyvu.

Rusko rozširovalo svoj prístup k Tichému oceánu, ktorý predstavoval dôležitý tranzitný most medzi východnou a mocnejúcou západnou pologuľou. V roku 1860 mu musela Čína odstúpiť Rusku veľké územia na severe krajiny, kde bol v nasledujúcich rokoch vybudovaný vojenský prístav – Vladivostok. Povstanie boxerov v Číne a následná vojenská intervencia medzinárodného spoločenstva prispeli k rozkladu ríše a spustili ďalšiu fázu delenia starých čínskych dŕžav. Ruské vojská ostali v Mandžusku a pod ruskou kontrolou sa ocitli aj prístavy na čínskom území, ktoré Rusi pomenovali Dalnyj a Port Arthur. Cárske Rusko budovalao na čínskom území dve železnice, Východočínsku, ktorá skracovala cez Mandžusko cestu zo Sibíri do Vladivostoku, a Juhočínsku, ktorá s ruským územím spájala prístavy Dalnyj a Port Arthur. Ruský premiér Vitte hlásal koncepciu premeniť Mandžusko na akési „Žltorusko“.

Rusko-japonskú vojnu ukončila Portsmouthská dohoda podpísaná 5. september 1905 na námornej základni v Portsmouthu v štáte New Hampshire. Rusko podľa nej malo miesto finančnej kompenzácie postúpiť Japonsku južnú časť súostrovia Sachalin (bohaté na náleziská ropy a zemného plynu), prístavy Port Arthur a Dalnyj, Juhomandžuskú železnicu a Kurilské ostrovy. Rusko tiež muselo prisľúbiť, že bude uznávať japonské záujmy v Kórei a previesť vlastníctvo južnej časti polostrova Liao-Tung na Japonsko. Mandžusko sa vrátilo pod správu Číny a Rusko dostalo za stratu území finančnú kompenzácie. Americký prezident Theodor Roosevelt obdržal za sprostredkovanie dohody Nobelovú cenu mieru.

Chronológia konfliktu:

18. marec 1900 Japonský vládni predstavitelia rokovali s kórejskou vládou o pripravovanom odpredaní prístavu Masampo cárskemu Rusku. Vďaka vplyvu Japonska sa podarilo obchod prekaziť.

1. jún 1900 Guvernér čínskej provincie Mandžusko vyhlásil vojnu cárskemu Rusku, ako súčasť boja čínskeho ľudu proti silnejúcemu hospodárskemu a politickému vplyvu cudzincov v krajine. Čínske jednotky zaútočili na ruské pozície pozdĺž rieky Amur, čo viedlo k ruskej protiofenzíve a invázii do Mandžuska. Už koncom júna zmobilizovalo Rusko na východe Sibíra svoju armádu pripravenú k útoku na Čínske provincie. Rusko videlo za svojou vojenskou operáciou posilnenie svojho a zároveň obmedzenie japonského vplyvu v oblasti strednej Ázie.

26. jún 1900 Japonsko zmobilizovalo dvadsať tisíc svojich vojakov, na podporu boxerského povstania v Číne. Vládu v Tokiu viedlo k plánu posilnenia svojej vojenskej prítomnosti, preskupovanie niekoľko tisícovej ruskej armády na hraniciach s Mandžuskom. Tej sa do polovice októbra 1900 podarilo dobiť značnú časť Mandžuska, medzi inými aj mesto Mukden (24. september 1904).

9. november 1900 Čína opäť získala formálnu kontrolu nad Mandžuskom, ruské jednotky však podľa tajnej dohody zostali naďalej v oblasti a ponechali si aj kontrolu nad jej civilnou správou. Svoju prítomnosť zdôvodnili potrebou ochrany sibírskej magistrály.

30. október 1903 Napriek prísľubom stiahnutia svojich jednotiek, ktoré dala ruská strana Čínskej vláde (8. apríl 1902), obsadili ruské jednotky opätovne mesto Mukden a posilnili svoju vojenskú prítomnosť v oblasti.

6. február 1904 Japonsko upozornilo ruskú stranu, že s ohľadom na nerešpektovanie vzájomných dohôd a provokatívnej vojenskej činnosti na čínskom území, prerušuje vyjednávania a odvoláva svojho veľvyslanca v Rusku.

8. február 1904 Japonské torpédové člny, zaútočili bez výstrahy na ruské vojnové lode, blízko strategickej námornej základne v Ruska na ďalekom východe - Port Arthur. Ruské straty boli napriek prekvapujúcemu útoku minimálne.

9. február 1904 Japonské pozemné jednotky sa vylodili v prístave Inčchon, neďaleko kórejského Soulu. Počas nasledujúcich troch týždňov, sa jednotky japonskej armády pod velením generála Kuroki, prebojovali až k rieke Ja-lu-tiang na mandžuskej hranici. Na začiatku mája sa tie isté jednotky stretli v boji s početne silnejšou ruskou armádou, ktorá držala pozície na hraničnej rieke Ja-lu-tiang. O život príšlo 1370 ruských vojakov a celá ich armáda skončila v japonskom obkľúčení. Japonci obsadili počas svojej severnej ofenzívy mestá Čendžu (28.marec 1904), Dairen (30. máj 1904),

10. február 1904 Japonsko a Rusko vstúpili oficiálne do vojnového stavu.

23. február 1904 Na základe vojenskej okupácie kórejského územia podpísali zástupcovia Japonska a Kórei zmluvu, podľa ktorej sa stali okupované územia japonským protektorátom. Kórea anuluje všetky koncesie poskytnuté Rusku.

6. marec 1904 Japonské loďstvo bombardovalo ruský prístav Vladivostok.

13. apríl 1904 Ruská námorná eskadra, kotviaca na námornej základni Port Arthur, bola vylákaná na otvorené more a vystavená zdrvujúcemu útoku japonských lodí. V boji bola potopená ruská vojnová loď Petropavlovsk, spolu so sedemsto námorníkmi na jej palube. Medzi mŕtvymi námorníkmi bol aj admirál Makarov.

5. máj 1904 - Začiatok japonského útoku proti pozíciám ruskej armády okolo prístavu Port Arthur. Japonská 2. armáda generála Ókua sa vylodila u Pi-c-wo. Po týždni postupu sa jej podarilo prerušiť železničné spojenie smerom na Port Arthur a obsadiť obchodný prístav Dalnij (Lü-ta). Japonské jednotky pokračovali až k Ja-fang-ťienu, kde 14. a 15. júna zviedli víťaznú bitku s ruským južným oddielom generála Štakelberga.

25. máj 1904 - Počas dvoch dní ťažkých bojov dobila japonská armáda pevnosť pri Nan-čchangu a získala kontrolu nad strategickým územím spájajúcim základňu Port Arthur s vnútrozemím.


26. júl 1904 - Japonci zaútočili na Port Arthur. 3. armáda generála Nogiho napadla ruské opevnenie na Zelených horách, bránené oddielmi generála Foka, ktoré boli donútení ustúpiť až k Vlčím horám.

Japonci zahájili 7. augusta delostrelecké ostreľovanie prístavu a ruskej pevnosti, čím prinútili Tichomorskú flotilu admirála Vitgefta k pokusu o prelomenie blokády a plavbe do Vladivostoku. To však Japonci nechceli dopustiť a tak sa odohrala námorná bitka v Žltom mori, v ktorej japonské loďstvo vedené admirálom Togom (obr.) zvíťazilo a väčšina ruských lodí bola prinútená vrátiť sa do bombardovaného prístavu Port Arthur.

Japonci sa 24. augusta pod velením generála Nogiho pokúsili o rýchly prekvapivý útok, ale po ťažkých stratách (15 000 mužov) prešli do dlhodobého obliehania. Obrancom začali dochádzať potraviny. Medzi vojakmi sa rozšírila dyzentéria a skorbut. Až koncom septembra dobyli dve ruské reduty a horu Dlinnaja, ruské oddiely pod velením generála Kondratenka odrazili hlavný útok na pevnosť č. II. Po treťom neúspešnom útoku zmenili Japonci stratégiu a začali s podmínovávaním ruských pevnostných objektov. K štvrtému útoku sa odhodlali 26. októbra a 5. novembra obsadili horu Vysokaja, kde umiestnili delostrelectvo. Nasledovalo potopenie zostávajúcich ruských lodí v prístave, zatiaľ čo ich posádky bojovali na pevnine. Delostrelectvo sa sústredilo na masívne ostreľovanie pevnosti č. II., kde bol smrteľne zranený generál Kondratenko, ktorý zomrel 15. decembra. 18. decembra Rusi ustúpili z pevnosti č. II a desať dní nato museli ustúpiť aj z pevnosti č. III. Za kritického stavu vydal generál Stesseľ rozkaz ku kapitulácii, ktorá bola Japoncom predložená 2. januára 1905.

Japonské stratilo v boji o prístav 112 000 mŕtvych, zranených a nezvestných. Rusko prišlo o 52 000 vojakov, z toho 27 000 mŕtvych, zranených a nezvestných a 25 000 zajatcov a k tomu 6 bojových lodí a 3 krížniky. Stesseľa po návrate z japonského zajatia odsúdili na trest smrti, ktorý nakoniec odvolali a zmenili na 10 rokov väzenia. Obsadenie strategického prístavu malo dosah nielen na celkový vývoj rusko-japonského konfliktu, ale aj na politické udalosti v celom Rusku (pozri: Svet vo vojne / Rusko 22. január 1905, Rusko 27. jún 1905, Rusko 19. august 1905).

24. september 1904 - V sérii niekoľkých bitiek v okolí mesta Liaon-juan, porazili japonské sily 150-tisícovú ruskú armádu. Boje si vyžiadali 18-tisíc mŕtvych na japonskej strane a 16-tisíc obetí v radoch ruskej armády, ktorá muselo opustiť svoje pozície a ustúpiť k mestu Mukden (pozri: ↑ 26. jún1900).

2. október 1904 V bitke pri Šaha, asi pätnásť kilometrov južne od mesta Mukden, zahynulo počas niekoľkých dní bojov 60-tisíc ruských a 16-tisíc japonských vojakov.

10. marec 1905 Japonci dobili mesto Mukden, ktoré bolo posledným oporným bodom ruských jednotiek na obsadených územiach.

27. máj 1905 - Bitka pri Cušime, námorného stretnutia Rusko-japonskej vojny, prebehlo v dňoch 27. mája až 28. mája 1905 v Kórejskom prielive. Ruská 2. tichomorská, vedená admirálom Roždestvenskim, bola v námornej bitke pri Cušimskej úžine porazená japonským loďstvom vedením admirálom Heihačirom Togom. Rusko stratilo šesť vojnových lodí, štyri krížniky a niekoľko menších plavidiel. Jedna z najväčších námorných bitiek v dovtedajších dejinách znamenala koniec Rusko-japonskej vojny a uviedla Japonsko do spoločnosti svetových námorných mocností, čím predznamenala ďalší vývoj jeho militantnej zahraničnej politiky.

29. júl 1905 Rokovanie zástupcov Spojených štátov Amerických, na čele s ministrom zahraničných vecí Williamom Howardom Taftom, a japonským premiérom Kacurom, potvrdili japonské nároky na Kóreu oplátkou za voľnú ruku Spojených štátov v záležitostiach správy Filipín.

5. september 1905 Na námornej základni v Portsmouthu v štáte New Hampshire bola podpísaná Portsmouthská dohoda, ktorá ukončila Rusko-japonskú vojnu.