KATALOG FIRIEM

■ ČSFR 28. marec 1990 Leopoldovské vzbury väzňov. Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa zmietalo slovenské väzenstvo v mnohých problémoch. Ústavmi sa prehnala vlna nepokojov, ktorá postihla aj najväčší ústav pre výkon trestov v Leopoldove. Po amnestii prezidenta ČSFR Václava Havla v januári 1990 došlo v Nápravnovýchovnom ústave (NVÚ) Leopoldov k nepokojom, ktoré vyvrcholili vzburou väzňov. V tom čase si v NVÚ Leopoldov odpykávalo tresty asi 2500 odsúdených, z ktorých väčšina bola zaradená do tretej, najprísnejšej nápravnovýchovnej skupiny. Z nich si vyše 200 odpykávalo dlhoročný trest odňatia slobody za vraždu, 170 za znásilnenie, 370 za lúpeže, 320 za krádeže veľkého rozsahu. Týchto odsúdených, na ktorých sa vzťahovalo ustanovenie paragrafu 41 o obzvlášť nebezpečnej recidíve, sa amnestia prezidenta ČSFR V. Havla netýkala, preto si slobodu chceli vynútiť násilím.

Zastavením práce chceli väzni dosiahnúť, aby sa odpovedné orgány zamysleli nad tým, že vo väznici boli stále stovky väzňov, ktorým komunistický režim udelil punc nebezpečných recidivistov, vymeral im mimoriadne vysoké tresty za veci, ktoré v tej dobe už nemohli byť posudzované ako trestné činy. Na takto odsúdených sa prezidentova amnestia vzťahovala len vo výške jedného roka. Ďalej väzni žiadali, aby boli prepustení zo Zboru dozorcovia, ktorí sa dopúšťali brutality voči väzňom.  

Chronológia leopoldovskej vzbury väzňov:

• 2. január 1990 V NVÚ Leopoldov začalo pracovať sedem trojčlenných senátov okresného súdu v Trnave a od 4. januára postupne prepúšťali asi 552 väzňov v rámci amnestie prezidenta ČSFR. Senáty skúmali aj súdne spisy asi sto ďalších odsúdených, na ktorých sa vzťahovali ostatné paragrafy amnestie. Tí boli prepúšťaní na slobodu postupne.

   

• 4. január 1990 Niekoľko väzňov začalo dňa na protest proti nedostatočnej amnestii hladovku a pokúsilo sa o neprimerané formy protestu. Pracovníkom NVÚ sa situáciu po demonštrácii sily a vojenskej techniky podarilo vzburu do 6. januára 1990 potlačiť.

   

• 1. marec 1990 V objekte zvanom Hrad (v ubytovacích priestoroch III. A IV. oddielu) sa zabarikádovalo 217 väzňov a vyhlásili hladovku a odmietlo poslušnosť. Jednou z ich hlavných požiadaviek bolo zrušenie paragrafu 41 Trestného zákona – recidívy a bezpodmienečná návšteva prezidenta SR. Postupne sa k nim pridali ďalší odsúdení z iných oddielov. Rôznymi formami nátlaku vytlačili z objektu príslušníkov NVÚ a ovládli celú ubytovaciu časť. Od hladovky prešli vzbúrenci k teroru. Skupina odsúdených sa zhromaždila na streche budovy, odkiaľ na príslušníkov poriadkových služieb zhadzovali rôzne predmety. Postupne zdemolovali vnútorné zariadenie obsadeného objektu. Hlavní organizátori vzbury si násilím podmanili tú časť odsúdených, ktorí sa chceli vzdať príslušníkom NVÚ. Bili ich palicami, tyčami a vyhrážali sa im mačetami, nožmi a sekerami. Vzbura bola potlačená, no aj tak došlo k značným materiálnym škodám.

   

• 28. marec 1990 Vzbura stoviek väzňov Leopoldovského Ústavu pre výkon trestov. Vzbura vrcholí v stredu ráno 28. marca 1990, kedy väzni zapália strechu Hradu, k bráne VIII. oddielu premiestnia fľaše s plynom a založia pod nimi oheň. Vzbúrenci sa odmietajú podrobiť príkazom príslušníkov NVÚ. Preto po šiestich hodinách vyjednávania zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia a ozbrojených zložiek Federálneho ministerstva vnútra a Zboru nápravnej výchovy. Za tri hodiny zlikvidovali odpor militantných skupín odsúdených. Materiálne škody na objektoch a zariadení leopoldovského NVÚ predstavovali sumu vyše 27 miliónov Kčs.

  Vzbura väzňov ozbrojených železnými tyčami, zápalnými fľašami, nožmi a žiletkami bola nakoniec potlačená. Vyžiadala si jedného mŕtveho a 29 zranených spomedzi vzbúrencov a jedného ťažko a 10 ľahko zranených spomedzi zasahujúcich bezpečnostných jednotiek. Počas vzbury zhoreli niektoré časti a strecha priestoru s najväčšou ubytovacou kapacitou. Poškodenie bolo také rozsiahle, že vtedajší minister spravodlivosti chcel ústav zrušiť. Nestalo sa tak, no za časovanú bombu bol považovaný fakt, že niektorí zo vzbúrencov vo väznici zostali. Medzi nimi bol aj vodca ďalšej krvavej vzbury Tibor Polgári.

   

   

  citát priameho účastníka: Asi desať dní pred policajným zásahom sa začali po oddieloch pohybovať väzni ozbrojení nožmi, mačetami, tyčami atď. Chodili po celách a presviedčali ostatných, že musia žiadať prepustenie všetkých väzňov a ak nie, tak že sa musia pripraviť na prípadný násilný odpor proti ozbrojeným zložkám. Tých ľudí bolo niekoľko desiatok, maximálne 100-150. Vyhrážali sa väzňom, ktorí sa snažili zvládnuť situáciu a neustále tvrdili, že nesmie dôjsť k násilnostiam, rabovaním, ultimatívnym požiadavkám. A tak čoskoro prevzali iniciatívu do svojich rúk títo militantní väzni, z ktorých mnohé boli neustále v toxickom alebo alkoholovom opojení. Videl som na vlastné oči množstvo značkového alkoholu, vína a igelitové sáčky plné tabletiek. Údajne to mali nosiť civilní pracovníci ale to je nehorázne klamstvo, pretože v tej dobe už nemal ani jeden väzeň šancu stretnúť sa s civilnými pracovníkmi. Takže, kde<  je pravda? V tej dobe už bolo vyrabovaných niekoľko pracovísk, na týchto akciách sa zúčastňovali poväčšine tí istí odsúdení.

   

  Vo vnútri a v okolí väznice sa sústredilo asi 3000 mužov z radov Vojsk ministerstva vnútra Pohraničnej stráže, Zboru nápravnej výchovy, výsadková jednotka červené barety atď. Veliteľ zásahu Andrej Sámel vyzýval prostredníctvom rozhlasu väzňov, aby ustúpili od vzbury a dobrovoľne opustili väznicu. Medzi budovami behalo niekoľko disiatok ozbrojených militantných väzňov (ozbrojení nožami, tyčami, mačetami atď.ä, ďalší zo striech hádzali rôzne zapálené predmety smerom k zasahujúcim jednotkám.

   

  Špeciálne jednotky postupovali od budovy k budove, za nimi nasledovali leopoldovskí policajti atď. Všetci veľmi dobre vedeli, že tých asi 200 zabarikádovaných väzňov je tam proti svojej boli policajtami brutálne týraní, vyzliekaní donaha a špalierom policajtov boli nahí hnaní k veľkým halám, kde ich všetkých sústreďovali. Mimoriadne sa v tomto smere vyznamenávali leopoldovskí policajti, ktorí si mohli naprosto bezrestne: vylievať zlosť a sadistické sklony na bezbranných, od vzbury sadištancujúcich väzňoch. Boli medzi nimi aj takí, ktorí boli na zozname najväčších polozabijákov a sadistov, ktorí predložili väzni pri rozhovorech s vládnymi činiteľmi 23. decembra a kde požadovali, aby títo policajti opustili Zbor.

   

  Špeciálne jednotky nepoužívali při zásahu len brokové zbrane, ako tvrdili oficiálne miesta, ale aj útočné pušky vz. 58, škorpióny, pravdepodobne aj guľomety na obrnených transportéroch. V niektorých fázach zásahu strieľali policajti ako zmyslov zbavení. Sám som neskôr niekoľko nábojníc z ostrých nábojov našiel. Hlboké diery blízko okien na zdravotnom stredisku sú tam dodnes a tak dokumentujú, aké zbrane vlastne boli použité! Podľa tvrdenia jednoho značne otraseného väzňa, mal jeden príslušník Červených baretov po vniknutí na celu vraziť chladnokrvne nôž do brucha nič nechápajúceho, blízko stojaceho väzňa. Dvere na niektorých celách boli otvárané pomocou SEMTEXU, po vniknutí na celu spustili paľbu do stropu a okamžite začali ako bez zmyslov mlátiť väzňov, ležiacich v kľude na posteliach. Hlavne na piatom oddieli, na poschodí boli steny a stropy neuveriteľne rozstrieľané

   

  Prevedenie zásahu malo dať za pravdu príslušníkom, že sú naprosto nepostrádateľní, že tvrdenia väzňov o ich skompromitovanosti nie sú namieste, mali sa z nich stať hrdinovia, ktorí bránili majetok a životy obyvateľov blízkých dedín. Zásahom mali byť v očiach verejnosti očistné Červené barety, ktoré sa skompromitovali brutálnym zásahom proti študentom v novembri 1989. Mala sa tým vystupňovať nenávistná kampaň proti všetkým odsúdeným, malo sa potvrdiť, že väzni sú banda brutálnych vrahov, agresívnych maniakov a násilníkov a že sú to bezcharakterní ľudia, ktorí všetko, čo vyslovia, je prachsprosté ohováranie a klamstvo. Že tvrdenia väzňov o zločinoch proti ľudskosti, ktoré sa v Leopoldove odohrávali v minulých rokoch, nie sú pravdivé, že špinavo očierňujú desiatky "vzorných" príslušníkov atď. Niektorí ctižiadostiví a po moci bažiaci politici chceli zásahom zvýšiť svoju popularitu medzi verejnosťou, čo sa im tesne pred voľbami perfektne hodilo! Že áno, pán Čič, Mečiar, Sámel a ďaľší? Celé to divadlo v Leopoldove je dielo skompromitovaných totalitných štruktúr v ozbrojených zložkách a v Zbore nápravnej. výchovy je to dielo skapínajúceho komunistického režimu, ktorý sa pri obrane svojich mocenských záujmov neštítil zneužiť stovky bezmocných, bezbranných väzňov.“

   

• 23. novembra 1991 bolo v Leopoldovskej väznici zavraždených päť členov väzenskej stráže: František Sloboda, Milan Černý, Milan Galbavý, Igor Jošt a Marián Zener. Väzni Tibor Polgári, Miloš Uriga, Ondrej Harvan, Bartolomej Botoš, Václav Fedák, Dalibor Bajger a Vladimír Duda si útek vopred starostlivo naplánovali. Uskutočnili ju v sobotu 23. novembra 1991. Tak ako inokedy aj v tento sobotný večer prebiehalo vo väznici sčítanie väzňov. Po jeho skončení požiadal Tibor Polgári dozorcu Františka Slobodu, aby ho pustil za mreže. Chce vraj vhodiť do schránky list. Keď mu dozorca otvoril mrežu, Polgári ho napadol. Vzápätí sa k nemu pridal Uriga, ktorý dozorcu niekoľkokrát bodol nožom. František Sloboda na mieste zomrel. Obaja väzni potom vtrhli do kancelárie, kde počkali na svojich komplicov. Službukonajúceho referenta prinútili, aby tam zavolal aj svojho kolegu. Keď prišiel, väzni oboch zviazali, okradli a brutálne zbili. Desať minút pred siedmov prišli dvaja dozorcovia, ktorí mali vymeniť dennú službu. Aj ich vzbúrenci prepadli, zbyili a zviazali. Potom im vzali uniformy a v preoblečení sa dostali až k bránam väznice. Tam zaútočili na službukonajúcu väzenskú stráž. Štyroch strážcov namieste usmrtili, ďalším dvom spôsobili ťažké zranenia. Posledného zobrali so sebou ako rukojemníka. To už boli vzbúrenci vyzbrojení samopalmi a pištoľami. Spolu s rukojemníkom sa však ešte vrátili do oddielu, aby vyslobodili posledného komplica. Tu sa im do cesty postavil jeden z väzňov. Vodca vzbury ho však zastrelil. Niekoľko minút po siedmej opustili vzbúrenci aj s rukojemníkom bránu väznice. V uliciach Leopoldova ho prepustili a zastavili osobné auto. Na ženu a muža, ktorí sedeli vnútri namierili samopaly a vytiahli ich von. Na ukradnutom aute sa im podarilo dostať až do Trnavy. Kúsok za mestom sa však Uriga, ktorý šoféroval, dostal do protismeru, zišiel do priekopy a narazil do stromu. Pri zničenom aute sa zastavil Jozef Snopek z Trnavy, aby pomohol, ale väzni mu ukradli auto a on sám vyviazol zdravý a živý len so šťastím. Väzni sa na jeho aute vrátili do Trnavy, chvíľu blúdili ulicami. Chceli sa dostať na diaľnicu smerom na Bratislavu. Nakoniec sa im to podarilo. Asi po desiatich kilometroch, pred odbočkou z diaľnice na Hlohovec sa im však minul benzín. Auto teda nechali tak a peši prešli k najbližšej budove. Bol to poľnohospodársky nákupný závod. Prepadli strážnika, zviazali ho a vzali mu kľúče od auta, ktorým sa vrátili na diaľnicu. Ani toto auto však nemalo plnú nádrž a preto museli ísť  znova po vlastných. Desať minút pred pol jedenástou nastúpili na železničnej stanici v Maduniciach do odchádzajúceho vlaku. O niekoľko minút na ďalšej stanici vystúpili.  Po 4 hodinách na úteku sa dostali tam, odkiaľ  prišli, do Leopoldova.     V tom čase sa to v Leopoldove už hemžilo palicajtami, hliadkami a pomáhali aj tri vrtuľníky. Väzni sa teda vybrali pešo cez polia a ukryli sa v stohu neďaleko Poľnohospodárskeho družstva v Žlkovciach. Na druhý deň si pracovníci družstva všimli, že zo stohu sa každú chvíľu niekto vystrčil, poobzeral sa a znovu sa zahrabal do slamy. Policajné hliadky stoh obkľúčili a v nedeľu 24. novembra o tretej poobede sa im utečenci vzdali. Ich dvaja komplici, ktorí nestihli nastúpiť do vlaku boli už vtedy niekoľko hodín v rukách polície.

   

• 23. január 1992 Orgány činné v trestnom konaní začali v apríli 1990 vyšetrovanie. Dňa 23. januára 1992 obžaloval krajský prokurátor na 196 stranách 73 aktérov leopoldovskej vzbury zo spáchania 32 trestných skutkov. Trestný spis obsahoval vyše 15 tisíc strán a váži 110 kg. V prípravnom konaní sa pôvodne trestné stíhanie viedlo proti 145 obvineným. Dňa 15. októbra 1992 sa v kinosále leopoldovského NVÚ začalo hlavné pojednávanie. Pred trestným senátom Krajského súdu v Bratislave stálo 73 obžalovaných, ktorých obhajovalo 33 advokátov. Okrem obžalovaných bolo vypočutých 290 svedkov: väzňov, ktorí si odpykávajú tresty odňatia slobody za inú trestnú činnosť, bývalý riaditeľ NVÚ Leopoldov, príslušníci ZNV, vyšetrovatelia z prípravného konania, ale aj vtedajší vysokí štátni činiteli - Ján Langoš, Richard Sacher, Ladislav Košťa, Vladimír Mečiar a ďalší. Bezpečnosť procesu zabezpečovalo 150 príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Pohotovostnej jednotky MV SR. Prítomná bola lekárska a zdravotnícka služba. 9. Predseda trestného senátu Krajského súdu v Bratislave JUDr. Jozef Holič vyhlásil dňa 21. apríla 1993 rozsudok, podľa ktorého bolo 61 obžalovaných odsúdených na nepodmienečné tresty odňatia slobody od 18 mesiacov do 14,5 roka (dohromady na 345 rokov a 10 mesiacov). Vyniesol 5 oslobodzujúcich rozsudkov a siedmich obžalovaných vylúčil na osobitné súdne konania. V zákonnej lehote sa proti rozsudku Krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolalo 49 obžalovaných, ale aj krajský prokurátor, ktorý podal odvolanie proti pätnástim nízkym trestom. Senát Najvyššieho súdu SR za predsedníctva JUDr. Jozefa Buchtu začal verejné zasadnutie o odvolaní sa obžalovaných a prokurátora v pondelok 12. septembra 1994 v bratislavskom Justičnom paláci. Rozhodnutie vyhlási 26. septembra 1994 a bude už definitívne. 11. Náklady na prípravné konanie a súdne procesy s aktérmi leopoldovskej vzbury podľa odhadu presiahnu 3,5 milióna Sk.

   

• 4. január 1993 Súdni proces so skupinou vrahov leopoldovských dozorcov trval celý mesiac. V priebehu pojednávania obvinený niekoľko krát menili vlastné výpovede a zvaľovali vinu na svojich komplicov. Obviňovali tiež vedenie leopoldovskej väznice. Súd napokon 2. februára 1993 rozhodol: Tibor Polgári, Miloš Uriga a Ondrej Harvan boli odsúdený na doživotné tresty odňatia slobody. Botoš dostal osemnásť ročný trest. Fedák a Bajger boli odsúdení na pätnásť rokov. Vladimír Duda na trinásť rokov väzenia. Ondrej Havran sa krátko po vynesení rozsudku obesil vo svojej cele.

----------------------------------------------------------------------------------------------------
Zapojte sa do diskusie na konci každého článku.
----------------------------------------------------------------------------------------------------

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity