1876 Berlínsky kongres
Sanstefanská mierová dohoda medzi Tureckom a Ruskom, narušila sféry vplyvu v celej juhovýchodnej Európe, výrazne v prospech cárskeho Ruska. Mier, ktorý garantoval Rumunsku, Srbsku a Čiernej hore úplnú územnú a politickú nezávislosť, predpokladal vytvorenie Bulharského štátu a autonómiu Bosny a Hercegoviny, čo považovali západné mocnosti za ohrozenie svojich mocenských záujmov na Balkáne. Berlínsky kongres v réžii západných mocností mal tieto tendencie upraviť v prospech významných priemyselných centier Anglicka, Nemecka a Francúzska. Hlavný dôraz pri rokovaní bol preto kladení na rozdelenie podľa vtedajšieho národnostného usporiadania Balkánskeho polostrova.
Berlínsky kongres sa konal v dňoch 13. júna 1878 až 13. júl 1878. Za predsedníctva nemeckého kancelára Otta von Bismarcka, zasadli za rokovací stôl zástupcovia všetkých významnejších vlád starého kontinentu: Anglicko (Bejamin Disraeli), Nemecko (Otto von Bismarck), Rakúsko-Uhorsko (Július Andrássy), Taliansko, Rusko (Alexander Michajlovič Gorčakov) – Francúzsko a Osmanská ríša. Balkánske krajiny reprezentovalo Grécko, Srbsko, Rumunsko a Čierna hora. Bulharsko, o ktorého osud išlo, sa na konferencii nezúčastnilo.
Rýchly koniec rusko-tureckej vojny v roku 1878 znepokojoval západné európske štáty, ktoré sa obávali posilňovania Ruských pozícií na Balkánskom polostrove. Odmietli preto podpísať Sanstefanskú mierovú zmluvu. Vojnou vyčerpané Cárske Rusko, prijalo pozvánku na nové rokovania o povojnovom usporiadaní, od Osmanskej ríše. Stalo sa tak pod diplomatickým nátlakom spojencov Carihradu, ktorí považovali skorumpovanú vládu rozpadajúcej sa sultánskej ríše, za lepšiu východiskovú platformu, pre plán konečného ovládnutia strategických oblastí (Bosna-Hercegovina, Bospor, Dardanely, Irak, Perzský Záliv, Basra)
Ešte pred začiatkom kongresu zohrala dôležitú úlohu anglická diplomacia. 18. mája 1878 bola v Londýne tajne podpísaná anglicko-ruská dohoda, podľa ktorej Rusko bolo prinútené súhlasiť s rozdelením práve oslobodeného Bulharska na dve časti – Bulharské kniežatstvo a Východnú Ruméliu (ďalej na juh od Starej Planiny). Na tomto území - Východná Rumélia, prebral podľa dohody kompetencie správcu jeden z ruských gubernátorov.
25. mája 1878 vo Viedni bola podpísaná ďalšia tajná zmluva, tentokrát s Rakúsko-Uhorskom. Okrem rozdelenia Bulharska na už spomínané dve časti sa Rakúsko-Uhorsko zaviazalo skrátiť čas pôsobenia ruskej armády na území Bulharska. Tieto dohody sa neskôr stali základom rozhovorov medzi západnými európskymi štátmi a Ruskom na Berlínskom kongrese.
Účatníci kongresu rokovali aj o hraniciach a budúcnosti bulharského štátu a osude Bosny a Hercegoviny (pozri: Anexia Bosny). Predstavitelia západných veľmocí, zvlášť predstaviteľ Anglicka Benjamin Disraeli (veĺký obdivovateľ arabskej kultúry) a rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí sa snažili o to, aby hranice bulharského územia boli čím menšie, aby v ňom teraz, keď už Bulharsko nebolo súčasťou Osmanskej ríše, mohli uskutočniť svoje ekonomické záujmy.
Železný cisár za Nemecko ....
a otec moderného Anglicka
Schôdzi predchádzali diplomatické rozhovory, sprevádzané hrozbami z jednej i z druhej strany. Vojnové prípravy sa za ten čas nezmierňovali ani na jednej strane. Veľmoci viedli separátne rokovania bez toho, aby o svojich záujmoch v Osmanskej ríši informovali ostatných partnerov. Najprv bola uzavretá anglo-ruská tajná dohoda, potom nasledovala dohoda anglo-rakúska. Ministerský predseda Veľkej Británie Benjamin Disraeli sľúbil, že „podporí každý návrh, ktorý Rakúsko podá na kongrese ohľadne Bosny“, pod podmienkou, že sa Rakúsko zaručí podporovať Anglicko proti Rusku, najmä proti jeho plánu utvoriť Veľké Bulharsko a proti jeho požiadavkám týkajúcim sa Ázie. Okrem toho Anglicko tlačilo na Turecko, aby ustúpilo od Bosny a Hercegoviny. Disraeli využil oslabené pozície Osmanskej ríše a tajnou dohodou zo 4. júna sa mu podarilo dostať Cyprus a tým vo veľkej miere posilniť aj strategické pozície britskej ríše na Blízkom východe. Sultán pod tlakom okolností súhlasil, aby Angličania okupovali ostrov a prevzali nad ním správu. Turecko si podržalo nominálnu vládu na Cypre a Británia súhlasila platiť ročne deväťdesiatosem tisíc libier šterlingov za používanie ostrova. Diplomatické úsilia strategického génia Disraeliho s apotom sústredilo na Francúzko, ktorému sa revanšoval za podporu v otázke Cypru tak, že súhlasil s francúzskou okupáciou Tunisu, ďalšej provincie, ktorá nominálne podliehala sultánovej moci. Rokovania medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom boli zložitejšie. Rusko dalo súhlas, aby Osmanská ríša odstúpila Bosnu a Hercegovinu Rakúsko-Uhorsku, ale nechcelo súhlasiť s expanziou Rakúska v Macedónii a v Albánsku.
Po viac než mesiaci ťažkých rokovaní boli ustanovenia Sanstefanského mieru vo viacerých bodoch zmenené. Srbsku bola priznaná úplná nezávislosť, Čierna hora získala prístup k moru. Turecku zostala len časť jeho bývalého územia v Európe. Popoludní 28. júna 1878 v novozriadenej rokokovej sieni Radziwillského paláca zástupcovia európskych veľmocí splnomocnili Rakúsko-Uhorsko, aby okupovalo Bosnu a Hercegovinu. (↓29.7.1878)
Vplyv Ruska na Balkánskom polostrove radikálne oslabol a bulharský národ mal sťaženú pozíciu v boji za svoju národnú slobodu a záujmy. Bulharsko nikdy neprijalo riešenia o rozdelení krajiny, ktoré boli napísané v Berlínskej zmluve. Reakciou na ne bola organizácia Kresnensko-razlogského povstania v roku 1878 - 1879. Toto povstanie sa skončilo viacmenej úspešne - bulharskému národu sa podarilo spojiť Bulharské kniežatstvo s Východnou Ruméliou.
„ Bosna a Hercegovina“, sú jediné provincie v Turecku, kde vlastníci pôdy, takmer bez výnimky, nie sú toho istého vierovyznania ako ich sedliaci. Tento antagonizmus vyvolal vzburu, ktorá viedla k vojne a zničila Turecko. Zemepisná poloha týchto dvoch provincií má veľký politický význam. Ak by sa značná časť týchto provincií dostala do rúk susedných štátnych útvarov, došlo by k utváraniu reťazí južnoslovanských štátov, ktoré by sa rozprestierali na území takmer celého Balkánu, svojou vojenskou silou by privádzali do ťažkej situácie územia, ktoré ležia južne od nich. Takáto situácia by nesporne viac ohrozovala nezávislosť Turecka ako čokoľvek iné. Je celkom pravdepodobné, že by toto nebezpečenstvo vzniklo, ak by sa dovolilo Turecku, aby bránilo tieto dve odľahlé provincie. “ (Benjamin Disraeli)
„ I keď Nemecko nemá bezprostredný záujem o otázky Východu, predsa sa pripája k požiadavke, aby sa skoncovalo s takýmto stavom, ktorý, ak sa predĺži, môže vyvolať ďalšie nezhody medzi európskymi vládami. Nebezpečné je robiť si ilúzie, že sa situácia môže zlepšiť, ak sa v Bosne a Hercegovine urobia reformy prostredníctvom existujúcich ustanovizní. Iba silná veľmoc, ktorá disponuje dostatočnými silami, mohla by urobiť poriadok a zabezpečiť budúcnosť tomuto obyvateľstvu.“ (Bismarck , 1878)
PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM
Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.
Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ... Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie.
KONTAKTUJTE NÁS
Autor textov a správca webovej loklaity
