Na mramorových útesoch - Ernst Junger

Aj z odstupom času - javí sa mi dej tohto románu, akoby veľkými pastelami, maľovaný na mramorové dosky, tancujúce v odbleskoch nebeských ohňov, a on taký aj skutočne je. Živý a napriek svojej fiktívnosti až desivo reálny. V postave Revírnika vidíme jeho, uzurpátora moci, ktorý sa tak pravidelne vynára z močiarov času, aby opanov naše dni súžením a strádaním. Krásny jazyk tohto diela, starý svojím vnútrorným fundamentom, prenesie zmysli čitateľa na úpetia hôr, kde rastú bujné trávy a bojovníci v koženích brneniach, kladú život na oltár spravodlivých. Tento ostrí protiklad dôb starých mýtických eposov a doby temna v ktorej román vznikal, je zároveň mostom (padacím), aj múrom (s veľkou bránou), prostredníctvom ktorého môžeme nahliadnuť do myslenia ťažko skúšaných účastníkov, hier na dobrých a zlých.

Kritika zaradila román na mramorových útesoch medzi najvýznamnejšie diela nemeckej prozaickej tvoby 20. storočia. Šťastný život dvoch bratov, zasvätený štúdiu botaniky, naruší príchod nového despotu, ktorý vovedie do ich Raja - krajiny Arkádia, nepokoj a rozvráti systém rokmi nadobudnutých hodnôt. Tvárov v tvár novým výzvam musia obyvateľia Arkádie prehodnotiť svoje názory, rozbiť vnútorný poriadok spoločnosti, aby sa tak mohli pustiť do boja proti tyrani. Hodnotu diela len podčiarkuje fakt, že vznikalo a bolo publikované v časoch vrcholiacej moci Nacistickej vlády. Otázne je pred čím skutočne autor varoval a koho považoval za novú hrozbu vo svojom revíri ?

Ernst Junger

 

(29. 3. 1895 Heidelberg - 18. 2. 1998 Wilflingen)

 

Nemecký prozaik a esejista. Ako dobrovoľník bojoval v prvej svetovej vojne, kde bol niekoľko ráz ranený, v medzivojnovom období bol dôstojníkom ríšskej obrany ( v roku 1920 účasť na Kappovom puči), neskôr študoval v Lipsku a v Neapole zoológiu a filozofiu. Jeho prózy z prvej svetovej vojny v oceľových búrkach a eseje Totálna mobilizácia a Robotník fašisti nadšene prijali, nasledujúci román Na mramorových útesoch sa však už považuje za jeho zúčtovanie s fašistickou diktatúrou. Počas druhej svetovej vojny strávil ako dôstojník istý čas v Paríži, údajné zapletenie do Stauffenbergovho sprisahania (atentát proti Hitlerovi) ho pripravilo o miesto v armáde, po oslobodení nasledoval na krátky čas zákaz publikovania, po vojne žil v západonemeckom Wilflingene, kde sa venoval písaniu a entomológii. Vydal niekoľko zvazkov denníkov a autobiografických záznamov (Žiarenia, Sedemdesiatka odviata), prózy (Prak, Heliopolis, Sklenené včely, Eumeswil) a eseje (Subtílne poľovačky, Zblíženia, Ad hoc). Roku 1982 mu vo Frankfurte udelili Goetheho cenu a jeho rehabilitáciu zavŕšilo prijatie u francúzskeho prezidenta Francoisa Mitteranda.

Citáty z románu Na mramorových útesoch:

„ keď je človek spokojný, stačia jeho zmyslom aj najskromnejšie dary tohto sveta

„ odjakživa som obdivoval rastlinnú ríšu, roky som sa túlal po sveta a skúmal jej zázraky.

„ Ak sa nazdávame, že by sme jedného dňa mohli lietať, je nám ťarbavý skok milší než istota prešliapanej cesty.

„ Slovo je kráľom aj čarodejom

„ Keď vystupujeme nahor, poribližujeme sa k tajomstvu, ktoré v sebe skrýva prach. V horách sa s každým krokom stráca náhodný model obzoru, a keď vystúpime dosť vysoko, obkolesuje nás všade, kdekoľvek stojíme, čistý kruh, ktorý nás zasnubuje s večnosťou.

„ Omyl sa stáva chybou až vtedy, ak v ňom zotrváme.

„ Veľké príklady nás vedú k nasledovaniu, zaprisahal som sa pred touto hlavou, že v budúcnosti radšej padnem osamelý so slobodnými, ako by som mal sláviť víťazstvo so sluhami.

„ Štastný je ten, kto sa svojou vôľou neupína príliš bolestne na svoje snahy.

„ A predsa to tak býva, že keď si slobodný duch zakladá svoje vladárske sídla, vždy sa k nemu pripoja aj autochtóni, tak ako sa had plazí k otvorenému ohňu.

„ Nikto tam nebol taký chudobný, aby prvé a najkrajšie plody zo svojej záhrady neposlal do chalúpok mysliteľov a do tichých príbitkov básnikov. Každý, kto sa cítil povolaný slúžiť svetu duchom, mohol si tu pokojne nažívať - i keď v chudobe, ale nie v núdzi. Tí, čo obrábali polia, aj tí, čo pracovali so slovom, mohli sa tu držať starého úslovia: To najlepšie nám dávajú bohovia zadarmo.

„ V týchto bojoch, ktoré viedli k honbe na ľudí, k úkladom a podpaľačstvu , stratili obe strany mieru.

„ Naznačím aspoň toľko, že medzi vycibreným nihilizmom a divou anarchiou je hlboký protiklad. V tomto boji ide o to, či sa majú ľudské sídla premeniť na púšť, alebo na prales.

„ V myslení sa snažil kopírovať život a trval na tom, že myšlienka nemôže byť bezzubá a ústupčivá.

„ Ale všetci protivníci, dokonca aj slobodní synovia barbarských kmeňov, boli ušľachtilí muži, ktorí pre vlasť nastavili hrude železu; a s každým by sme si mohli pri hodovnom stole pripiť ako s bratom.

Sturm - Ernst Junger

Novela Sturm vyšla v roku 1923, ako autobiografické dielo Ernesta Jungera, dobrovoľníka Prvej svetovej vojny, bojujúceho na západnej fronte. Literárne kvality útleto diela pramenia z reálnej hrôzy, ktorá nepotrebuje na svoje zvýraznenie, ani obrazy plastickej hrdinskosti, ani slová ľútosti nad prežitým. Čas plinie a my sme jeho súčasťou, a aj keď je taký ako je, musí sa žiť.

Citáty z románu Sturm:

„ Jeho posledným pocitom bolo prepadávanie sa do víru prastarej melódie.

„ Nejestvovala už nijaká príroda, nijaké umenie, nijaká veľká línia, dokonca už ani nijaký štýl; všetko, čo sa tak nazývalo, bolo kŕčom a sebaklamom. Od tých čias čo sa zjavil stroj, všetko zbrúsili kvílivé zotrvačníky. Mechanizácia zmenila Európu na púšť ako zúrivý mor.

„ Keď však nad zákopmi ako búrkový oblak zaviala smrť, vtedy bol každý sám za seba; v tme, uprostred kvílenia a hluku stál sám, oslepovaný vystrteľujúcimi bleskami, a v hrudi nemal nič, iba bezhraničnú samotu.

„ Niektorí náhle zmizli; v kúte sa povaľoval výstroj, puška a prilba, opustené ako zvlečená motýlia kukla.

„ Nemal o sebe bohvieakú mienku, a práve v tom videl dôvod neúspechu. Vedel, že oko musí byť bleskom, nie zrkadlom, vystupovanie útokom, jazyk znásilnením, aby na človeka urobil dojem. Nešlo o to, akých hodnôt bol človek nositeľom, vedomie mohol vyburcovať len ich vonkajší prejav.

„ Miloval Gogoľa, Dostojevského a Balzaca, spisovateľov, čo obchádzali sťa poľovníci ľudskú dušu ako nejaké tajomné zviera ...

„ Videl, ako najlepší a najsilnejší vyskakovali z úkrytov a ako tento výkvet zmietla posledná železná vlna, zatiaľ čo dolu v štôlňach sa triasli slabosi a na obranu svojej cti sa odvolávali na heslo: radšej päť minút zbabelcom ako celý život mŕtvolou. Dovolal sa tu najschopnejší vôbec spravodlivosti ?

„ Od čias, čo vymysleli morálku a pušný prach, veta o výbere najschpnejších stráca pre jednotlivca čoraz väčší význam. Dá sa presne sledovať, ako tento význam prešiel na organizmus štátu, ktorý čoraz bezohľadnejšie obmedzuje funkcie indivídua na špecializovanú bunku. Dnes sa už človek dávno nevníma podľa toho, akú hodnotu má sám osebe, dôležitá je len jeho hodnota vo vzťahu k štátu.

„ Pri zrážke si nemerajú sily dvaja jednotlivci, tak ako to bolo v čase sečných zbraní, ale premeriavajú sa tu spolu sily veľkých organizmov. Výroba, stav techniky, chémia, školstvo železničné siete, to sú sily, ktoré proti sebe neviditeľne stoja za oblakmi dymu v materiálovej vojne.

„ Diaľka a smrteľná osamelosť terénu, spôsob, akým oceľové stroje pôsobili na diaľku, a skutočnosť, že všetky akcie prebiehali v noci, nasadzovali dianiu meravú titanskú masku. Človek sa vrhal do náručia smrti bez toho, aby videl sám seba; zasiahlo ho, a ona ani nevedel, odkiaľ strela prišla.

„ Tak ako sa v manželstve partneri začínajú po čase na seba podobať, rovnako aj dlhšie súžitie v jednom spoločenstve ovplyvňuje jeho členov..

„ Vojna nasmeruje každú činnosť do jednoduchších koľají.

„ Táto vojna bola prahmlou psichických možností, nabitou vývinmi, ten kto vo svojom účinkovaní videl iba hrubosť a barbarskosť, vykrojil s obrovskou ideologickou ľubovoľou s obrovského komplexu len jediný atribút, ako ten, ktorý v ňom videl iba patriotizmus a hrdinstvo.

Autor textov a správca webovej loklaity