KATALOG FIRIEM

Od francúzsko – pruskej vojny v rokoch 1870 – 1871 žila Európa, s výnimkou Balkánu v miery. Začiatkom 70. rokov bola ešte značná časť balkánskeho poloostrova pod nadvládou Turkov. Ovládali Bulharsko, Macedóniu, Bosnu, Hercegovinu, Albánsko, Epiros a Thesáliu. Iba Grécko bolo oficiálne nezávislým štátom. Srbsko a Rumunsko uznávali suverenitu tureckého sultána a platili mu daň. Čierna Hora si fakticky vybojovala samostatnosť, ale nemala právny štatút nezavislého štátu.

Výsledok boja balkánskych národov závisel nielen na ich vlastnom úsilí, ale aj na medzinárodnej situácii - na konflikte záujmov európskych veľmocí v tzv. Východnej otázke. K týmto štátom patrili predovšetkým Anglicko, Rakúsko – Uhorsko a Rusko. Anglická diplomacia vo svojich prejavoch aj naďalej vystupovala ako ochranca celistvosti Osmanskej ríše, avšak tento tradičný prostriedok ako čeliť zahrinično – politickým plánom Ruska, slúžil taktiež ako zástera k zakrytiu vlastných plánov územnej expanzie na Blízkom východe. Po vojenskej porážke v roku 1866 stroskotali plány Rakúska v Nemecku, zvýšila rakúska diplomacia aktivitu na Balkáne. Konečným rozhodnutím bola expanzia na podmanenie Bosny a Hercegoviny. Nemecka vláda, ktorá vtedy pripravovala uzatvorenie spojenectva s Rakúsko – Uhorskom podporovala jeho expanzívne snahy na Balkáne. Zároveň podnecovala proti Turecku aj Rusko lebo počítala s tým, že keď sústredí Rusko svoju pozornosť na Balkán a taktiež Zakaukazsko, ako sa vyslovil Bismarck, uvoľni si tým Nemecko ruky voči Francúzsku.

Rusko – Turecká vojna:

V apríli 1877 uzatvorilo Rusko dohodu s Rumunskom, podľa ktorej sa rumunská vláda zaviazala postaviť vojsko proti Turecko a povoliť ruskej armáde prechod cez svoje územie. Cárska vláda dúfala, že skončí vojnu jedným ťažením . Strategickým cieľom ruskej armády bolo ovládnutie celého Bulharska ako aj Macedónska a Trákie, ktoré hraničili s Bulharskom a v prípade úspechu aj obsadenie hlavného mesta Turecka Carihradu (Istanbulu). 24. Apríla 1877 vypovedala ruská vláda Turecku vojnu. Rusko vyslalo na Balkán 185-tisicovú armádu, ktorej čelilo 160 000 tureckých vojakov, ak nepočítame 60-tisícovu zálohu v južnom Bulharsku a Macedónií. 27. mája 1877 predsunuté jednotky Rusov úspešne prekoročili veľkú vodnú prekážku Dunaj a dobyli hlavný bod nepriateľskej obrany Svišťov. Obyvateľstvo Bulharska nadšene vítalo ruskú armádu ako svoju osloboditeľku. Bulharskí opolčenci a dobrovoľníci bojovali po boku ruských vojakov a preukázali v ťažkých bojoch veľkú bojovnosť a hrdinstvo. Spolu a ruskými jednotkami sa bojov zúčastnili aj rumunské vojská. 21. mája 1877 vyhlásilo Rumunsko svoju úplnú nezávislosť. Zo západu útočili na tureckú armádu Čierna Hora a Srbsko. Na kaukazskom bojisku dosiahli ruské vojská rýchle a významné úspechy dobytím Karsu a ohrozením Erzerumu. Vojna odhalila nízku vojensko – technicku úroveň cárskej armády a neschopnosť značnej časti vyššieho veliteľského zboru. Avšak vytrvalosť a hrdinstvo ruských vojakov pri prechode balkanskými priesmykmi, počas krutej zimy v bojoch pri Šipke a v iných bitkách tejto vojny nakoniec priniesli víťažstvo. januári 1878 zahájila ruská armáda ofenzívu, prenikla do údolia Marice a obsadila Adrianopol. Tu bolo 31. januára podpísané prímerie. Ruské vojská potom v súlade s podmienkami prímeria pokračovali v postupe na Carihrad a obsadili San Stefano, vzdialené 12 km od tureckého hlavného mesta. V marci 1878 bola v San Stefane podpísaná mierová zmluva.

 ww

San Stefanská zmluva a Berlínsky kongres:

Podľa San Stenfanskej mierovej zmluvy bol vytvorený veľký nezávislý bulharský štát – „veľké Bulharsko,“ ktoré sa rozprestieralo od mora k moru (od Čierneho mora, po Egejské) a zahŕňalo ako severné časti zeme, tak aj južné oblasti (Východnú Ruméliu a Macedónsko). Turecko uznalo úplnú nazávislosť Rumunska, Čiernej Hory a Srbska a okrem toho sa zaviazalo poskytnuť Bosne a Hercegovine samosprávu. Turecko sa zaviazalo vyplatiť Rusku 1410 miliónov rubľov dane ako náhradu za vojenské výdaje. Rusko sa víťažstvom nad Tureckom ocitlo tvárou v tvár anglo – rakúskej koalícií. Začať novú vojnu ruská armáda nemohla, boli vysilení, vojenske a finančné zdroje boli vyčerpané. Cárske Rusko sa v snahe rozštiepiť koalíciu, ktorá sa proti nemu vytvárala rozhodlo uzavrieť zákulisnú dohodu s hlavnym odporcom – Anglickom. 30. května 1878 bola v Londýne podpísaná tajná dohoda, podľa ktorej sa Rusko zriekalo plánu na vytvorenie veľkého Bulharska a tiež niektorých získaných územi v Malej Ázii, a Anglicko sa vzdalo svojich námietok proti ostatným podmienkam San Stefanskej mierovej zmluvy. Zároveň sa Anglicku podarilo prinútiť Turecko, aby 4. júna 1878 podpísalo zmluvu, podľa ktorej Anglicku sľúbila, že bude pomáhať Turecku proti Rusku a za to mohla okupovať Cyprus. Tak sa Anglicko zmocnilo veľmi dôležitého strategického bodu vo východnom Stredomorí. Medzinárodný kongres bol zahájený 13. júna 1878 v Berlíne. Malo na ňom zastúpenie Rusko, Anglicko, Nemecko, Rakúsko – Uhorsko, Francúzsko, Taliansko, Turecko, Irán a Balkánske štáty. Po zdlhavom diplomatickom boji podpísali mocnosti za mesiac 13. júla 1878 berlínsku zmluvu. Pod nadvládou Turecka zostali oblasti s početným netureckým obyvateľstvom (južné Bulharsko, Macedónsko, Albánsko, Tesália a ostrovy v Egejskom mori). Bosnu a Hercegovinu okupovalo Rakúsko – Uhorsko. Berlínsky kongres, ktorý umelo zmenil mapu balkánskeho poloostrova poskytol mnohé príležitosti pre nové konflikty v tejto oblasti. „Balkán sa stal sudom prachu v Európe.“

Srbsko-bulharská vojna:

Po 6. Septembra 1885 bulharská vláda očakávala napadnutie Osmanskou ríšou. Preto sa všetky vojská presunuli k východným hraniciam Bulharska do oblasti Trácie. Dňa 2. novembra 1885 však Bulharsko pod zámienkou, že narušilo rovnováhu na Balkánskom poloostrove a vraj napadlo srbských vojakov v bulharsko-srbskom pohraničnom pásme, nečakane napadlo Srbsko. Srbský kráľ a jeho vláda boli podráždený úspechom zjednotenia Bulharska a obával sa, že taká istá situácia može vzniknúť aj v Macedónsku. Navyše sa do tejto situácie zaplietlo aj Rakúsko - Uhorsko, ktoré sa obávalo nárastu vplyvu Ruska v tejto oblasti v budúcnosti.

Srbsko bolo svojím víťazstvom vo vojne dopredu presvedčené, pretože malo skúsenejšiu a lepšie vyzbrojenú armádu a bolo podporované Rakúsko - Uhorskom. Bulharské kniežatstvo sa v tejto chvíli ocitlo bez pomoci ostatných krajín. Jej vojská boli odchodom ruských dôstojníkov oslabené a bulharskí sú ešte mladí a neskúsení. Srbské vojská atakujú Bulharsko v dvoch smeroch. Časť srbského vojska postupovala smerom na sever k Vidinu a druhá časť sa stala exekútorom hlavného úderu a vybrala sa smerom na Sofiu. Bulharské pohraničné vojská však v boji preukázali hrdosť a smelo bránili postup nepriateľa.

V tieto ťažké a pre celý bulharský národ osudné dni práve národ vzal na svoje plecia obranu zjednotenia svojej krajiny. Bývalá armáda bojujúca v rusko – tureckej vojne v rokoch 1877 - 1878 a pri obrane Sipčenského priesmyku v auguste roku 1878, krajania z Macedónska, žiaci a študenti bulharských škôl vytvárali dobrovoľné vojenské oddiely. Medzitým sa zvyšok bulharského vojska presunuli z východnej hranice k Sofii a Slivnici, kde sa mali uskutočniť hlavné boje vo vojne, ku ktorým došlo 5. – 7. novembra 1885. Dňa 7. novembra 1885 boli srbské vojská porazené a dali sa na ústup. Bulhari oslobodili Dragoman, Caribrod a Pirot. Srbsko sa ocitlo pred nezvratným koncom. V tejto chvíli sa do konfliktu zapojilo Rakúsko - Uhorsko, ktoré nieslo hlavný podiel na vypuknutí srbsko-bulharskej vojny. Upozorňuje bulharské knieža Alexandra I., že ak bude bulharská armáda v oslobodzovaní miest pokračovať, Rakúsko - Uhorsko bude nútené do vojny zasiahnuť.

Prímerie medzi Srbskom a Bulharskom bolo podpísané 7. decembra 1885 a konečný mier 19. Februára 1886 Bukureštskou mierovou zmluvou, ktorá sa definitívne ukončila srbsko-bulharský konflikt v bulharských dejinách známy ako „vojna kapitánov proti generálom“. Bulharské vojská porazili skúsenejšieho a lepšie vyzbrojeného protivníka, pretože bránili spravodlivé národné dielo - zjednotenie Bulharského kniežatstva aVýchodnej Rumélie.

