KATALOG FIRIEM

■ Rusko 1854 - Krymská vojna. Ozbrojený konflikt medzi Ruskom a Tureckom trval v rokoch 1854 až 1856. Od konca osemnásteho storočia, keď sa cárovná Katarína II. dohodla s rakúskym cisárom Jozefom II. na rozdelení Osmanskej ríše, stal sa spor s Tureckom, jednou zo základných línií zahraničnej politiky Ruska. Išlo v ňom nielen o podrobenie krymských Tatárov a o obsadenie čiernomorského pobrežia, ale aj o likvidáciu tureckého panstva v Európe, čo sa ideologicky odôvodňovalo oslobodením pravoslávnych kresťanov. Uskutočnenie takýchto ďalekosiahlych politických zámerov si vyžadovalo čas. Rusko bolo zaťahované a tiež samo zasahovalo aj do európskych revolučných udalostí. Kontrolovalo severné pobrežie Čierneho mora a aby získalo úplnú prevahu nad Čiernym morom, ostávalo mu ešte obsadiť priľahlé podunajské kniežatstvá, Moldavsko a Valašsko, ako aj východnú oblasť Balkánskeho polostrova so slovanským obyvateľstvom, ťažko vznášajúcim turecké jarmo. Ďalším krokom – v strategických víziách Ruska - mal byť Carihrad a kontrola morských úžin, kľúčových koridorov ruskej lodnej dopravy.

V polovici devätnásteho storočia, vystúpila do popredia otázka európskej východnej politiky. Rusko sa v tom čase - za despotickej vlády Mikuláša I. - zmietalo v hlbokej kríze zaostalého feudálneho zriadenia. Nevoľnícki sedliaci sa čoraz častejšie búrili proti svojvôli statkárov, najmä počas neúrodných rokov a epidémií. Nové mestské obyvateľstvo, robotníci nedávno postavených fabrík a manufaktúr, ako aj chudobné obyvateľstvo periférií, sa dožadovali svojich práv. Spoľahlivým spôsobom upokojenia nespokojných más sa aj v Rusku ukázala zahraničná politiky. Čím viac rástlo ľudové protifeudálne hnutie, tým aktívnejšie vystupovala Cárska vláda v zahraničnej politike. Okrem vzdialených imperialistických mocností Anglicka a Francúzska, chcelo v krajinách Blízkeho východu uplatniť svoj veľmocenský vplyv aj Rusko. Začínalo sa tlačiť na tamojšie trhy a aby odstránilo vážnu prekážku, znovu navrhovalo rozdelenie Osmanskej ríše. Na jar 1844 Mikuláš I. O tom rokoval s britskou kráľovnou Viktóriou. Západoeurópske mocnosti (vrátane Rakúska) sa však obávali silného ruského štátu a zmenili (predovšetkým Anglicko) svoj postoj k Turecku: nechceli pripustiť jeho prílišné oslabenie, aby sa nenarušila európska rovnováha. Keď ruská vláda pod zámienkou sporu medzi pravoslávnym a katolíckym duchovenstvom predložila Vysokej Porte ultimátum, aby dala všetkých pravoslávnych poddaných vo svojej ríši pod cárovu ochranu, narazila na odmietnutie, so stanoviskom Turecka vyjadrilo súhlas Anglicko i Francúzsko. Napriek tomu ruské vojská v júli 1853 obsadili Moldavsko a Valašsko, územia patriace Osmanskej ríši. Cár nerátal so zásahom veľmocí do konfliktu, ktorý vyvolal. Predpokladal, že Francúzsko sa ešte nespamätalo z revolučných otrasov, a podľa informácií vyslanca v Londýne Anglicko nedisponovalo nijakou významnejšou armádou, členov Svätej aliancie Rakúska a Pruska sa neobával.

Čoskoro po vypuknutí vojny však začali nielen anglickí a francúzski, ale aj rakúski, pruskí a švédski diplomati vyjednávať o protiruskej koalícii a anglofrancúzske vojsko začalo operovať v Marmarskom mori. Ruské vojská v počiatočných fázach vojny napriek početnej prevahe Turkov pri Dunaji i v Zakaukazsku víťazili. Viceadmirál Nachimov zničil turecké loďstvo pri Sinope. Dokonca ani keď Anglicko a Francúzsko v marci 1854 vyhlásili Rusku vojnu, situácia sa podstatnejšie nezmenila. Ruské vojská odrazili anglo-francúzsky útok na Petropavlovsk a na Kolu, turecký při Kjurjuk-Dare a na Dunaji obliehali Silistriu.

„ šesťnásteho som vyšiel zo Sevastopoľa na pozície. Cestou som sa ešte väčšmi ako prv utvrdil v tom, že Rusko musí buť padnúť, alebo sa úplne zmeniť. Všetko je naopak. Nepriateľovi nebránime opevňovať sa, hoci by to bolo veľmi ľahké, a my sami, slabší a bez pomoci, s generálmi ako Gorčakov, ktorý stratili aj rozum, aj cit, aj energiu, sa neopevňujeme, ale stojíme zoči voči nepriateľovi zo založenými rukami a čakáme, akú búrku a nečas zošle svätý Mikuláš Divotvorca, aby zahnal nepriateľa. Kozáci chcú lúpiť nie bojovať, husári a huláni hľadajú vojenskú česť v pijatike a zvrátenosti, pechota v rabovaní. Smutná situácia aj pre armádu aj pre celý štát. Asi dve hodiny som sa rozprával z ranenými Angličanmi a Francúzmi. Každý vojak je hrdý na svoje postavenie a váži si sám seba, lebo cíti, že je hybnou silou svojej armády. Dobré zbrane, umenie nimi narábať, mladosť, všestranné vzdelanie v politike a vojenskom umení im dodáva pocit vlastnej vlastnej dôstojnosti. Zatiaľ čo u nás nezmyselné bifľovanie predpisov o onuciacha cvikoch, neúčinná výzbroj, zgniavenosť, vysoký vek, nevzdelanosť, zlá opatera i strava otupujú pozornosť, zadúšajú poslednú iskierku hrdosti a dokonca privádzajú vojaka k preceňovaniu nepriateľa.“ (L.N. Tolstoj 1854)