Noc dlhých nožov
Krvavá čistka vo vnútri nacistického hnutia: “noc dlhých nožov“ znamenala koniec dvojvládia v nacistickom hnutí a ideologických opozícií v čele Nemecka. Po 30. júny 1934 existoval už len jeden vodca a jedna strana.
Vedenie nacistickej strany (NSDAP) dostávalo každý deň zaručené správy, že Rohm so svojou armádou SA pomýšľa na puč a zvrhnutie vlády. Hitler dal preto na tajnej porade silových zložiek štátu, vypracovať plán obrany pred útokom z vlastných radov. O niekoľko dní bol plán hotový. 25. júna 1934 povolal Himmler úsekových vedúcich do budovy tajnej polície, kde oznámi, že pripravovaný puč je predo dvermi. Oddiely SS dostali presné inštrukcie ako sa v prípade pohotovosti zachovať. Keď Hitler dostal z Mníchova správu, že SA rekvirujú nákladné autá a zhromažďuje úderné oddiely, vyhlásil pohotovosť. Nebolo v jeho záujmoch aby sa táto vzbura šírila a prevrat mal byť potlačený v základoch. Čistka v radoch hnedých košieľ SA vypukla po vyhlásení dohodnutého hesla „Kolibrík“.
Operácia sa začala na svitaní 30. júna 1934 a úlohu katov v nej zohrali príslušníci elitných oddielov SS, ktorí obsadili kasárne jednotiek SA a zároveň pozatýkali jej čelných predstaviteľov, podľa vopred pripraveného zoznamu. Menný register nežiadúcich osôb vypracovali nacistický pohlavári Himmler, Heydrich, Goering a Reichenaut. Esesáci pozatýkali prekvapených vodcovi SA v priebehu niekoľkých hodín. Vyťahovali ich z postelí aj krčiem. Medzi prvými zamknutými bol aj vodca SA, Ernest Roehm. Hitler ho nechal uväzniť do cely v Stadelheimskej väznici v Mníchove, s pripravenou pištoľou, položenou na stolíku hneď vedľa postele. Roehm samovraždu odmietol. Keď dvaja príslušníci SS vstúpil do miestnosti a strelili mu do hlavy, stál v pozore oblečený iba vo vojenských nohaviciach.
Podľa odhadov bolo počas Noci dlhých nožov odstránených od štyristo do tisíc vysokopostavených nacistických predstaviteľov. Okrem Ernesta Rohma (obr.)aj jeho osobný pobočník standartenfuhrer SA gróf von Spreti-Weilbach, gruppenfuhrer SA Hans Hayn, obergruppenfuhrer SA vo funkcii policajného prezidenta Edmund Heines, gruppenfuhrer SA Wilhelm Schmidt, skupinový vedúci SA Karl Ernst, gruppenfuhrer SA Hans Peter von Heydebreck, či obergruppenfuhrer SA August Schneidhuber atď . Väčšinu vrážd vykonala SS priamo pod velením Heinricha Himmlera a veliteľa špeciálnej ríšskej polície Hermanna Goeringa. Popravčej čate Stadelheimskej väznici velil Sepp Dietrich.
Hitler sa nezastavil a ešte tej noci dal zavraždiť Gustava von Kahra, ktorý zmaril jeho pokus o puč v meštiackom pivovare, aj Gregora Strassera, najvýznamnejšieho hitlerovho konkurenta vnútri NSDAP a predstaviteľa národno-socialistických ideí, vážnej prekážky pre plnú podporu strany od nemeckých priemyselných kruhov. O život prišli aj dvaja nepohodlní armádni generáli - Kurt von Bredow a bývalí nemecký kancelár Kurt von Schleiber. Zavraždený bol tiež riaditeľ ministerstva dopravy Erich Klausener, či šéf úradu vicekancelára von Papena, von Bose.
SA bola od počiatku nacistického vzostupu dôležitou súčasťou jej boja s politickými protivníkmi. Zabezpečovala mítingy, stála po boku Hitlera v puči z roku 1923. S rastúcou politickou mocou strany však začali nekontrolovateľne bujnieť aj rady jej príslušníkov v hnedých košeliach, prevládli ľudia bez politického presvedčenia, kriminálnici a skrachovanci. Občania sa sťažovali na ich brutalitu a násilnosti páchané v uliciach. Po prevzatí moci ich už navyše strana nepotrebovala. Hitler to vedel. Poveril preto Himmlera dôkladnou previerkou radov SA a vytvorením elitných jednotiek, ktoré by sa síce regrutovali z SA a aj naďalej by ostali jej súčasťou, no vernosť by prisahali priamo Hitlerovi. Výber členov nových jednotiek lojálnych strane bol pod prísnou kontrolou Himmlera, ktorý za niekoľko mesiacov predstavil Shutzstaffeln (SS), ako elitnú armádu árijských bojovníkov. Jednotky SS, to bola čistá krv, odhodlanie, vernosť a jednota – Hitler bol nadmieru spokojný a poveril Himmlera jej ďalším rozširovaním. “Mojou cťou je vernosť“ bolo heslo nových jednotiek.
Bolo by naivné myslieť, že velitelia SA netúžili po moci a rovnako by bolo nesprávne myslieť, že by v úmysle jej dosiahnutia neboli schopní zorganizovať štátny prevrat, minimálne takých rozmerov akých sa obával Hitler a jeho spolustraníci. Otázne je, či boli na podobné akcie pripravení v 1934. Ostrieľaný veliteľ SA Ernest Roehm nevedel prehrávať, ani ustupovať. Už niekoľko krát musel utekať, no teraz cítil svoju šancu a zintenzívnil nákup zbraní. Ešte v lete 1933 vyhlási Roehm, že SA a SS (SA v tom čase najsilnejšie vojenské zoskupenie v krajine počítalo na päť miliónov mužov, zatiaľ čo ríšska armáda iba niečo cez sto tisíc) nestrpia aby víťazná nemecká revolúcia ustrnula. Vykrikoval, že: „ oddiely SA budú bojovať ďalej, kým bez zvyšku nenaplnia ideály nemeckej revolúcie.“ Hitler namietal a oznámil, že národnosocialistická revolúcia nie je permanentný stav. Už vtedy hovoril Adolf Hitler v mene priemyselníkov (Pozri: Krupp), ktorí nepotrebovali ďalšie otrasy na politickej scéne. V roku 1933 viedol Roehm na čele SA revolúciu v Bavorsku a po nej sa stal štátnym tajomníkom ríše. Roehm v kruhoch svojich známych hovoril: „Ak to nepôjde s ním (Hitlerom) pustíme sa do veci bez neho. To, čo ten idiotský frajter povedal sa nás netýka.“ Hitler sa preto právom obával, že Roehmova túžba po moci znepriatelí strane okrem armády aj priemyselné kruhy.
Hitler sa preto krátko po uchopení moci v roku 1933 dohodol s porúrskymi priemyselníkmi, ktorí financovali politický nástup NSDAP a ktorých záujmy strana chránila, zaviazal, že rozbije SA a rovnako tak eliminuje vplyv radikálneho politického krídla v strane zastúpeného Gregorom Strasserom. Obidve požiadavky priemyselníkov splnil Hitler počas Noci dlhých nožov. Hitler sa smrťou Gregora Strassera zbavil najvážnejšieho straníckeho konkurenta a nemecké priemyselné kruhy obávaného presadzovateľa myšlienky znárodňovania veľkého priemyslu. Rozbitie SA bolo pre priemysel nevyhnutné z hľadiska usporiadania a stabilizovania nemeckej vnútropolitickej scény legálnymi mechanizmami, teda policajným a armádnym aparátom plne kontrolovaným vládou. Ríšska polícia v rukách hitlerových dôverníkov bola dostatočnou zárukou. Horšie to bolo s okyptenou nemeckou armádou, konfrontovanou s niekoľko miliónovou masou žoldnierskych oddielov SA, podriadených skôr súkromným okolnostiam ako štátnym záujmom. Hlavný veliteľ námorných síl admirál Raeder, hlavný veliteľ pozemných síl generál von Fritsch, minister vojny von Blomberg aj generál von Reichennau, aj preto súhlasili v podpore budovania Hitlerovej mocenskej mašinérie pri upevnení moci, za čo sa im Hitler odvďačil zničením nepríjemnej konkurencie a posilnením postavenia armády.
Hitler vymenoval po “Noci dlhých nožov“ za nového veliteľa SA Lutzeho a nariadil jej okamžitú reorganizáciu. Žiadal poslušnosť, vzorné vystupovanie a potrestanie priestupkov za používania nepríslušného násilia. Vystríhal pred prílišným prepychom a alkoholom. Zrušil neúmerne veľké štáby a nariadil pravidelné kontroly od najvyšších až po najnižšie úrovne velenia. Hitler sa sám podujal bdieť nad ďalším vývojom v SA. Na udalosti týkajúce sa noci dlhých nožov vyhlásil nemecký kancelár amnestiu 3. júla 1934 s týmto vyjadrením:
„ Opatrenia, ktoré sme museli urobiť na likvidáciu velezradných a vlastizradných útokov 30. júna, 1. a 2. júla 1934 boli uskutočnené v zmysle nutnej ochrany štátu v plnej zhode s naším právom.“ (a neskôr dodal) „ Odteraz môže každá matka bez obáv poslať svojho syna do SA, strany, či radov Hitlerovej mládeže bez obáv, že sa tam mravne, alebo morálne skazí... Chcem, aby vodcami SA boli chlapi a nie nejaké smiešne opice. Takáto situácia sa už nesmie opakovať. Odteraz bude každý nedisciplinovaný a neposlušný subjekt ako aj asociálne a chorobné živly vo vnútri našich organizácií vykynožené a zničené. V zárodku bude zadusený každý pokus ctižiadostivých odpadlíkov propagovať nový prevrat.“
> Až v roku 1957, po vyše dvadsiatich rokoch, boli za stranícke čistky počas Noci dlhých nožov vznesené prvé obvinenia. V Mníchove bol pred súd postavený Michael Lippert, jeden z mužov, ktorí zavraždili Roehma, aj Sepp Dietrich veliteľ popravčej čaty v Stadelheimskej väznici. Dietrich si už pred tým odsedel desať rokov väzenia z dvadsaťpäť ročného trestu odňatia slobody, za spoluúčasť na masakre amerických vojnových zajatcov pri Malmedy, v bitke pri Bulgu (rok 1944). Za účasť pri nacistickej straníckej čistke dostal osemnásť mesiacov väzenia.