Veľká Británia a Suezský prieplav

Otvorenie Suezského prieplavu postavilo britskú vládu pred dôležitú úlohu, ovládnuť novú cestu do Indie na Ďaleký východ, ktorá teraz viedla cez Stredozemné more, Suez a Červené more. Británia ovládala Gibraltar a Aden, teda výjazdy z týchto morí do oceánu. Vojenská námorná základňa na Malte mala silné pozície neďaleko najužšej a najľahšie blokovateľnej oblasti Stredozemného mora. Sám priplav však zostával mimo kontrolu Veľkej Británie.

V komerčnom zmysle bol prieplav v rukách francúzskej spoločnosti. Pretože však viedol územim Egypta bol prakticky v rukách vlády chediva Ismailiho. Egypt bol však štát slabý, ktorý sa ľahko mohol dostať do rúk ktorejkoľvek európskej mocnosti. V takom prípade by sa táto mocnosť stala majiteľkou Suezského prieplavu. Benjamin Disraeli (britský politik a spisovateľ, od roku 1874 opäť predseda vlády VB), využil to, že egyptský chediv Ismail naliehavo potreboval peniaze, rozhodol sa teda predať 176 600 akcií spoločností Suezského prieplavu, ktoré mu patrili. Všetkých akcií bolo 400 000. Jeho akcie prakticky mohli zaistiť kontrolu nad Spoločnosťou Suezského prieplavu. B. Disraeli 25. novembra 1875 za pomoci bankárskeho domu Rothschild kúpil od egyptského panovníka jeho akcie. Teraz mala britská vláda hospodársku kontrolu nad prieplavom zabezpečenú. Táto hospodárska kontrola však v prípade francúzskej politickej nadvlády nestačila.

Finančné zotročenie Egypta:

Predaj akcií nezachránil finančnú situáciu Egypta. Chediv požiadal VB o dvoch odborníkov, na miesto toho VB uchopila príležitosť a vyslala do Egypta generálneho pokladníka Caveho. Caveho úlohou bola kontrola egyptských financií. Francúzska vláda znepokojená Caveho misiou, vyslala do Káhiry vlastného zástupcu, ktorý mal čeliť všetkým akciám britskej misie. Francúzi ponúkli chedivovi finančnú pomoc. Avšak britská vláda chcela zmariť tento plán ozdravovania tým, že pohrozila chedivovi, že uverejni jeho správu o finančnom stave, ktorá bola veľmi zlá. Bankrot však donútil chediva k dohode s francúzskymi bankármi. Pre francúzsku vládu to znamenalo víťažstvo. Francúzi vedeli, že nemajú na to, podrobiť si celý Egypt, ale snažili sa aspoň zamedziť neobmedzenej vláde VB v Egypte. Výsledkom týchto Anglicko – Francúzskych snáh bolo úplne vyčerpanie Egypta.

Francúzske obsadenie Tunisu (1881):

Francúzsko sa neodvážilo vyslať do Egypta vojska. To by znamenalo nadlho odviesť veľké sily proti konkurentom VB. Hybnou silou koloniálnej politiky Francúzskej republiky boli záujmy finančnej oligarchie. Túto politiku finančnej oligarchie začala banka Credit Lyonnois. Prvou obeťou francúzskeho kapitálu sa stalo Tunisko. Tunisko s Maltou a Sicíliou ovládali najväčšiu časť Stredozemného mora. Vďaka týmto pôžičkam sa Tunisko dostalo do finančného otroctva voči britskému a francúzskemu kapitálu. Pôžičky boli Tunisku požičiavané z 12, alebo dokonca s 15% úrokom. V r. 1880 sa k moci vo Francúzsku dostala Ferryho vláda. Rovnako ako iní obhajcovia koloniálnej expanzie by Ferry rád videl Tunisko opäť pod kontrolou. Prekážkou bol odpor vo Francúzsku. Celá opozícia sa zhodovala v tom, že Francúzsko nemôže stiahnuť sily z nemeckých hraníc. Ferry sa snažil to zamaskovať obranou Alžírska. A tak pri jednom z nájazdov kmeňa Krumirov, vyhlásil, že je to udalosť, ktorá vážne ohrozila kľud Alžírska. Prehlásil, že Francúzi sú povinní pomôcť tuniskému bejovi urobiť poriadok. Pod zámienkou pomoci obsadili francúzske vojská najdôležitejšie strediská v Tunise.

Obsadenie Konga (1879-1884):

Boj veľmoci sa neobmedzil len na severné časti tohto svetadielu. Už v roku 1876 belgický kráľ Leopold II. založil pod svojim predsedníctvom tzv. Medzinárodné združenie pre výskum afrických civilizácií. Skutočným cieľom združenia bolo obsadiť a využívať povodie rieky Kongo. V r. 1884 bola už väčšina oblasti v povodí Konga pod Leopoldovou kontrolou. Francúzska vláda mala taktiež záujem o bohatstvo strednej Afriky. Ale keď VB videla, že Francúzsko a Belgicko už nemajú ďaleko od ovládnutia povodia Konga, uzavrela 26. februára 1884 zmluvu s Portugalskom, v ktorej uznala jeho práva na ústie tejto rieky. Portugalsko však bolo od 17. storočia satelitom VB.

Berlínska konferencia:

Pod nátlakom Francúzska, Nemecka bola VB a Portugalsko nútene zrušiť zmluvu o ústie rieky Kongo. Iniciátorom konferencie bolo Nemecko a konferencia bola otvorená v novembri 1884. Nemecko, Francúzsko a USA spoločne podporovali nároky kráľa Leopolda a zamietli nároky VB a Portugalska. Radšej dali Kongo aj s ústim rieky slabému Belgicku, ktoré bolo pre ich záujmy neškodné, než by dovolili VB tam hospodáriť. Konferencia sa skončila podpísaním Záverečného aktu. Povodie Konga a niektoré susediace oblasti boli prehlásene za pásmo slobodného obchodu.

Bismarckova koloniálna politika:

Bismarckov postoj k otázke kolónií bol dlho zdržanlivý až chladný. Tvrdil, že pre mladú Nemeckú ríšu je koloniálna politika nebazpečná, lebo konflikt s VB môže pre Nemeckú ríšu otvoriť až dva nebezpečné fronty. Nakoniec kancelár ustúpil. Najvýznamnejšie boli tieto okolnosti:

-tlak buržoázie

-obsadenie Tunisu Francúzmi, Egypta Britmi a Turkménska Rusmi maximálne zostrili francúzsko – talianské, anglo – francúzske a rusko – anglické vzťahy.

Vzájomné rozpory medzi štátmi zaisťovali pevné postavenie Nemecka v Európe. V r. 1883 založil brémsky kupec Luderitz osadu v juhozápadnej Afrike v oblasti Angra – Pequena a požiadal Bismarcka o protektorát. Bismarck sa obrátil na ministerstvo zahraničia VB, či si VB vzťahuje nároky na túto oblasť. Dostal odpoveď, že každý pokus o získanie týchto oblastí bude VB považovať za porušenie svojich zákonných práv. Bismarck odpovedal otázkou: na čom zakláda VB tieto práva? Bismarck nejaký čas čakal a keď odpoveď neprichádzala postavil Britov pred hotovú vec. 24. apríla 1884 vyhlásil nemecký protektorát nad Angra – Pequenov a priľahlými oblasťami. Nakoniec po dlhej a prudkej diskusii sa Briti museli s touto udalosťou zmieriť. Hneď na to, v rokoch 1884 – 85 bola nemecká vlajka vztýčená v Kamerune, v Togu v nemeckej východnej Afrike a v severovýchodnej časti Novej Guinei.

Boj o južnú a západnú Afriku:

Už od 70 – tych rokov si britskí kolonizátori vytýčili za cieľ dosiahnuť monopolné postavenie v tejto časti Afriky. Expanziu tu uplatňovala ani nie tak britská vláda, ako skôr britskí kapitalisti, ktorí sa na čele s Cecilom Rhodesom uchytili v južnej Afrike. Rhodes vystupoval v úlohe diplomata a uzatváral zmluvy s miestnymi černošskými náčelnikmi. Tak napríklad v r. 1888 podpísal Rhodes s načelníkom Mošonov a Matabelov Lobengulov zmluvu, ktorá patrí k najzaujímavejším dokumentom koloniálnej diplomacie. Za podpísanie tejto zmluvy dostal Lobengula 1000 pušiek s patrónami a mesačnú podporu 100 libier pre seba a svojich nasledovníkov. V roku 1889 bola založena Juhoafrická výsadná spoločnosť, na čele s Cecilom Rhodesom. Na Rhodesovu počesť bolo toto územie nazvané Rhodesiou.

Somálsko a Etiópia:

Francúzska vláda v snahe vyvinúť nátlak na VB sa rozhodla preniknúť do Etiópie, na územi ktorej pramenil Modrý Níl a kde bolo možné ovplyvňovať stav vody Nílu a tým aj hospodárstvo a životnú úroveň Egypta. Francúzsko nadviazalo styky s Etiópiu, britská vláda bola znepokojená, radšej by videla v blízkosti nílskych prameňov slabé Taliansko ako silné Francúzsko. Talianská vláda kontrolovala so súhlasom VB od roku 1870 prístav Assab, v r. 1885 dobyli Masavu, zakotvili na juhu Etiópie v Somálsku, ale pri ďalšom pokuse utrpeli talianskí kolonizátori v r. 1887 porážku a boli nútení ustúpiť.

Rozdelenie Sudánu, Fašoda:

V druhej polovici roku 1898 došlo k poslednej zrážke britských a francúzskych imperialistov v boji o nadvládu nad horním povodím Nílu. V podstate išlo o to, kto bude vládnuť nad celým Sudánom. 10. júla 1898 expedícia francúzskeho kapitána Marchanda obsadila mestečko Fašodu.

Medzitým zbor britského generála Kitchenera obsadil mesto na západnom brehu Nílu – UMM DURMÁN. Kitcher vyjednával z Marchandom, ktorý čakal na inštrukcie svojej vlády a jednoducho mu dal najovo, aby sa zobral a odišiel. Postavenie oboch súperiacich strán však vôbec nebolo rovnaké. Angličania v Sudáne s expedičným zborom 20 000 dobre vycvičených vojakov, mali aj spojenie so spoľahlivou zásobovaciou základňou v Egypte. Francúzi mali len jeden oddiel so 150 – ľuďmi, jeden parník. Marchand nemal žiadne spojenie so svojou vládou a ani očakávana pomoc z Etiópie neprišla.

Podobne to bolo aj s celkovým pomerom síl medzi VB a Francúzskom. V tej dobe totiž britská vláda zlepšila svoje vžťahy s Nemeckom a poistila sa pred akýmikoľvek nepríjemnosťami, ktoré by im mohli spôsobiť USA. Aj britská prevaha nad francúzskym loďstvom bola zdrcujúca (34 krížnikov s rýchlosťou viac ako 16 uzlov, Francúzsko ich malo len 10 a Rusko 17). Okrem toho konflikt medzi Ang. a Fr. Mohol zostriť situáciu na východných hraniciach (francúzsko – nemecké vzťahy).

Aj vnútorná situácia v oboch zemiach bola na strane britského imperializmu. Britská buržoázia mala na ovládnutie horného Nílu jednoduchý názor, kdežto francúzska buržoázia nezaujímala k otázkam zahraničnej politiky jednotné stanovisko, vládla tu vnútorná kríza. Treba pripomenúť, že francúzska buržoázia bola zainteresovaná na britskom trhu – Británia bola najlepším odberateľom ich priemyslovej a poľnohospodárskej produkcie.

Prečo teda za takejto situácie poslala francúzska vláda Marchanda na Fašodu. Vtedajší minister zahraničných vecí Hanotaux sa totiž domnieval, že situácia je pre Francúzsko priaznivá a nesprávne ju zhodnotil. Nový minister zahr. Vecí Delcasse bol presvedčený, že úhlavným nepriateľom Francúzska je Nemecká ríša, preto sa nechcel dostať do konfliktu s Anglickom, ale aj on túžil vymôcť od Angličanov Marchandovu expedíciu „keď už bola na ceste.“ Po určitom čase Delcasse pochopil nereálnosť situácie a taktiež sa chcel vyvarovať konfliktu s inou veľmocou, videl aj zmenenú medzinárodnú situáciu (Nemecko sa zblížilo s Turecom a s VB) a poslal Marchandovi inštrukcie, ktoré sa k nemu vôbec nedostali – a to zachovať opatrnosť.

V ďalšom období došlo k zdĺhavému jednaniu o rozdelenie Sudánu medzi britských a francúzskych kolonizátorov. Začalo sa prijatím britského veľvyslanca Monsona, u francúzskeho ministra zahraničných vecí Delcassa, ktoré smerovalo k oslabeniu napätia a vyznačovalo sa Delcassovým obranným postavením. Situácia sa pre Britániu stala výhodná a odkázala Francúzsku prostredníctvom Monsona, aby povodie Nílu, vrátane Fašody patrili Veľkej Británii a Egyptu a očividne počítal s ustupením. Medzitým prehlásil ruský minister Murivjov ochotu cárskej vlády o francúzsko – ruské spojenectvo. Avšak ani toto priaznivé stanovisko ruskej vlády neprinútilo francúzskeho ministra Delcassa k zmene „kurzu.“ Nasledovali ďalšie odvážnejšie jednania s Angličanmi, v ktorých išlo čiste o otázku koloniálnu! Po jednom z nich Delcasse naznačil možný ústup Francúzska, nie však pod nátlakom, ale po dohode! Francúzska vláda bola teda ochotná Fašodu vydať, žiadali ale inú časť ľavého brehu Nílu. Práve o to v spore išlo – o územie, nielen o prestíž. Situácia bola vyhrotená. Aj V.I Lenin charakterizoval podstatu fašodského konfliktu, že takmer došlo k vojne medzi Anglickom a Francúzskom. Možno povedať, že Fašoda mala byť zárukou lecitácie na diplomatickom trhu, ako to predpovedal Hanotaux. Spor trval dlho. Monsonove memorandum znamenalo určitý ústupok, nesľubovalo však Francúzom prístup k Nílu!

Anglo – francúzske vzťahy zostávali napäté, umocňované ustavičným vyjednávaním a korešpondovaním. Veľká Británia vydala opatrenie, že je pripravená na vojnu. Tá by bola pre Francúzsko rizikom, mohli by si rozhnevať Nemecko, preto francúzska vláda naďalej ustupovala Anglicku. Vzdala sa prístupu k Nílu a oblasti Bahr el Ghazal. A tak pred Veľkou Britániou kapitulovalo v boji o povodie Nílu a z Fašody cúvlo. Súčasne s Francúzskom prehralo i Nemecko. Veľká Británia si upevnila svoje postavenie v Egypte a vôbec nepotrebovala nemeckú podporu v egyptských záležitostiach. 21. 3. 1899 bola medzi Londýnom a Parížom dosiahnutá dohoda. „Anglicko a Francúzsko si delí Afriku,“ poznamenal Lenin. Francúzsko bolo definitívne vytlačené z povodia Nílu. Hranice medzi francúzskymi a britskými državami boli vedené pozdĺž povodia čadského jazera a riekou Kongo na jednej strane a povodím Nílu na strane druhej. Anglo – Francúzska dohoda z roku 1899 dokončila rozdelenie strednej Afriky. Schyľovalo sa však k boju o severnú a južnú časť, britskí imperialisti sa chystali pohĺtiť burské republiky.

Bagdadská dráha:

Ešte predtým došlo v Ázii k závažným udalostiam. V roku 1898 rozvinul nemecký imperializmus boj za koncesie na stavbu dráhy v Malej Ázii. Malo sa stať prostredníctvom zotročenia Turecka. Nemecko pomáhalo Turecku poraziť grécku armádu. Viliam II. vystúpil ako ochranca Moslimov. Nový nemcký veľvyslanec v Carihrade Marschall Von Bieberstein mal za úlohu preĺžiť nemeckú železnicu od Kónyi k Perzskému zálivu. Nemecká vláda sa snažila podriaďiť Turecko svojmu vplyvu, chcela napríklad zbaviť Francúzsko jeho dávneho práva chrániť katolíkov žijúcich v Turecku. Upevniť tento nemecký vplyv pomohla cesta Viliama II. do Turecka. Mala mať náboženský cieľ, ale išlo o politický charakter cesty. Cisár sa okrem Božieho hrobu poklonil mauzóleu sultána, krasorečnil o tureckom sultánovi Abdulhamitovi, ktorému sa prejav aj celé „divadelné vystúpenie“ neobyčajne páčili. Viliam II. tak pomohol Deutsche Bank dostať koncesie na vybavenie prístavu. Nemecká vláda a buržoázia vysoko ocenili úspech panovníka – hospodárske úspechy z cesty, napríklad dodávanie výzbroje. Obtiaže však nastali s dráhou do Bagdádu, do Basry a k zálivu – a to zo strany Angličanov, Francúzov, Rusov, najviac snaď samých Turkov.

Francúzska vláda bola podráždená nemeckými intrigami narušujúcimi vplyv Francúzska a snažili sa o mierové urovnanie s nežiadúcim nemeckým konkurentom. Sultán túžil využiť postavenie dráhy, aby medzi sebou rozhneval Angličanov, Francúzov i Nemcov. Deutsche Bank uzavrela 6. 5. 1899 dohodu s Otomanskou bankou, pričom jej riaditeľ Siemens dosiahol svoj cieľ. Zaistil spoluprácu francúzskej burzy pri financovaní a pri tom si uchoval vedúcu úlohu. Tejto dohode medzi dvoma bankami patrí významné miesto v delení sveta medzi zväzmi monopolistov. Znamenala, že francúzsky kapitál prenechal nemeckému prvé miesto vo vykorisťovaní Turecka, a že sa opevnil na mieste druhom. Ináč dopadli vzťahy Deutsche Bank s britským imperializmom. Britská finančná skupina na čele s Rechnitzerom vystúpila proti Deutsche Bank. Londýn a anglo – indická kruhy boli znepokojené tým, že dráha by znamenala prenikanie nemeckého tovaru a vojska. Preto urobili opatrenie. Uzavreli tajnú dohodu so šachom, že nepríjme bez súhlasu britskej vlády predstaviteľov cudzích vlád. Dal sa Angličanmi vydržiavať. To bol ukážkový príklad diplomacie kolonizátorov. Medzi britskou finančnou oligarchiou však bola aj vplyvná skupina – juhoafrická, vedená Cecilom Rhodesom. Táto pripravovala vojnu proti Búrom, aby mohli uchvátiť bohatstvá južnej Afriky. Deutsche Bank to vedela, preto vzal Siemens na jednanie svoju dcéru. Vo veci telegrafickej linky bola okamžite dosiahnutá dohoda aj k otázke dráhy sa postavili priaznivo, nebola však vyriešená úplne. Rhodes žiadal cisára, aby neprekážal VB v južnej Afriky a súhlasil s tým, aby si Nemci mohli robiť v Turecku čo budú chcieť. V podstate uzavreli Nemci ďalšiu dohodu o rozdelení sveta medzi kapitalistickými monopolmi a ich vládami.

Najviac ťažkostí Deutsche Bank spôsobili Turci. Turecké vládne kruhy totiž pochopili, že prestávajú byť pánmi vo svojom vlastnom dome. Po dohadoch a sporoch bolo 27. novembra 1899 dohodnuté, že železnica povedie z Kónyi do Bagdádu a Basry. Dráha bude majetkom anatólskych dráh, ale Turecká vláda má právo ju za určitých podmienok vykúpiť. Deutsche Bank ponáhľala, aby odstránila možných konkurentov. Po vlečúcich sa sporoch Deutsche Bank poskytla sultánovi pôžičku a tureckým hodnostárom úplatok (10 miliónov frankov). 5. 3. 1903 bola dohoda podpísaná. Nemeckému kapitálu zaistila obrovské zisky z tureckej štátnej pokladne. Počítalo sa s výstavbou odbočiek k Chanikinu, čo by znamenalo nebezpečie pre Rusov a Angličanov.

Bagdadská dráha mala dvoch hlavných odporcov – ruský a britský imperializmus. Kým britský bol ticho, Rusi nezostali ľahostajní voči expanzii nemeckého imperializmu na Blízky východ. Rusko preto začalo s Nemeckom jednať a závery tohto jednania mali vážne dôsledky. Rusi navrhli Nemecku uzavrieť dohodu o Malej Ázie načo Bulow odpovedal ani áno, ani nie, čo vlastne znamenalo zamietnutie. Cárska vláda bola natoľko znepokojená nemckým vpyvom v Turecku, že viackrat opakovala svoj pokus. Dôvod odmietnutia zmluvy Nemcov s ruskou stranou bol v mimoriadne priaznivom postavení Nemecka. Francúzi pokladali za nutné sa s Nemcami dohodnúť, tak prečo by malo Nemecko brať ohľad na záujmy Ruska alebo VB?

31. 3. 1900 sa aj napriek tomu podarilo cárskej diplomacii dostať od tureckej vlády formálny záväzok. V prípade, ak turecká vláda bude stavať dráhy v pásme Čierneho mora dá ruským kapitalistom koncesie.

Nemecko sa pre záujmy monopolistického kapitálu dostalo do závažných konfliktov s Ruskom a VB. A to vďaka Holsteinovi a Bulowovi, ktorí nehodnotili správne postavenie Nemecka.

Súčasne so svojou hospodárskou expanziou zosilňovalo Nemecko zbrojenie na súši i na mori. Koniec 90 – tych rokov znamenal novú etapu v rozvoji vojenskej techniky. Podnet k tomu dalo opäť Nemecko, zaradením rýchlopalného poľného dela do svojej výzbroje. Za ním nasledovalo Francúzsko. V Rusku a Rakúsko – Uhorsku na to bolo nedostatok prostriedkov. Finančná tieseň priviedla ruskú vládu navrhnúť prvú medzinárodnú konferenciu (24. decembra 1898) o obmedzení zbrojenia. Navrhovala na konferencii 11. januára 1899 uzavrieť medzinárodnú dohodu na určitú dobu – stanovili mierový stav pozemných a námorných síl, a boli zmrazené rozpočty na vojenské výdavky. Viliam II. nemienil o ruskom návrhu obmedzenia zbrojenia ani uvažovať a francúzske vládnuce kruhy boli taktiež nespokojné s iniciativou Ruska (hlavne z obavy o navrátenie Alsasko – Lotrinska).

Napriek všetkým týmto snahám sa 18. 5. 1899 v Haagu uskutočnila konferencia a zúčastnilo sa na nej 26 štátov. Najvýraznejšie proti odzbrojeniu vystúpila nemecká delegácia. Ruské návrhy z časti podporovala talianská vláda. Bohaté mocnosti Nemecko, R – U ich nasledovalo Franc., VB, USA – boli pre ďalšie bezzubé zbrojenie. Konferencia skončila bezvýsledne pokiaľ ide o odzbrojenie. Vypracovala však pravidla vedenia vojny v dvoch konvenciách: o zákonoch a zvyklostiach vojny na suši a o uplatnení zásad Ženevskej konferencie (1864) o ochrane chorých a ranených.

Okrem týchto konvencií, bola prijatá deklarácia „o nepoužívaní“ nábojov a o zákaze trhavých striel. Konferencia schválila konvencie o mierovom riešení medzinárodných sporov. Nemecký imperializmus v Haagu demonštroval svoju mimoriadnú agresívnosť. „Nemecko sa za žiadných okolností nezúčastní žiadneho obmedzenia, už vôbec nie zníženia zbrojenia.“ A za takých okolností to nebude môcť urobiť ani Rusko a Francúzsko (hodnotil situáciu britský vojenský činiteľ).

Britský imperializmus ovládajúci východný Sudán a celé povodie Nílu bol pripravený k ďalším lúpežiam v Afrike – britskí kapitalistickí monopolisti sa snažili nastoliť svoju politickú moc a nadvládu nad náleziskom zlata v Transvaale, pod podmienkou, že sa do nej nebudú miešať iné mocnosti. Ako zámienku k vojne si britská vláda vybrala postavenie tzv. nitlanderov – (sú to cudzinci prevažne Angličania v Transvaale). Burské vlády sa rozhodli nedať Angličanom čas na dokončenie vojenských príprav a 11. augusta 1899 začali anglo – burskú vojnu, v ktorej po dvoch rokoch Búri požiadali o mier. Po nej nemala britská vláda v Európe takmer žiadných priateľov, bola úplne izolovaná. Jej vzťahy s Ruskom sa čiastočne zlepšili, ale nemecké a francúzske vzťahy neboli priaznivé.

Británia a Viliam II. vedeli, že potrebujú priateľstvo s Nemeckom. Konflikt o tichooceánske ostrovy Samoa podráždil obe krajiny. 14. novembra 1899 britská vláda ustúpila nemeckému nátlaku a Nemecko dostalo súostrovie Samoa. Tým dosiahli Angličania svoj hlavný cieľ – Nemecko, aj keď malo s Britániou akékoľvek spory, zostalo po celých 32 mesiacoch anglo – burskej vojny neutrálne.

V nasledujúcich dňoch však dochádzalo zo strany Nemecka k zložitým diplomatickým intrigám – popudzovalo voči VB štvanú politiku. Ruský minister zahraničných vecí vylúčil myšlienku, aby sa Rusko zúčastnilo akejkoľvek koalície namierenej proti VB. No súperi VB predsa len využili obtiažnú situáciu britského imperializmu vo svoj prospech. Cárska vláda dosiahla nové úspechy v Afganistane, Perzii a na Ďalekom východe. V Perzii pokračoval boj medzi ruským a britským imperializmom, ale nakoniec sa vzťahy normalizovali. Nemecká diplomacia sa však nesnažila vyhnúť miestam, na ktorých bol britský imperializmus najcitlivejší a tým ešte viac zostrila anglo – nemecký antagonizmus.

Politika burských republík:

Počas anglo – búrskej vojny sa Búri snažili vzdorovať imperialistickej agresii vojensky aj diplomaticky. Bojovali za národnú nezávislosť. Táto vojna napomohla VB k rastu šovinistických nálad. Revolučný protest robotníckej triedy proti imperialistickej politike sa zobrazil v rezolúcii parížskeho kongresu druhej internacionály. Referát Rosy Luxemburgovej odsudzoval militarizmus a agresiu. Aj keď bol v tej dobe imperializmus na vzostupe, aj napriek tomu dokázalo národnooslobodenecké hnutie už vtedy klásť imperialistickej politike významný odpor.

Nemecký program výstavby vojnového loďstva:

Nemecká vláda využila anglo – búrsku vojnu na vybudovanie vojnového loďstva. Pokiaľ vojna trvala, mala VB záujem o neutralitu Nemecka a o dobré vzťahy s ním. To malo oslabiť britské protesty proti novému zákonu o vojnovom loďstve. Bolo zrejmé, že nehľadiac na spoluprácu, dokonca spojenectvo, bude boj za nové rozdelenie sveta v podstate bojom medzi Britániou a Nemeckom. Medzitým nastali potiaže a rozkol v nemeckej vláde. Na odpor sa staviali sociálny demokrati a časť pravycových reformistov a junkerov. Tí sa domnievali, že by došlo k poklesu poľnohospodárskych výrobkov. Vplyvné postavenie junkerov nútilo vládu dohodnúť sa. Tak nastalo obnovenie jednoty medzi kapitálom a junkermi – a dosiahol sa spoločný útok proti robotníckej triede. Zahraničnou politickou zložkou bolo rozvíjanie „mierovej politiky.“ Bolo však potrebné spracovať verejnosť. Začala propaganda o potrebe silného loďstva, pretože bez neho je Nemecko vydané na milosť VB. Bola namierená proti VB. V Londýne ju chápali ako začatie príprav vojny proti VB. Táto nemecká politika bola čiastične namierená aj proti USA a hospodársky aj proti Rusku. 12 . júna 1900 schválil ríšsky snem nový zákon o rozšírení loďstva (34 radových lodí). Nemecký imperializmus sa budovaním loďstva očividne pripravoval na boj s VB, boj za nové rozdelenie sveta!

Kríza v r. 1900 zohrala veľkú úlohu pri prechode kapitalizmu k imperializmu. Zostrila antagonizmus medzi najväčšími imperialistickými štátmi – Nemeckom a VB. Kríza zostrila konkurenciu na všetkých trhoch. Podporila dumpingový vývoz, urýchlila proces koncentrácie výroby a kapitálu. Pri tom Nemecko značne predstihovalo VB ako v tempe koncentrácie, tak aj v dumpingu. Boli taktiž vážne ohorozené britské námorné dopravné spoločnosti.

Zmeny v Francúzsko – Ruskom spojenectve:

Zmeny v charaktere Francúzsko – Ruského spojenectva vyvolalo zostrenie boja za rozdelenie kolónií, v ktorých sa Rusko a Francúzsko zrazili s VB a tiež s hrozbou, že Nemecko v prípade rozpadu R – U zosilnie tým, že si z neho privlastní časť. Celkovo tieto zmeny svedčili o raste medzinárodných protikladov a stúpajúcej zložitosti situácie, ku ktorej dochádzalo v súvislosti s prechodom do epochy imperializmu.V boji, ktorý viedol francúzsko – ruský blok s VB a s nemecko – anglickým zoskupením, všetky strany sledovali imperialistické reakčné ciele.

Kríza z r. 1900 zvýšila závislosť Ruska na francúzskom kapitáli. Ruská vláda uskutočnila ešte pred krízou kroky k prerazeniu si cesty na peňažné trhy Londýna, New Yorku, Berlína a zbavila sa tak jednostrannej závislosti na francúzskom kapitále.

Koncom 19. storočia bolo rozdelenie sveta medzi kapitalistické štáty v podstate ukončené. Sudán, stredná Afrika, burské republiky a ostrovy v Tichom oceáne boli rozdelené a nezostalo už takmer žiadné voľné územie. V Ázie a Afrike síce formálne existovali nezávisle štáty, ale i tie boli takmer všetky premenené v polokolónie a rozdelené. Štáty Latinskej Ameriky boli finančne a ekonomicky závisle sčasti na VB, sčasti na USA.

Koncom 19. storočia medzinárodné rozpory ešte zosilneli. Veľká Británia súperiaca o kolónie s Francúzskom a Ruskom, dostala nového nepriateľa nemeckú ríšu. Nemecko, aj keď sa navonok zblížilo s Ruskom fakticky zostávalo nepriateľom francúzsko – ruského bloku. Bagdadská dráha dokonca rozpory medzi ním a Ruskom prehĺbila. Súčasne s tým sa Nemecko stalo urputným nepriateľom Británie. Išlo len o to, ktoré rozpory sú hĺbšie, a ku ktorým z troch mocností diplomatických zoskupení dôjde! 1.) K anglo – francúzsko – ruskej 2.) K anglo – nemeckej 3.) ku kontinentálnej, zameranej proti VB? Dejiny sa rozhodli v prospech prvej. Rozpory Nemecka a iných mocností sa zostrili súčasne ako s Ruskom, tak s Britániou. Konečným výsledkom bola porážka Nemecka v r. 1918.