KATALOG FIRIEM

Jack Kerouac (USA)

Tulák z povolania, popredný predstaviteľ americkej spoločnosti moderných bohémov, ktorý miloval život a pocit z neho plynúci, pretože život je cesta, a cesta to je večná otázka o jej zmysle. Filozofoval, písal básne, prekladal, bol vášnivý milovník filmu a hudby - zaujatý jazzom, predovšetkým rytmami bopu. Vystriedal množstvo zamestnaní. Tvrdil, že: „ to čo je medzi mníchmi civilizovaných národov považované za cnosť - je v modernej spoločnosti západu chápanéako trestný čin, a nenarážal pri tom iba na chudobu a tuláctvo, ale najmä na voľnosť, slobodu v rozhodnutí a voľbe, ísť za svojim, napriek následkom, ktoré to rozhodnutie prinesie.

Americký spisovateľ prozaik a básnik, jeden z najvýznamnejších členov “Beat generation“ sa narodil 12. marca 1922 ako tretie dieťa do rodiny francúzsko-kanadských prisťahovalcov, ktorých predkovia emigrovali do Nového Anglicka z Quebecu. Podľa jeho vlastných slov bola jeho mladosť súlad, ktorý už nikdy nenašiel. Rodina žila v Pawtuckeville, frankokanadskej komunite v massachusettskom Lowelli. Žila tam veľká skupina príbuzných, ktorí sa často stretávali. Jeho rodičia hovorili po francúzsky a francúzština bola i jeho prvým jazykom. Po anglicky začal hovoriť až v šiestich rokoch na obecnej škole a po zvyšok života si často v duchu musel prekladať z jedného jazyka do druhého. Matka Gabriellle a staršia sestra Carolin sa stali jeho spojnicou medzi ním a svetom žien. Otec, Leo Kerouack zanechal na synovom vnímaní okolia výrazný vplyv. Po smrti svojho staršieho syna, jackovho brata Gerarda, ktorý umrel v deviatom roku života, upriamil svoju pozornosť na výchovu malého Jacka (Ti Jean). Viedol ho k športu, tešil sa z jeho úspechov a mrzela ho zlá finančná situácia, ktorá mu nedovolila podporovať synov talent naplno: „Ako bývalý promotér boxerských zápasov v Lowelli sa cítil v šatniach ako doma, chodil a posedával tam, keď sme sa prezliekali, žartoval s nami a tréner proti tomu nemal ani to najmenšie - naopak otcova prítomnosť hráčov zabávala. Hovorili: „Pozrite ten šľahnutý Jack, a akého má fotra!“ Z ich otcov si ani jeden netrúfol vstúpiť do šatne.“

Film bol pre Jacka od detstva jedným z hlavných zdrojov inšpirácie a umelecké vyžitia. Okrem kníh bolo kino so svojou pokojnou atmosférou, a slobodnou arénou, inak dusených emócií mladej veľmoci, nekonečnou studnicou života a fakultou dospievania. Napísal: „Dobrodružné vzdelávanie - nechajme decko, nech sa učí podľa svojho, a uvidíme čo sa stane. Koňa môžeme priviesť k vode, ale neprinútime ho, aby sa napil.“ Rovnako tomu bolo aj počas newyorského štúdia: „ na Time Square vystúpim celý rozochvený od vzrušenia, vyjdem do žiarivého jesenného dňa a mierim do kina Paramount, kde ako viem, nebude o tomto čase nabité, chvíľu čakám, až otvoria, chodiac a čítajúc vývesné štíty kín, vstúpim do obrovského vykobercovaného filmového paláca, sadnem si do desiateho radu a dívam sa na obrovské biele plátno a na film, ktorý nasleduje.“ Ešte pred tým, počas lowellského štúdia, chodil poza školu aby objavoval čaro obrazu: „V kine Rialto som sedel a do najmenších detailov študoval staré filmy z tridsiatich rokov.“

Na strednej škole, ktorú ukončil maturitnou skúškou v roku 1939, sa stal pre svoje ľahkoatletické a futbalové výkony uznávanou lowellskou veličinou. Podobne ako v literatúre, i v učení bol extrémne cieľavedomým samoukom s vlastnou motiváciou: „ Aspoň raz týždenne som vynechával školu, chodil som poza ňu, do lowellskej verejnej knižnice, kde som si mohol študovať podľa chuti staré šachové príručky, voňajúce učenými myšlienkami a starými väzbami, a to ma viedlo k listovaniu v iných starých voňavých knihách ako Goethe, Hugo a dokonca v Maximách Williama Penna, čítal som aby som sám sebe imponoval, že čítam. Nakoniec to však vo mne vzbudilo ozajstný záujem o čítanie.

Kolumbijská univerzita v New Yorku od neho požadovala aby absolvoval prípravný ročník v škole Horacia Manna (Horace Mann Prep School). Na škole hral v rugbyovom družstve a písal reportážne príspevky do študentských novín. Do prípravky nastúpil v roku 1939. Ubytoval sa u tety v Brooklyne, do školy dochádzal niekoľko hodín denne. Pre budúce zrkadlo americkej spoločnosti, ktorým Jack nesporne bol, sa stalo mesto New York, potulky jeho nekonečnými ulicami a cesty podzemkou, ďalším sklíčkom v mozaike života, ktorú skladal z jediného dôvodu, aby sa nezabudlo: „ Columbia mi zriadila prípravku v New Yorku, aby som dohonil matematiku a francúzštinu, predmety, ktoré som na strednej škole zanedbával. Úplná nádhera, vzhľadom k tomu, že som do svojich šiestich rokov vedel iba po francúzsky, bol som kandidátom na výbornú. Matematika bola nič, každý Kanauk vie rátať. Prípravka bolo v skutočnosti stredná škola, ktorá sa volala Chlapčenská škola Horaca Manna, zrejme ju založil dajaký starý Horace Mann, a bola to elegantná škola, na žulových múroch brečtan, trávniky, bežecké dráhy, tenisové kurty, telocvičňa, žoviálny riaditeľ a učitelia.“

V rokoch 1940 až 1941 absolvoval niekoľko semestrov na Columbia College v New Yorku. Po zranení, ktoré utrpel počas zápasu si pod vplyvom diel Thomasa Wolfa píše vlastný denník a prvé poviedky. I keď na škole prospieval veľmi dobre, cítil sa znevýhodnený voči spolužiakom. Navyše, kultúrny šok, ktorý preňho predstavoval New York, bol obrovský. Opustil intímny kruh rodiny, priateľov zo školy a prostredie robotníckej triedy. Napriek svojim výrazným úspechom a športovému talentu sa mu nepodarilo preraziť do základnej zostavy rugbyového mužstva, čo vrcholilo vo frustrácii a odchodu z univerzity. Unáhlený odchod z Kolumbijskej univerzity vyvolal napätie a zvýšil jeho neistotu. Odišiel do New Havenu, kde predtým čas od času sídlili jeho rodičia a našiel si prácu na benzínovej pumpe. Po krátkom pobyte sa vrátil do Lowellu, kde mu starý priateľ pomohol zohnať miesto športového dopisovateľa listu Sun. Viac času než chodením po športových stretnutiach ale strávil čítaním Jamesa Joyca a pokusmi o automatické písanie. Po dvoch mesiacoch noviny opustil.

Z redakcie Sunu sa presunul na stavbu Pentagonu: „ Napísal som výpoveď do novín, zbalil som si vak, kúpil som si lístok na autobus a priviezol som sa priamo až do Washingtonu, kde ma už čakal s bývaním môj grécky kamoš z detstva.“

„ Jedného dňa mám v zadnom vrecku pollitrovku ginu a z Pentagonu idem stopom cez Potomacký most, chlapík ma vyložil na Pennsylvánskej avenue pred Kapitolom, a cez deň som si pri robote natrhol dolu nohavice, takže si ich musím držať pokope, aby mi nevyskočil malý . Keď zbadám Kapitol, americkú zástavu a Pennsylvánsku avenue siahnem do zadu po fľaši, aby som si upil a malý je zrazu vonku a zdraví americkú vlajku aj s Kapitolom.“

V roku 1942 sa nechal najať ako pomocná sila v kuchyni zaoceánskej obchodnej lode Dorchester, plaviacej sa do Grónska. Ešte pred tým ale podal prihláška k námorníctvu a zároveň k pobrežnej stráži. Loď sa vrátila práve včas, aby mohol pokračovať v štúdiách na Kolumbijskej univerzite. Nevyrovnaný v otázkach vlastnej budúcnosti a rozhorčený nespravodlivosťou v športovom klube po pár týždňoch opäť zabalil kufre: „ Odišiel som, so všetkými vecami som sadol na metro do Brooklynu, vylovil som z kufra pár dolárov, rozlúčil som sa so strýkom Nickom, so slovami, že sa vraciam naspäť do Baker Fieldu, vykročil som do teplých septembrových ulíc...“ a na otázku prečo si odišiel z univerzity odpovedá: „ Ani neviem, len som už mal dosť šikanovania ... je celkom dobre byť športovcom ak si myslíš, že z vysokej niečo vytrieskaš, ale ja si myslím, že z vysokej nevytrieskam nič ..“

Ešte na konci semestra sa prihlásil k vojenskému námorníctvu. Nastúpil k výcvikovému kempu v Newporte, námornícka disciplína však bola preňho neznesiteľná:- „ V Newportských kasárňach sme museli zavesiť na háky visuté lôžka, z ktorých každú chvíľu niekto spadol, plesk na dlážku, a ja tiež keď som sa prevracal a hľadal pohodlnejšiu polohu.“ alebo „ Išlo mi na nervy, že ma chceli do špiku kosti zdisciplinovať, pred raňajkami nefajčiť, nerobiť to, ani tamto. Dobre som vedel, že tí hlúpi chalani sú potravou pre kanóny, to sme vedeli všetci.“ Už od začiatku Kerouckovej vojenskej kariéry bolo jasné, že disciplína nie je jeho silno stránkou: „ A potom to cvičisko, poradové šaškovanie ako v armáde, raz a dva, raz - dva, raz, dva, tri, štyri, päť s karabínou na pleci, s námornou prilbou a v ťažkých vojenských topánkach a do toho prach, rev inštruktorov, dril, takže som zrazu hodil pušku na zem a odišiel som raz a navždy.“ V júni 1943, krátko po svojich 21. narodeninách bol prepustený z vojska ako paranoidný schizofrenik.

Doma sa nezdržal. Nechal sa najať ako radový námorník na obchodnej lodi do Liverpoolu „Zrážali a mlátili sme sa na prašných krvavých ihriskách a ani vo sne sme netušili, že všetci skončíme v 2. svetovej vojne, niektorí mŕtvi, niektorí zranení a ostatní surovo zbavení svojich nevinných ambícií z tridsiatich rokov.“ Aj túto cestu využil na spoznávanie nových miest aby neskôr zhodnotil, že: „ Američania mali v tých časoch naivnú úctu pred starým dobrým Anglickom. Dnes som úctu k Anglicku stratil, pretože sa veľmi usilujú vyrovnať sa nám.“

V neskorších pamätiach spomínal toto desivé obdobie európskej vojny, svojským, odľahčeným spôsobom: „ Ráno sa dívam, ako blázniví drobní Liverpudlíčania uháňajú na bicykloch s obedármi a termoskami s čajom a hrnú sa do podpalubia vykladať rešpekt vzbudzujúce dvojmetrákové bomby, určené na staré milé Drážďany alebo na iné mesto, možno na Hamburg.“

Z Liverpoolu cestoval vlakom do Londýna, kde zažil v podobe nemeckých náletov prvý dotyk z vojnou:„ Šiel som do Royal Hall na Čajkovského, ktorého dirigoval Barbirolli. Uprostred koncertu vyhlásil: Podľa sirén počujete, že na Londýn útočí nemecká Luftwaffe. Budeme pokračovať v koncerte, alebo zídeme dole do krytov ? Potlesk. Nie ! Koncert ! Pokračovali teda v koncerte, ale mal som štastie, bolo to krátko po vzdušnej bitke o Anglicko, keď RAF a Kanaďania rozdrvili Goringovu Luftwaffe, a krátko pred najbližšou nemesis - raketami poháňanými superbombami V-1, nehovoriac o V-2.“

Cez zimu 1943 - 1944 si privyrábal ako telefonista v ústredni miestni hotelíkov na Columbii, potom ako rešeršér scenárov pre pre Columbia Pictures.

Začiatkom roku 1944 sa vrátil na univerzitu a stretol sa tam s Edie Parkerovou, študentkou z Barnard College. Onedlho s ňou začal žiť. V tom istom čase sa zoznámil aj s Lucienom Carrom a Williamom Burroughsom a vtedy len osemnásť ročným Allenom Ginsbergom. Netrvalo dlho a všetci sa delili o jeden byt, kde Jack a partia známych, filozofovali o zmysle života pod vplyvom benzedrínu.

V roku 1945 po tom, čo sa priotrávil drogami a otec vážne ochorel, odišiel späť do rodičovského domu. Vytvára koncepciu veľkého románu, písaného podľa vzoru Thomasa Wolfa, ktoré neskôr nazval The Town and the City (Mestečko a veľkomesto). Otec umrel v roku 1946 a Jack sa zoznámil s Nealom Cassadym, novou inšpiráciou svojho života. Sentimentálny vzťah k Nealovi opísal Jack v knihe On the Road (na ceste), kde ho nazval Dean Moriarty). Neal Cassady bol inšpirátorom jeho diela a novej poetiky. Spolu s ním cestoval po Amerike a horúčkovito písal. Po smrti Cassadyho ho trápila osamotenosť a depresie.

V roku 1947 absolvoval svoju prvú veľkú americkú cestu. Autobusom a občasným stopom sa dostal cez Chicago a Denver do Kalifornie. V San Franciscu sa stretol zo svojim bývalým spolužiakom Henrim Cruom. Pri stopovaní sa zoznámil s mexickým dievčaťom (Terry z románu On the Road) a prežil s ňou dva týždne lásky v Los Angeles. Po svojom návrate do New Yorku dokončil román a Allen Ginsberg sa ho snažil presadiť u vydavateľov, ktorý ho až do roku 1949 odmietali. V roku 1948 spracoval prvé črty svojho románu On the Road a zároveň sa pripravoval na ďalšiu cestu. Tú absolvoval autom s Nealom z New Yorku do San Francisca v roku 1949. Zastávka v New Orleans, kde navštívili Williama Burroughsa. Späť cestoval autobusom, v New Yorku si vybral zálohu - tisíc dolárov - na svoj prvý román. Odišiel do Denveru, kde si prenajal malý domček, aby tam mohol písať. V tej dobe mal rozpracované romány On the Road a Doktor Sax.

Mexiko, sa stalo Jackovím obľúbencom a jednou z najvydarenejších čŕt románu On the Road. V roku 1950 absolvoval s Nealom cestu cez púšť do Mexiko City, kde strávil celé dva mesiace u Burroughsa. Po návrate do NY sa oženil s Joan Havertyovou - manželstvo trvalo šesť mesiacov. Po rozvode žil u svojej matky a sestry v Severnej Karolíne, dokončil prvú verziu románu On the Road a pod vplyvom nového Burroughsovho románu Junkie (Narkoman), prehodnotil svoj literárny štýl, ten sa vykryštalizuje do jeho typickej podoby až pod vplyvom Neala Cassadiho, s ktorým prežil niekoľko mesiacov roku 1952 v ich spoločnom sanfranciskom byte. Pokračoval v písaní vlastnej románovej ságy, v ktorej zaznamenával dlhé Nealove monológy a rozhovori s ním, pričom používal aj magnatofónový záznam. Sú to jeho obľúbené témy, dievčatá, autá a pocit slobody prameniaci z ich kombinácie. Od Neala odišiel Jack opäť do Mexico City za Burroughsom, kde dokončul v hlbokom marihuanovom tranze román Doktor Sax. Po jeho dokončení odišiel za Nealom, ktorý sa medzitým presťahoval do rodinného domu v San Jose. Po nezhodách od Neala odišiel, ubytoval sa v lacnom sanfranciskom hotely a zamestnal sa ako brzdár na železnici (črta zachytená v diele: Železničná zem - Osamelý pútnik), kde spisoval svoje pamäti pri popíjaní sladkého kalifornského vína. Koncom roka sa vrátil do New Yorku, kde sa stretol s Nealom a Ginsbergom.

V tom čase hľadal vlastnú formu písania, ktorá by vyhovovala správnemu sprostredkovaniu prežitých udalostí. Pomohol mu Neal Cassady, keď mu začiatkom roka 1951 poslal dlhý list, v ktorom opisoval jeden zo svojich stopárskych výletov spred desiatich rokov, a ďalší list o svojej dávnej láske - čo mala byť časť jeho pripravovanej autobiografie. List obsahov trinásť tisíc slov, napísaných v tranze. Jacka tento list veľmi oslovil a sám ho prirovnával k Dostojevského Zápiskom z podzemia. Neal písal prirodzene a jasne, bez toho aby niekoho napodobňoval. Burroughsov román Junkie (Narkoman) dal zase jeho štýlu triezvosť v rozprávaní. Svedkom jeho spontánneho písania bol J. C. Holmes, ktorý spomínal ako pred ním Kerouack rozvinul desaťmetrový popísaný kotúč papiera, pretože mu z neho chcel prečítať krátky úryvok. Valec dlhý skoro štyridsať metrov a široký osem centimetrov si prečítal až o týždeň neskôr. Text bol písaný bez odstavcov s jednoriadkovými medzerami. Svoje spontánne písanie však zdokonalil až o niekoľko mesiacov neskôr, po tom, čo si uvedomil, že práca zo slovom sa dá prirovnať k práci maliara, ktorý nanášaná na plátno farby a vytvára tak celkový obraz. Pri tomto písaní, ktoré nazval „ Sketching“ (skicovanie), improvizoval z farbou, melódiou a jazykom, ako by celý jeho svet bol len plastickou predlohou výsledného diela.

Rok 1954 je v živote Jacka Kerouacka časom duchovného zrenia, poznačeného poodhalením základov budhizmu. Pre silne veriaceho katolíka, ktorým ostal do konca života, je kontakt z myšlienkami, ktoré dokázali pacifikovať aj krvilačných potomkov Džingischána, ako objavenie novej dimenzie. On sám nebol dogmatik a z každej filozofie si osvojil len to, čomu skutočne uveril, to čo ho uspokojilo a osvietilo. S nadšením študoval budhistické texty, ktoré mu v živote plnom sklamania a nenaplnených ambícií ponúkajú skutočnú útechu. Každý deň čítal Diamantovú sutru a všetky dostupné budhistické texty, niektoré dokonca sám prekladá z francúzštiny a medituje. Píše: „Spomenul som si na vetu z Diamantovej sutry, ktorá znie: Konaj dobro - a to bez toho, že by si mal akúkoľvek koncepciu dobra, pretože dobro je koniec koncov iba slovo.“

Počas pobytu u svojej sestry v roku 1955 pracoval na životopise Budhu, nazvanom prebuď sa. Neskôr, v období kalifornského zrenia, a pod vplyvom básnika a orientalistu Garyho Snydera, napísal svoje najmystickejšie dielo The Scripture of the Golden Eternity (Kniha o zlatej večnosti). Túžba po poznaní samého seba, budhizmu a pokojných meditáciách, ho primali k tomu, aby sa nechal v roku 1956 najať ako hlásič lesných požiarov. Tu blízko Bohu, na vrchole hory Desolation, chcel v osem týždňovej samote, upokojiť svoje rozhárané myšlienky, hovoril. „ Aké zvláštne a prenádherné myšlienky prichádzajú človeku na um v horskej samote ... Keď si totiž uvedomíte, že Boh je všetkým, pochopíte, že musíte milovať všetko , nech by to bolo neviem aké zlé, v prapôvodnom zmysle to nie je ani dobré ani zlé.“ Písal málo, do denníka zaznamenáva krátke haiku, myšlienky a sny.

V čase keď dokončil zbierku básní San Francisco Blues, zaznamenal aj prvý skutočný spisovateľský úspech. Malcolm Cowley z vydavateľstva Viking Press, kývol jeho románu na On the Road. Požadoval však štylistické úpravy. Už v roku 1955 vyšla z veľkým ohlasom jeho krátka črta - Mexické dievča, časť románu On the Road, ako poviedka v Paris Review. Za honorár si prenajal skromnú izbu v Mexico City, kde napísal za niekoľko večerov zbierku básní Mexico City Blues, v ktorých je veľa ohlasov na jazovú hudbu, no jej základným prvkom je smútok a samota. Ginsberg mu do Mexika poslal ukážky svojich básní, medzi inými aj slávne Howl (Kvílenie). Ešte v tom istom roku odcestuval spolu s Ginsbergom a inými beatnickými poetmi do Kalifornie, kde sa práve odohrávala tzv. Sanfranciská básnická renesancia, spoločné čítanie básní, dlhé rozhovori a srdečnosť.

„ Bola to veľká noc, historická noc, a to hneť z viacerých dôvodov. V galérii Šestka sme mali verejne čítať svoje básne. Všetci sme sa stretli v krčme a tam sme sa dostali do správnej nálady. A práve ja som navodil tú správnu atmosféru tým, že som od strnulého obecenstva, čo postávalo po galérii, pozbieral desaťcentíky a štvrťdoláre a vrátil som sa s tromi velikánskymi krčahmi, plnými kalifornského burgundského, a z toho sa všetci tak pripili, že keď padla jedenásta hodina a napitý Ginsberg (v spomienkach Goldbook) s roztiahnutými rukami prednášal, respektíve zavýjal svoju báseň Howl (Kvílenie), tak, že všetci revali: To je ono!“

V roku 1957 odcestoval spolu s Burroughsom do Tangeru v Severnej Afrike. Neskôr sa k nim pridali aj Corso a Ginsberg. V Afrike strávil niekoľko dní, pomáhal Burroughsovi pri prepisovaní jeho románu Naked Lunch, no Jack sa priotrávil ópiom, v ťažkých depresiách odišiel späť do Ameriky a definitívne skončil s túlaním. Z marazmu ho nevytrhlo ani vydanie románu On the Road, jeho obrovský úspech u čitateľov a titul “bestseller“. Vydavateľstvo Viking pres požadovalo pokračovanie príbehu o jeho priateľoch. Jack im vyhovel, za desať večerov napísal román The Dharma Burm, hlavným hrdinom, pokračovania jeho veľkej životopisnej ságy, bol Gary Snyder.

V rokoch 1959 a 1960 mu vyšli knihy 1959 Doctor Sax, Maggie Cassidy, Mexico City Blues, Book of Dreams, Lonesome Traveller, The Scripture of the Golden Eternity, Tristessa, Visions of Cody, no ani zabezpečená budúcnosť, či úspech, mu nepriniesli naplnenie, po ktorom túžil, prepadá alkoholizmu a vzhľadom k početným obdivovateľom, pred ktorými uniká do samoty, sa jeho začarovaný kruh úzkosti, uzatvára v kontakte s písacím strojom a hŕstkou priateľov. Lawrence Ferlinghetti mu ponúkol pobyt na svojej chate v Bixby Canyon na pobreží Pacifiku. Po príchode do chaty ho prenasledujú nočné mory a nepríjemný pocit samoty, ktorý rieši cestami do San Francisca, kde žije Neal, práve prepustený z výkonu trestu.

V roku 1961 sa presťahoval s matkou k sestre na Floridu. Mesiac býval v Mexico City, kde dokončil román Desolations Angels. Posledné roky svojho života strávil Jack v kruhu rodiny, cestoval do Paríža, kde študoval staré listiny a vlastné rodové korene. V roku 1964 mu zomrela sestra a o niekoľko mesiacov neskôr ochrnula matka na následky infarktu. V roku 1966 sa tretí krát oženil. Stella Sampasová pochádzala z rodného Lowellu, kde sa aj presťahoval a dokončil román Vanity of Duluoz (Duluozova márnivosť). Z Nealovou smrťou v roku 1968 umrel aj kus jeho samotného. Neal Cassady, ktorý zomrel po predávkovaní na mexickej svadbe, predbehol svojho priateľa len o pár mesiacov. Jack Kerouack zomrel na silné vnútorné krvácanie 21. októbra 1969 vo veku 47 rokov.

Tvorba:

1950 - Román The Town and the City (Mestečko a veľkomesto) vydal v roku 1950. Písať ho začal štyri roky pred tým, v pohnutých časoch straty vlastných ideálov, kedy hľadal oporu v rodine, domove a detstve, ktoré sú aj hlavnou črtou románu. Seba samého rozdelil do piatich osôb, ktoré sú synmi Georgea Martina. Opísal v ňom aj svoj pobyt na univerzite.

1957 - On the Road (Na ceste) ... Kultový román a základný literárny odkaz beatnického hnutia, generačná výpoveď príslušníka skupiny mládeže, ktorá reagovala po svojom na situáciu koncom 40-tych a začiatkom 50. rokov 20. storočia, keď Amerika prechádzala štádiom vrcholnej hospodárskej stability, ale začínali sa prejavovať choroby toľko vychvaľovanej americkej civilizácie. Týmto sú poznamenané aj cesty hrdinu po USA, tvoriace hlavnú líniu rozprávania. Do extázy vyvolanej novými zážitkami sa však mieša aj nostalgia spôsobená uvedomovaním si bezvýchodiskovosti takéhoto úteku.),

1958 - The Darma Bums (Dharmoví tuláci) V románe sa stal hlavným hrdinom Gary Snyder ( v príbehu Japhy Ryder). Jack v ňom opisuje ich spoločné zážitky a diskusie.

1958 - The Subterraneans.

1959 - Doctor Sax. Román napísal v hlbokom marihuanovom tranze počas pobytu u Burroughsoma v Mexico City. V diele sa opieral o zážitky z čítanie komerčných kriminálnych príbehov v časopisoch. Do postavy Doktora Saxa vložil prvky postáv týchto príbehov aj charakter svojho hostiteľa, podfarbil ich vlastnými detskými zážitkami a najmä citátmi dlhých monológov Neala Cassidyho, ktoré nahrala neskôr prepísal počas pobytu v san Franciscu. Zo všetkých svojich románov mal Jack túto knihu najradšej. Napísal ju za tri týždne

1959 - Maggie Cassidy. Dej románu začína na mieste kde končí Doktor Sax, je však menej fantastický, má priamu dejovú líniu, postavenú na opisoch citu, lásky a dospievania.

1959 - Mexico City Blues

1960 - Book of Dreams

1960 - Lonesome Traveller

1960 - The Scripture of the Golden Eternity

1960 - Tristessa

1960 - Visions of Cody

1961 - Pull My Daisy

1962 - Big Sur

1963 - Visions of Gerard (Gerardove vízie). Román začal písať v roku 1956. Príbeh o jeho bratovi je plný spomienok na detstvo. Kniha je plná viery, náboženstva, kreťanstva a budhizmu. Na rozhraní sna a reality sa prostredníctvom tohto príbehu vyrovnáva so smrťou svojho brata.

1965 - Desolations Angels.

1966 - Satori in Paris ,

1968 - Vanity of Duluoz. V románe spomína prostredníctvom rozprávania svojej žene na lowellskú strednú školu, univerzitu, pôsobenie v armáde a námorníctve. V románe vystupuje Allen Ginsberg ako Irwin garden a William Burroughs ako Will Hubbard.

1971 - Pic () “Pic“ - hrdina: Pictorial Rewiew Jacksona. - Krátka novela bola po prvý krát vydaný až po smrti autora v roku 1971. Vo svojej základnej podobe vznikla v roku 1951, počas letných prázdnin, ktoré trávil autor u svojej matky a sestry v Rocky Mount, farmárskej oblasti Severenej Karolíny. Výlučne černošský príbeh podčiarkuje jazyk, vidiecky černošský dialekt, plný farbistých floskulý a rytmickosti. Rozprávačom príbehu je mladý desaťročný severokarolínsky černošský chlapec “Pic“ (Pictorial Rewiew Jacksona) , ktorý prežije svoje veľké dobrodružstvo na ceste naprieč “nekonečnou“ krajinou. Dej je situovaný do ulíc miest, staničných bufetov, prostredia predavačov lacného občerstvenia a diaľkových autobusových liniek, obrázkov lúčenia a zvítania. Sociálny podtext príbehu nechal autor vyznieť v skúsenostiach Picovho brata - nádejného hudobníka, ktorý bojuje s osudom nedenného robotníka, no neprestáva snívať. Melancholicky ladený príbeh je plný nádherných zamyslení a postrehov svetom putujúceho Človeka.

1971 - Scattered Poems.

1973 - Old Angel Midnight.

1973 - Trip Trap.

1977 - Heaven & Other Poems.

Výroky:

„ V tej chvíli tancovali ulicami ako dvaja pojašenci a ja som sa vliekol za nimi, ako sa vlečiem celý život za ľuďmi, ktorí ma zaujímajú, lebo pre mňa existujú len blázni, ľudia zbláznení do života, zbláznení do debát, zbláznení do spasenia, dychtivo túžiaci, po tom aby mali všetko tu a teraz, ľudia ktorí nikdy nezívajú a nehovoria všednosti, ale horia, horia, horia, ako tie prenádherné žlté ohňostroje, explodujúc do tisícich pavúčích nôh priamo medzi hviezdami.“

„ Ležali sme na chrbte s očami obrátenými do stropu a rozmýšľali, prečo ten boh tak sfušoval ľuďom život. „

„ Chlapci a dievčatá to majú v Amerike spolu ťažké; pokrok si žiada, aby sa vrhali na sex strmhlav bez toho potrebného úvodného rozhovoru. Nemyslím omáčky aké sa vedú pri romantickom balení, ale priami rozhovor od srdca k srdcu, lebo život je posvätný a každá chvíľa je vzácna.“

„ Máme svoj svet a do nikoho sa nestaráme.“

„ Vydal som sa sám dolu po pláži až k úpätiu útesu, kde sa onedlho uložím do piesku a krásne sa vyspím, zabalený do svojich prikrývok. Tam ma policajti nenajdu a nepoženú preč. Nad pahrebou veľkého ohniska som si pomocou čerstvo odrezaných a zašpicatených palíc opiekol špekáčiky a v rozžeravených jamkách som si zohrial fazuľovú konzervu a ešte konzervu so syrovými makarónmi. Popíjajúc k tomu nedávno kúpené víno, bol som na vrchole blaha - v tej noci, jednej z najkrajších v mojom živote.“

„ Všetko je márnosť. Človek roztrhaj sa aby si sa dostal do hrobu. Najmä sa roztrhaj, aby si sa dostal do hrobu ešte prv, ako zomrieš, a ten tvoj hrob sa volá úspech, volá sa veľa kriku pre obyčajné kraviny.“

„ V Amerike sa pokladá táborenie za zdravý šport pre skautov, ale za vážny prečin u dospelých ľudí, ktorí si z neho urobili povolanie. - medzi mníchmi civilizovaných národou sa chudoba pokladá za cnosť - v Amerike strávite noc v miestnej base, ak vás prichytia bez tuláckeho minima.“

„ Nie je to tak, že človek začína život ako milé dieťa, ktoré verí všetkému, čo je pod otcovou strechou ? Potom príde deň, keď spadnú z očí šupiny a zrazu sa vidí aký je - biedny, úbohý, zúfalý, slepý, a nahý a s desivou vizážou trúchlivého prízraku sa ďalej tacká životom, ktorý je ako zlý sen.“

„ Moje oči ohuroval fantastický zmätok a skrumáž nekonečných miliónov ľudí, ktorí sa pachtia jeden za druhým za dolárom ako vo fantazmagorickom sne - hrabú, berú, dávajú, vzdychajú, kapú a nakoniec skončia na ktoromsi z tých ohavných cintorínových miest, ktoré ťahajú za Long island City.“

„ Hasíme si to po tejto ceste a ja úplne bezpečne viem, že všetko je pre nás už dávno zabeštelované.“

„ Z jednej padajúcej hviezdy na druhú ako totálny pojašenec, kým si nenabijem hubu. Práve teraz je taká noc, ta čo. Okrem svojích zmätkov nemám nikomu čo ponúknuť.“

„ Čo môže zapálená mladá duša urobiť proti múru, ktorý sa volá realita ? Vari je nebo postavené na rozhodnutiach starých hlupákov ? Povedali starejší baránkovi božiemu, koho požehnať ?“

„ Občas ho chytil sentiment za starými časmi v Amerike, hlavne za rokom 1910, keď sa v drugstoroch dalo kúpiť morfium bez receptu a Číňania po večeroch fajčili v oknách ópium a celé Štáty boli bláznivé, hlučné a slobodné, keď mal každý voľnosti koľko chcel, a mohol si robiť, čo chcel.“

„ Ľudstvo raz pochopí, že sa môžeme skontaktovať s mŕtvymi a s druhým svetom, nech to už znamená, čo chce. Aj dnes by sme mohli predpovedať čo sa stane najbližších sto rokov, stačilo by trochu duchovnej energie a pekne-krásne by sme mohli zažehnať všetky hroziace katastrofy. Keď človek zomrie v mozgu sa mu odohrá premena , o ktorej dnes nič nevieme, ale raz na to prídeme, keď sa vedci rozhýbu. Lenže tým hovädám ide dnes iba o to aby vyhodili celý svet do luftu.“

„ V tých časoch sme boli všetci proleninskí, alebo prohocijakí, jednoducho komunisti a až potom sme prišli na to, že Henry Fonda v Blokáde nieje vôbec až taký antifašistický idealista, bola to vlastne druhá strana mince fašizmu, veď aký je došľaka, rozdiel medzi fašistickým Hitlerom a antifašistickým Stalinom.“

„Neobjednával pri pulte drinky a všetky ich zoradil. Povedal: „Vínové spodiodi !“, čo bol frťan portského, frťan whisky a frťan portského. Škaredú whisky obalíme pekným sladkým kabátikom.“

„Všetky tie ustaté tváre v úsvite džezovej Ameriky - to boli božské kvety, vznášajúce sa v povetrí.“

„ Všímaj tých vpredu. Koľko starostí majú, počítajú kilometre, lámu si hlavu, kde dnes prespia, koľko vysolia za benzín, aké bude počasie, ako sa dostanú, kam potrebujú - a dostanú sa tam vždy aj tak, chápeš. Ale oni potrebujú starosti a klamať čas falošnými prosbami, inak sú celý ufňukaní a ustráchaní, nemajú pokoj, kým sa nenapasujú do nejakej zabehanej a vyskúšanej starosti, a keď ju raz objavia, naštelujú si na ňu výraz ksichtov, čo je ako vidíš, výraz nešťastia samo, a zatiaľ im všetko uteká medzi prstami a oni to vedia a aj to ich trápi, a ešte ako !“

„ Píšem túto knihu, pretože my všetci zomrieme.“

„ Aký vlastne pocit môžem prechovávať k akejsi “Amerike“, kde prevládlo kšeftárčenie so zapieraním presvedčenia, výtržnícke demonštrácie a pouličné bitky, chuligánstvo, cynické spravovanie miest a štátov, kde sú obleky a kravaty jedinou vhodnou témou, kde sa vznešenosť rozplynula v mozaikovitom zmätku televízie.“

„ A ja som zrazu videl pred sebou - celoživotné písanie o tom, čo čo som videl na vlastné oči, povedať to vlastnými slovami, štýlom, pre ktorý sa momentálne rozhodnem, či už v dvadsiatke, tridsiatke, či štyridsiatke alebo v neskoršom veku, a podám to svedectvo súčastnosti, aby budúce časy videli, čo sa naozaj odohrávalo a čo si ľudia naozaj mysleli.“

„ Obrátil so spolu asi šesťdesiat pív a odišiel so na záchod, kde som sa obkrútil okolo záchodovej misy a zaspal som. Za noc sa tam vystriedala aspoň stovka námorníkov a iných chlapov a všetci ma s účasťou počastovali, až som bol totálne mokrý. Ale čo na tom napokon záleží ? - anonymita v pozemskom svete je lepšia než sláva na nebesiach, lebo čo sú nebesia ? A čo je zem ? Všetko predstavy.“

„Všetci natŕčali ruky. Prišli zo vzdialených hôr a vysočín natŕčať ruku za hocičím, čo im podľa nich ponúknuť civilizácia, a nemali ani poňatia, aký je to všetko trpký a chabý klam. Nevedeli, že je na svete bomba, ktorá dokáže rozbiť na kašu naše mosty a cesty, a že my budeme jedného dňa takí biedni ako oni a budeme stáť rovnako, úplne rovnako, s natrčenými rukami.“

„ Svet je preniknutý ružami šťastia, ale nikto o tom nevie. Šťastie spočíva vo vedomí, že všetko je veľký zvláštny sen.“

„ taká línia naozaj existuje, nieje však ne zemi ani vo vzduchu, existuje len vhlavách Masona a Dixiho. Práve tak ako všetky ostatné čiary a línie, štátne a federálne hranice, tridsiateôsme rovnobežky, čo rozdeľujú Kóreu, všelijaké železné opony a vôbec všetky čiary, ktoré nemajú zo zemou ako takou nič spoločného.“

„ fešní teploši, ktorí prišli do Hollywoodu hrať kovbojov, si naslinenými, pestovanými prstami prihládzali obočie: promenovali sa tu najparádnejšie lasice v priliehavých nohaviciach, prišli aby sa stali hviezdičkami a skončili ako čašníčky v autoreštauráciách.“

„ Príde deň, keď jediný gigantický mozog v tom svetle natočí Druhý príchod Spasiteľov ! A celé to človečenstvo ho objavý vo svojom mozgu vďaka mozgovej Televízii, ktorú zapne jediným zázrakom sám Kristus. Potom už nebude pravda pred nikým utajovaná a na veky vekov budú všetci spasení.

„ Nezačínajte od vopred pripravenej predstavy, čo povedať o obraze, ale od drahocenného stredu záujmu o námet obrazu v momente písania a píšte smerom von, plávajúc v mori jazyka k brehom uvoľnenia a vyčerpania – Nikdy nerozmýšľajte dodatočne s výnimkou otázok poetiky a postscripta. Nikdy dodatočne „nevylepšujte“ ani si nekupujte dojmy, najlepšie písanie je totiž vždy tým najbolestivejším osobným výťažkom vyvrhnutým z kolísky teplej ochrannej mysle – vypumpujte zo seba pieseň o sebe, hrajte! – teraz! – vaša cesta je tá jediná – „dobrá“ či „zlá“ – ale vždy poctivá („absurdná“), spontánna, „spovedná“, zaujímavá, pretože nie je „remeselná“. Remeslo je remeslo.“ (J. Kerouac - Základy spontánnej tvorby)

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity