KATALOG FIRIEM

Bítnici (angl. beat generation) bolo umelecké hnutie amerických básnikov a prozaikov 50.-60. rokov 20. storočia, ktorí svojimi dielami i životnými postojmi demonštrovali nesúhlas s prosperujúcou konzumnou spoločnosťou, v ktorej umenie a kultúra zostali kdesi na okraji.

Slovo beat sa nedá celkom jednoznačne preložiť. Jednak znamená „zbitý“ alebo „unavený životom“, ale práve tak znamená „blažený“. V roku 1952 napísal spisovateľ John Clellon Holmes článok pre New York Times s názvom „Toto je Beat generation“. Ešte pred tým sa však objavil v Kerouackovou diele Mestečko a veľkomesto, vydanom v roku 1950, slovo „beat“, ktoré použila postava Junky (skutočné meno: Herbert Hunckle). Podľa Ginsberga a Kerouacka im Huncke prvý objasnil zmysel tohto slova, no Kerouack zase trval na tom, že spojenie „Beat Generation“ použil ako prvý vo svojom románe Mestečko a veľkomesto. Sám nevidel generáciu ako „zbitú“ ako sa niekedy prekladala (beat: zbitý, ubitý, na dne), ale skôr v tvare beatitude, teda blažená generácia.

Najznámejšími predstaviteľmi beat generation boli : William Burroughs, Allen Ginsberg, Gary Snyder , Jack Kerouac, Gregory Corso: Pre generáciu týchto Američanov neexistoval kompromis, ako pre nich neexitovala voľba medzi dobrom a zlom, či vierou a nevierou. Za zmienku stoja dva bítnické pojmy vychádzajúce z tohto presvedčenia. Hipster, ako príslušník spoločnosti bez pokrytectva, ktorý neudržiava falošné známosti pre vlastný profit, a stýka sa len z ľuďmi, ktorí ho môžu duchovne obohatiť. Na strane druhej Squares, teda ľudia usporiadaní, od slova štvorec, dokonca zaškatuľkovaní a pevne zaradení do spoločnosti, v očiach niekoho falošní a prospechárski.

Beatnici odmietli ideál mladého úspešného Američana s jeho nalinajkovaným a pevným cieľom a dali sa cestou protestu, úteku od civilizačných vymožeností smerom k akémusi modernému primitivizmu. Istotu budúcnosti nahrádzali zintenzívneným prežívaním prítomnosti. Obdobne ako niektorí romantickí „vydedenci“, prekliati básnici alebo bohémovia, odmietali bítnici kariéru úspešných mladých Američanov, hlásali dobrovoľnú chudobu a živili sa manuálnou prácou, napríklad ako železniční robotníci, cestári na Aljaške, strážcovia úrody na farmách alebo námezdné sily na nákladných prekládkach. Ich diela vypovedali o pocitoch ľudí z okraja spoločnosti, o beznádeji, depresii, o hľadaní pomyselnej slobody v alkohole, drogách alebo sexuálnych výstrelkoch. Bítnici zámerne šokovali a provokovali - obscénnosťou, vysmievaním sa všeobecne uznávaným hodnotám, predovšetkým oficiálnej morálke. Mnohokrát pritom odkazovali na zenbudhizmus. Spoločenstvo beatnikov ignorovalo peniaze. Videlo v nich len nástroj na zabezpečenie základných potrieb, potravín, či strechy nad hlavou. Vysmievali sa predstave moderných karieristov a tvrdili, že predstava úspechu na tomto svete je bezvýznamná, scestná a všetko čo má význam je obsiahnuté v slovách priateľstvo, porozumenie, láska. Jack Kerouck si vytvoril k svojim priateľom tak srdečný a otvorený vzťah, že aj v čase najväčšieho úspechu, keď sa stal jeho román On the Road, knihou predávanou v miliónových výtlačkoch po celom svete, vyhľadával ešte viac ako pred tým spoločnosť najbližších priateľov a pred zástupmi obdivovateľov sa utiekal do samoty a k alkoholu. Zomrel dokonca len pár mesiacov po smrti svojho najbližšieho priateľa Neala Cassadiho.

Prózy a básne bítnikov poskytujú mnoho priestoru pre individuálne dotváranie, a to nielen svojim čitateľom, ale tiež poslucháčom. Pôvodné záznamy verejného autorského čítania a recitácia bítnických textov za doprovodu jazzovej hudby vychádzali tiež na gramofónových platniach a magnetofónových páskach. Bítnici sa sami chápali ako vyhnanci a exulanti v nepriateľskej kultúre, ako podivní priekopníci nových postojov k duchovnému zdraviu a etike. Zavrhovali tzv. „šuflíkových umelcov“ - píšucich anonymne len pre seba. Hľadajúc osvietenie a premenu všeobecne uznávaných hodnôt zbožňovali Rimbauda, ktorý prehlásil: „Ja! Ja, ktorého nazývajú mágom či anjelom, upúšťam od všetkej mravnosti...“ Bítnici pracovali na pojatí duševnej vyrovnanosti vzdorujúcej dobovým nádejám, a dôležitá v tomto snažení nebola len ich literárna tvorba, ale aj spôsob života, pre ktorý sa rozhodli. Na základe meradiel svojej doby boli vnímaní ako šialenci a museli znášať následky, ktoré so sebou ich premena niesla - blázince, verejný výsmech, cenzúru a dokonca väzenie. Čo by sa ale z hľadiska obvyklej životnej skúsenosti mohlo zdať porážkou, bolo pre nich skôr pohnútkou do ďalších dobrodružstiev.

Patriarchom tejto literárnej vlny bol básnik Lawrence Ferlinghetti, dušou beatnik, no v živote praktický človek, ktorý sa počas celého života angažoval v politických otázkach, organizoval vydavateľskú činnosť nezávislých spisovateľov. Ako povedal: „ Iba mŕtvi sa neangažujú.“ Od roku 1954 prevádzkoval sanfranciské kníhkupectvo City Lights, kde dával priestor experimentálnemu písaniu, v roku 1956 založil vydavateľstvo, ktoré ponúkalo čitateľom výber toho najlepšieho z pier beatnickej generácie: medzi inými aj Kvílenie od Allena Ginsberga, diela Corsa, Roberta Duncana, Rexrotha a W. C. Williamsa.

Z bítnickej generácie sa po odchode jej hlavných protagonistov, stala len ďalšia módna vlna, snobizmus obrátený naruby. Beatnický mýtus sa skomercionalizoval, objavili sa ostré negatívne výpady zo strany iných spisovateľov. Beatnikom bolo vytýkané diletantstvo, kŕčovité hľadanie vzrušenia za každú cenu, nebezpečné zahrávanie s drogami a nepoctivá hra na chudákov. Ku koncu 60.rokov sa hnutie vyčerpalo a pohltilo samo seba. Beat generation obohatila Ameriku a následne i svet písomnou bezprostrednosťou, otvorenosťou, odvahou, s akou sú prenášané slová. Vedľajšími produktmi sú vulgarizmy, erotická otvorenosť, útržkovosť dialógu a téma nového životného štýlu.

A. Ginsberg: Amerika

Amerika, dal som ti všetko a teraz som nula.
Amerika, dva doláre dvadsaťsedem centov
Amerika, kedy skončíme s tou ľudskou vojnou?
Poj... sa aj so svojou atómovou bombou.
Nie je mi dobre, daj mi pokoj.
Nenapíšem svoju báseň, kým nebudem v pohode.
Amerika, kedy budeš anjelská?
Kedy sa vyzlečieš?
Kedy sa na seba pozrieš cez hrob?
Kedy budeš hodná milióna svojich trockistov?
Amerika, prečo sú tvoje knižnice plné sĺz?
Amerika, kedy pošleš svoje vajcia do Indie?
Chce sa mi grcať z tvojich trafených požiadaviek.
Kedy budem môcť ísť do samoobsluhy a kúpiť si,
čo potrebujem, za svoje modré oči?
Amerika, napokon sme to ty a ja, čo sme dokonalí,
nie ten druhý svet.
Tvoja mašinéria je na mňa priveľa.
Tebe to hovorím.
To si dáš citový život riadiť časopisom Time?
Som posadnutý časopisom Time.
Čítam ho každý týždeň.
Jeho obálka mi bije do očí zakaždým,
keď sa zakrádam okolo cukrárne na rohu.
Čítam ho v suteréne verejnej knižnice v Berkeley.
Furt ti mi vykladá o zodpovednosti.
Biznizmeni sú seriózni. Filmoví producenti
Sú seriózni, len ja nie.
Napadá mi, že ja som Amerika.
Zasa sa rozprávam sám so sebou.
Amerika, ide fakt do tuhého.
Amerika taký mám dojem, keď sa dívam na telku.
Amerika je to správne?
Radšej by som sa mal pustiť do práce.
Amerika pľuvám si do svojich buzerantských dlaní.

Gregory Corso: V márnici

Spomínam si, že som videl ich fotky v novinách;
nahí vyzerali silnejší.
Guľka v mojom bruchu nasvedčovala, že som mŕtvy.
Sledoval som, ako balzamovač odskrutkúva
sklenené veko.
Prehliadol si ma a usmial sa nad mojimi
prvými chvíľami bez života,
potom sa vrátil k dvom telám oproti
a odskrutkúval ďalej.

Keď ste mŕtvy, nemôžete hovoriť,
ale máte taký pocit, že môžete.
Bola to sranda sledovať tých dvoch gangstrov oproti,
ako sa pokúšajú hovoriť.
Roztiahli tenké pery a ukázali sivomodré zuby;

Balzamovač, stále s úsmevom na tvári,
sa vrátil ku mne.
Dvihol ma a ako matka dieťa
posadil vzpriamene do hojdacieho kresla.
Postrčil doň a ja som sa rozhojdal.
Akoby som ani nebol mŕtvy.
Len ma to ešte bolelo tam, kadiaľ preletela guľka.

Panebože! vidieť tých dvoch gangstrov z tohto uhla
bolo fakt zvláštne!
Vyzerali úplne inak ako v novinách.
Tu boli mladí, hladko oholení a dobre stavaní.

Allen Ginsberg: Kvílenie

Videl som najlepšie mozgy mojej generácie zničené
šialenstvom, hladujúce a hystericky nahé,
ako sa na úsvite vlečú černošskými ulicami
a hľadajú dávku heráka,
hipsterov s anjelskými hlavami, horiacich túžbou
po prastarom nebeskom napojení na hviezdne
dynamo v súkolí noci,
ktorí chudobní, otrhaní, s vpadnutými očami
a zdrogovaní sedávali a fajčili v nadprirodzenej
temnote bytov so studenou vodou, vznášali sa nad
vrcholcami veľkomiest a hĺbali o džeze,
ktorí pod nadzemnou dráhou otvorili svoje mysle
Nebesám a uvideli osvietených mohamedánskych
anjelov tackať sa na strechách bytoviek,
ktorí sa so sálavým nezúčastneným pohľadom
prechádzali po univerzitách a blúznili o Arkansase
a o tragédii Blakeovho svetla medzi vojnovými
vedcami,
ktorých vykopli z akadémií za šibnutosť & publikovanie
oplzlých ód na oknách lebky,
ktorí sa skrehnutí krčili v neoholených izbách v spodnej
bielizni, pálili peniaze v odpadkových košoch
a cez stenu načúvali Hrôze,
ktorých nakopali do briadok medzi nohami,
keď sa vracali cez Laredo s marihuanou
pre New York,
ktorí hltali oheň v šupáckych hoteloch alebo pili
terpentín v Rajskej uličke, smrť, alebo si noc
čo noc očisťovali svoje torzá
snami, drogami, dennými morami, alkoholom a vtákom
a nekonečnými guľami,
jedinečné slepé ulice hrozivých mračien a bleskov
v mysli, čo skáču k pólom Kanady & Patersonu
a osvetľujú celý ten nehybný svet Času medzi nimi,
peyotovú tuhosť chodieb, cintorínske úsvity pod zeleným
stromom na zadnom dvore, opitosť vínom nad
strechami, výstavné okresy mariškových výletov,
neónový blikajúci semafor, chvenie slnka a mesiaca
a stromov za úžasných zimných súmrakov
Brooklynu, rapotanie kontajnerov a vľúdne
kráľovské svetlo mysle,
ktorí sa pripútali k podzemným dráham na nekonečnú
jazdu z Battery do svätého Bronxu poháňaní
benzedrínom, až kým ich hluk kolies a decák
nevyklopil roztrasených, so skrivenými ústami
a pustatinou zbitých mozgov obraných o genialitu
do bezútešného svetla zoo,
ktorí sa celú noc topili v podmorskom svetle u Bickforda,
vyplávali z neho a celé odpoludnie presedeli nad
zvetraným pivom u Fugazziho, kde nebolo ani
nohy, a z vodíkového džuboxu počúvali trúbenie
anjelov pred posledným súdom,
ktorí rozprávali sedemdesiat hodín v kuse od parku
po cestu, po bar, po Bellevue, po múzeum,
po Brooklynský most,
stratený prápor platonických besedníkov skáčucich
z požiarnych rebríkov, z okenných parapetov,
z Empire State Building, z mesiaca,
kecajúcich, vrieskajúcich, vracajúcich, šepkajúcich fakty
a spomienky a anekdoty a prípitky a šoky
z nemocníc a chládkov a vojen,
ktorí pri úplnom vybavení pamäti za sedem dní a nocí
s iskrením v očiach vyvracali všetok svoj intelekt,
mäso prie Synagógu hodené na chodník,
ktorí sa vyparili do ničoty zenového New Jersey a nechali
za sebou stopu dvojzmyselných pohľadníc radnice
v Atlantic City

Lawrence Ferlinghetti - Obrazy zašlého sveta

Svet je úžasné miesto
kam sa narodiť
ak vám teda nevadí šťastie
čo vždy nie je
ktovieaká psina
ak vám teda nevadí že tu a tam sa dačo
zadrhne
práve keď všetko ide ako po masle
lebo veď ani v nebi
nevyspevujú
po celý čas

Svet je úžasné miesto
kam sa narodiť
ak vám teda nevadí že podaktorí po celý čas
umierajú
alebo možno iba z času na čas
hladujú
čo nie je až také najhoršie
ak nimi nie ste práve vy

Jáj svet je úžasné miesto
kam sa narodiť
ak vám teda veľmi nevadí
zopár vykradnutých mozgov
na vyšších miestach
alebo nejaká – tá bomba
čo vám občas
prekrúti ciferník
alebo iné podobné neprístojnosti
čo obťažujú
našu Puncovanú spoločnosť
a jej pupkáčov
i jej katov – sekáčov
i jej kňazov
a podobných policajtov
rozličné jej segregačné praktiky
kongresové bubliky - bubliky
a kadejaké iné kolíky
ktoré naše bláznivé telo
podedilo

Veru svet je to najlepšie miesto zo všetkých
kde sa dá robiť kopec vecí ako
šantenie
randenie
smútenie
kde sa dá spievať trúchlivé piesne
a dať sa inšpirovať
a chodiť si hore – dolu
a všetko obzerať
a voňať kvety
a tľapkať sochy po zadku
dokonca aj myslieť
a bozkať ľudí a
robiť deti a nosiť nohavice
a mávať klobúkmi a
tancovať
a chodiť plávať do rieky
a na pikniky
uprostred leta
a vôbec si len tak
„užívať“

Áno
ale potom práve v najlepšom
a zjaví usmievavý
funebrák

Jack Kerouac: Blues Mexiko City

(úryvok)

Jasne
som
videl
tú kostru pod

celým
týmto
predvádzaním
osobnosti

čo
vlastne
zostane
z človeka a celej jeho pýchy
okrem kostí?

a všetky zabudnuté nočné pitky...
a potoky chľastu
dolu gágorom
...kosti - leží si
v hrobe
a červy
mu menia črty tváre

viac sa
už
neohlási

Výroky

„ Zvierala nás studená vojna a prvý ázijský debakel – Kórejská vojna... Ako umelci sme boli utláčaní a utláčaní boli vlastne aj ľudia tohto štátu. Niektorí z nás (či už sa báli, alebo mali odvahu) už nemohli ďalej mlčať – museli sme sa ozvať. Vedeli sme, že sme básnici a že sa musíme ozvať ako básnici. Videli sme, že poézia ako umenie je v podstate mŕtva – zabila ju vojna, akademici, prehliadanie, nedostatok lásky a nezáujem. Vedeli sme, že sme schopní priviesť ju opäť k životu.“      (Michael McClure)

----------------------------------------------------------------------------------------------------
Zapojte sa do diskusie na konci každého článku.
----------------------------------------------------------------------------------------------------

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity