KATALOG FIRIEM

■ Československo 10. júl 1973

Masaker v centre Prahy. Oľga Hepnarová, zavraždila vypožičaným nákladným automobilom Praga, osem náhodných obetí, ľudí čakajúcich na zastávke mestskej hromadnej dopravy. Vážne zranenie utrpelo ďalších šesť osôb. Oľga mala v čase útoku dvadsaťdva rokov.

Na nástupišti električiek na pražskej ulici Obránců míru v Prahe 7, čakali v to letné popoludnie dva tucty ľudí. Z pomerne frekventovanej cesty sa na nich v tej chvíli vyrútilo nákladné vozidlo typu Praga RN, ktoré vletelo do hlúčiku ľudí v plnej rýchlosti. Väčšina z obetí boli starší ľudia. Cestu smrtiaceho vozidla zastavila až dopravná značka. Z kabíny vystúpila drobná žena, vzala si kabelku a podľa slov svedkov, čakala pokojne na príchod polície.

Olga Hepnarová poslala krátko pred útokom listy redakciám Svobodného slova a Mladého světa, v ktorých sa k pripravovanému činu priznala a opísala aj pohnutky, ktoré ju k nemu viedli. V týchto slovách volala po prebudení sa spoločnosti a priznala, že sa mstí za jej nevšímavosť: 

www.catl.sk

„Vážení, prosím, aby ste prijali tento list ako dokument. Bol napísaný na obranu proti prípadnému zneváženiu môjho činu, taktiež ako poukázanie na to, že som človek pohybujúci sa doteraz v medziach duševnej normy... Dnes ukradnem autobus a plnou rýchlosťou vojdem do davu ľudí. Stane sa to pravdepodobne niekde v Prahe 7. Zaviním smrť x ľudí. Budem súdená a potrestaná.“

„Som sexuálny mrzák. Neschopná nadviazať a vytvoriť si pokojný ľudský vzťah. Som zničený človek. Človek zničený ľuďmi. Mám teda na vybranie: zabiť seba alebo zabiť iných. A rozhodla som sa takto: Odplatiť sa svojim neprajníkom.

„Keby som odišla ako neznámy samovrah, bolo by to pre vás príliš lacné. A pretože spoločnosť je taký veľký suverén, že nie je schopná sa sama obslúžiť, býva niekedy súdená súkromne... Toto je môj rozsudok: Ja, Olga Hepnarová, obeť vašej beštiality, odsudzujem vás na trest smrti zrazením.“

" Ak más poločnosť svedomie ničiť jednotilvca, tak má naopak aj jednotlivec právo na svedomie, ktoré zničí spoločnosť.“

„Chcela som sa pomstiť celej spoločnosti vrátane svojej rodiny, pretože sa ku mne všetci správajú nepriateľsky. Po čine u mňa nastalo uvoľnenie a spokojnosť, že sa mi plánovaný akt pomsty podaril,“ dodala neskôr pred súdom.

Pôvodne plánovala ukradnúť autobus, napokon použila požičané nákladné auto, ku ktorému mala ako vodička z povolania lepší prístup. Ako počas vyšetrovania povedala, nechcela na prechode usmrtiť jednu babičku, ani by to nedokázala. Potrebovala dav, väčšie množstvo ľudí. Preto aj jej nájazd na zastávku bol až na druhý pokus - chvíľu pred osudným strhnutím volantu prechádzala popri zastávke, no okrem toho, že jej tam prekážala stojaca električka, na nástupišti bolo podľa nej primálo ľudí, a tak pokračovala v ceste a vrátila sa až o chvíľu.

6. apríla 1974 si vypočula rozsudok senátu Mestského súdu v Prahe, ktorý ju odsúdil na trest smrti. Odvolanie proti rozsudku podala matka odsúdenej, no neuspela. Súd prekvalifikoval trestný čin vraždy podľa § 219 trestného zákona na trestný čin obecného ohrozenia podľa § 179 trestného zákona. 3. marca 1975 zamietol prezident republiky Gustáv Husák aj žiadosť matky Olgy Hepnarové o milosť.

Olga sedela vo väzení a čakala na smrť, ktorá ju tak desila. Samotná poprava priniesla pankráckej väznici hrozné divadlo. 12. marca 1975 ju museli bachári na popravisko doslova dotiahnuť. Olga spanikárila. Vystrašenú mladú ženu obesili povracanú, pomočenú a vo vlastných výkaloch.

„Ja osobne som proti trestu smrti obesením odvtedy, čo som vešal tú krásnu slečnu. Kým som ju priviedol a obesil, pomočila a povracala sa tak, že mi to remeslo zhnusila. Preto som proti trestu smrti“ (spoveď kata, tak ako ju zaznamenal spisovateľ Bohumil Hrabal)

Po tomto zážitku miestny kat bezodkladne rezignoval z funkcie. Olga Hepnarová bola posledná popravená žena v histórii Československa.

Olga podľa vlastných spomienok bola celoživotným outsiderom, bitá a odstrkovaná. Pochádzala pritom z usporiadanej rodiny. Otec pracoval ako bankový úradník a matka bola zubná lekárka. Pokus o odchod zo sveta ju však v začínajúcej puberte ešte viac vzdialil vlastným rodičom. Jej otec sa videl v staršej dcére, matku psychiatri charakterizovali ako citovo chladnú. Samotná Olga sa preto stránila ľudí, utekala z domu. Ako to v takých prípadoch býva, sama túto priepasť medzi sebou a okolím prehlbovala. Bývalí spolužiaci spomínali na jej čudné správanie, uprený pohľad, bočenie od ľudí, dobrovoľné vyčleňovanie sa z kolektívu. Olga sama bola presvedčená, že nedokáže nadviazať s nikým trvalejší priateĺský vzťah.

V trinástich rokoch sa po prvý krát pokúsila o samovraždu. Stalo sa tak v júny 1964. Predávkovala sa liekmi. Základnú školu síce dokončila pod dohľadom psychiatrov, neskôr sa jej však nik systematicky nevenoval. Nasledoval pobyt v ústave pre ťažko vychovateľné deti. Zásah do podlomeného psychického zdravia mladého človeka bol dokonaný. Vyučila sa za umeleckú knihárku, ale pre problémy s ľuďmi skončila ako vodička nákladných áut. V dvadsiatke si sama postavila chatu a istý čas ju aj obývala. Po roku a pol sa presťahovala do podnikovej ubytovne. Označila sa za sexuálneho mrzáka a tvora bičovaného spoločnosťou. Udržovala si neprekonateľný odstup voči mužom. Bližšie mala k ženám, ale ani k nim si nikdy naozaj nenašla cestu.

Fyzické útoky, výsmech, ponižovanie, predsudky. Tak vníma Olga postoj spoločnosti k nej. Svedkovia pri súdnom procese to vidia inak, vraj sa jej nestalo nič, čo by vo väčšej či menšej miere nepostihlo hocikoho iného.

Povolaní špecialisti, ktorí skúmali Olgin psychický stav krátko po útoku, konštatovali, že v čase činu pri zmysloch a dokázala posúdiť nebezpečnosť svojho konania. Zároveň u nej diagnostikovali citovú plochosť, agresivitu, hystériu a schizoidné črty osobnosti. Pod znalecký posudok sa podpísala skupina odborníkov, iba oni samotní však vedia, do akej miery bol obrazom skutočnosti.

Psychiatrický posudok z liečebne, ktorý jej vystavili po jej samovražednom pokuse hovoril o ničom inom. Olga Hepnarová podľa neho trpela vážnou psychiatrickou poruchou. Diagnóza F 20.1, alebo Hebefrénna schizofrénia, ktorá sa prejavuje už v adolescentnom veku a je pre ňu typické vzdorovité, nevhodné a necitlivé správanie, chaotické myslenie a nelogické, neočakávané konanie. Výrazným znakom je práve citový chlad. Olga sama sa niekoľkokrát pokúšala dostať na psychiatriu. Jej márny pokus o záchranu stroskotal - označili ju za simulantku. Naposledy sa tak stalo mesiac pred útokom. Lekári ju označili za klamára a v nej to posilnilo odpor k systému.

Aké hrozné muselo byť pre mladú ženu precitnutie z vražedného ošiaľu ? Aké otázky a obrazy sa jej vynárali v pamäti ? Ktoré boli jej a ktoré si len prisvojila pod vplyvom vyšetrovateľov ? Samotné skúmanie a dokazovanie trvalo vyše roka. Štátna bezpečnosť sa snažila vniesť do prípadu politický podtón, ale proti tvrdošijnej Olge nemala šancu. Agenti Štb mali za úlohu dokázať, že za Hepnarovej činom stáli západní provokatéri. Do akej miery zasahovali aj do samotného výsluchu a akým spôsobom prebiehala ich pracovná súčinnosť s posudkovým týmom psychiatrov, keď samotní súdni znalci – v rozpore zo záverom jednoznačnej zdravotnej dokumentácii z minulosti – tvrdili pred súdom, že je duševne v poriadku. Jej diagnózu z detstva pritom zámerne nespomenuli. Prípad ostal napriek nátlaku v rovine súkromnej pomsty verejnosti. V tomto smere nebolo čo dokazovať, Oľga svoju vinu nepopierala. Tvrdila, že necíti vinu a ako to v týchto prípadoch býva aj to, že je duševne zdravá. Pritom všetkom sa však nechávala oslovovať Winifred a o tom, čo sa okolo nej deje zrejme nemala ani páru.

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity