KATALOG FIRIEM

Sovietsky Sojuz, program ľudských letov do vesmíru, začal písať svoju históriu začiatkom 60. rokov 20. storočia. V rámci programu bola vyvinutá kozmická loď a nosná raketa s rovnakým menom. Sojuz sa neskôr rozvinul sa do niekoĺkých vojenských a civilných vesmírnych programov, väčšinou spojených s kozmickými stanicami.

Kozmický projekt, ako aj jeho konštrukčno-výrobnú časť zabezpečovalo Centralnoje konstruktorskoje bjuro eksperimentalnogo mašinostrojenija (CKBEM), neskôr RKK „Energija“ im. S. P. Koroljova.

História

Program Sojuz spustil ZSSR v roku 1962, keď sa uvažovalo o stavbe kozmickej lode na oblet Mesiaca. Rozpracovaný projekt bol zmenený a na jeho základe sa začala konštruovať viacúčelová kozmická loď 7K-OK, určená pre nácvik manévrovania na dráhe okolo Zeme, spájanie kozmických objektov vo vesmíre a na vykonávanie rôznych vedeckých experimentov.

Prvé letové skúšky boli zahájené v roku 1966. Tri bezpilotné lety, uskutočnené tajne v rámci programu Kozmos, boli neúspešné. Pod politickým tlakom sa v roku 1967 uskutočnil prvý pilotovaný let, ktorý sa skončil katastrofou a pri pristátí sa zabil kozmonaut V. M. Komarov. Nasledovali preto ďalšie bezpilotné letové skúšky, v rámci ktorých sa v roku 1968 uskutočnilo prvé plne automatické spojenie dvoch kozmických telies (Kozmos 212 a Kozmos 213). Pilotované lety boli obnovené v tom istom roku.

V súvislosti so začatím programu dlhodobých pilotovaných kozmických staníc v roku 1969, bola rozpracovaná nová verzia kozmických lodí radu Sojuz s projektovým označením 7K-T. Od predchádzajúcich variantov sa odlišoval najmä tým, že konštruktéri vybavili spojovací v uzol vybavený prielezom, umožňujúcim prechod na palubu kozmickej stanice. Tieto lode slúžili najmä pre dopravu posádok na kozmické stanice Saľut 1, Saľut 3, Saľut 4, Saľut 5 a Saľut 6. V prvom variante boli v návratovom module umiestnené tri kreslá pre posádku, ktorá však nemohla mať z priestorových dôvodov skafandre. Fatálne následky tohto kroku sa ukázali pri lete Sojuzu 11, pri ktorom došlo počas zostupu z obežnej dráhy k dehermetizácii kabíny a celá posádka, ktorú tvorili kozmonauti G. T. Dobrovoľskij, V. N. Volkov a V. I. Pacajev, zahynula. Preto v ďalších lodiach tohto typu boli umiestnené iba dve kreslá, aby kozmonauti mohli byť pri štarte a pristátí oblečení v skafandroch.

Modifikácie Sojuz

Kozmická loď Sojuz bola postupne zdokonaľovaná a stavaná v štyroch rôznych radoch, ktoré boli označované ako: Sojuz (1 až 40, varianty 7K-OK/A/, 7K-OK/P/, 7K-T a 7K-T/AF/), Sojuz-T (1 až 15), Sojuz-TM (1 až 34), Sojuz-TMA (1 až 6).

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia začali projekčné práce na vojenskej verzii kozmickej lode pod projektovým označením 7K-S. Tieto lode mali byť vybavované najmä modernizovaným elektronickým vybavením vrátane palubného riadiaceho počítača, nového systému riadenia letu a zdokonaleného pohonného systému. Ministerstvo obrany ZSSR však čoskoro od zámeru využívať tieto lode upustilo a konštrukčná kancelária ho prerobila na typ 7K-ST, verejne známy pod označením Sojuz-T. Vylepšenia interiéru návratového modulu umožnilo opäť let troch kozmonautov oblečených v skafandroch. Tento variant bol používaný pre obsluhu kozmických staníc Saľut 6 a Saľut 7.

Ďalším zdokonalením, najmä použitím nového hlavného manévrovacieho motora, zdokonaleného padákového pristávacieho systému a nového rádiotechnického systému stretávania a spájania na obežnej dráhe vznikla ďalšia verzia kozmickej lode, Sojuz-TM. Ten slúžil od roku 1986 na zaisťovanie výmeny posádok kozmickej stanice Mir a v období rokov 2000 až 2002 tiež na obsluhu Medzinárodnej vesmírnej stanice -ISS.

Pre potreby medzinárodného projektu ISS prešla loď Sojuz-TM významnými zmenami. Nová verzia, označovaná Sojuz-TMA mala zdokonalenú elektroniku, výpočtovú techniku a motory mäkkého pristátia. Používala sa od roku 2002.

Tieto lode s celkovou dĺžkou 6,98 m a maximálnym priemerom 2,72 m sa skladajú z troch častí: z návratového modulu SA, z obytnej sekcie BO a prístrojovej sekcie PAO. V prípade, že boli použité ako transportné lode, mali v prednej časti obytnej sekcie umiestnené aktívne spojovacie zariadenie, slúžiace na pripojenie lode ku kozmickej stanici alebo inému kozmickému objektu. V zadnej časti prístrojovej sekcie bol umiestnený zdvojený korekčný motor, ktorý slúžil jednak na manévrovanie na obežnej dráhe, jednak pre brzdiaci manéver pri zostupe z obežnej dráhy na Zem. Niektoré verzie boli vybavené výklopnými panelmi fotovoltických (solárnych) batérií. Vzletová hmotnosť lodí sa pohybovala podľa variantu od 6560 do 7250 kg.

Kozmická loď bola pokrytá izolačnou obšívkou zelenej farby. Počas štartu bola loď umiestnená pod aerodynamickým krytom, ktorého súčasťou je aj motor záchranného systému SAS na tuhé pohonné látky s ťahom 785 kN. Na obežnú dráhu boli tieto kozmické lode vynášané rôznymi variantami nosných rakiet typu Sojuz.

Z kozmických lodí typu Sojuz bola odvodená aj automatická nákladná kozmická loď typu Progress. Konštrukciou Sojuzov boli inšpirovaní aj čínski konštruktéri pri návrhu kozmických lodí Šen-čou.

Dôležité udalosti:

23. apríl 1967 - Štart kozmickej lode Sojuz 1. Nosná raketa vyštartovala z Bajkonuru ešte v nočných hodinách a išlo vôbec o prvý nočný štart v histórii kozmických letov. Podľa pôvodného plánu mal štart Sojuzu 1, nasledovať už o pár hodín Sojuz 2 s trojčlennou posádkou (Valerij Bykovskij, Jevgenij Chrunov a Alexej Jelisejev), z ktorej dvaja mali vystúpiť do otvoreného priestoru a presadnúť si do Sojuzu 1.

Vesmírnu misiu Sojuz 1 sprevádzali technické problémy od štartu až po jej tragický koniec. Išlo o kozmickú loď úplne novej konštrukcie (na jej návrhu sa podieľal Feoktistov a iste pri tom využil svoje praktické poznatky z letu Voschodu 1) a namiesto dostatočného počtu skúšobných letov bez posádky, ako bolo bežnou praxou, nariadil nový sovietsky vládca Leonid Brežnev, že pilotovaný let sa musí uskutočniť ešte pred oslavami 50. výročia VOSR („Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie"). Hneď po navedení lode na obežnú dráhu sa začali vyskytovať prvé problémy. Jeden zo slnečných panelov sa neroztiahol, takže loď nemala dosť elektrickej energie. Detektory orientácie boli poruchové, čo sťažovalo manévrovanie lode. Automatický stabilizačný systém nefungoval a jeho manuálna náhrada fungovala len čiastočne. Druhá posádka sa v tom čase pripravovala na štart Sojuzu 2 a na novú neplánovanú úlohu: vystúpiť do otvoreného priestoru a pokúsiť sa manuálne roztiahnuť slnečný panel Sojuzu 1. Napokon sa však štart ich lode zrušil. Jedným z dôvodov bol silný dážď na kozmodróme Bajkonur, druhým boli narastajúce problémy Sojuzu 1. Prvoradou úlohou teraz bolo dostať Komarova dolu z obežnej dráhy. Pri treťom oblete a neustálych technických problémoch sa riadiace stredisko Bajkonur rozhodlo prerušiť pôvodne trojdňovú misiu a nariadila návrat na zem. Plánované pristátie bolo v okolí Orska. Po osemnástom oblete Sojuz 1 odpálil brzdiace rakety a začal klesať z obežnej dráhy.

24. apríl 1967 sovietsky kozmonaut Vladimír Komarov (40) zahynul pri pristávacom manévri kozmickej lode Sojuz 1. Kozmonaut strávil na obežnej dráhe zeme 1 deň 2 hodiny a 46 minút. Počas pristávania sa v dôsledku rotácie pristávacej sekcie a zlyhania brzdových padákov stal modul neovládateľný a v rýchlosti 90 metrov za sekundu narazil na zem. V okamihu dopadu zaznelo niekoľko výbuchov a vesmírna loď začala horieť. Až po hodine pátrania objavili v troskách pristávacieho modulu telo Vladimíra Komarova. Tenzahynul okamžite po dopade kabíne. Prachové brzdiace rakety, ktoré mali pri pristátí na poslednú chvíľu utlmiť pád, sa nezapálili. Vybuchli až pri náraze a spôsobili požiar kabíny. Vrak Sojuzu 1 sa zaboril niekoľko metrov do zeme a zanechal po sebe kráter ako po bombe. Člen výskumného týmu pracujúci na tepelnej izolácii kozmických lodí typu Sojuz Viktor Jevsikov vo svojej americkej emigrácii spomínal, že predchádzajúce štyri pokusy bez ľudskej posádky s touto kozmickou loďou ukázali jej nedostatočnú pripravenosť a bezpečnostné riziká. Ani jeden z pokusov nebol úspešný. (↓29.6.1971).

25. október 1968 - Sovietska kozmická agentúra vypustila nepilotovanú vesmírnu loď Sojuz 2, cvičný objekt, ku ktorému sa približovala loď Sojuz 3.

26. október 1968 - Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 3. Kozmonaut Georgij Timofejevič Beregovoj strávil na orbite 3 dni 22 hodín a 51 minút. Počas misie vyhľadal cvičný objekt, bezpilotné plavidlo Sojuz 2.

14. január 1969 - Pevné spojenie kozmických lodí a výmena posádok. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 4. Kozmonaut Vladimir Alexandrovič Šatalov strávil na orbite 2 dni 23 hodín a 14 minút. Počas misie uskutočnil v súčinnosti s posádkou lode Sojuz 5 prvé pevné spojenie dvoch kozmických lodí a prvý prestup dvoch kozmonautov. Alexej Stanislavovič Jelisejev a Jevgenij Vasilievič Chrunov prestúpili na loď Sojuz 4, v ktorej pristávacom module po splnení misie pristáli.

14. január 1969 - Pevné spojenie kozmických lodí a výmena posádok. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 5. Kozmonauti Boris Valentinovič Volynov, Alexej Stanislavovič Jelisejev a Jevgenij Vasilievič Chrunov strávili na orbite 3 dni 00 hodín a 45 minút. Počas misie uskutočnil v súčinnosti s posádkou lode Sojuz 5 prvé pevné spojenie dvoch kozmických lodí a prvý prestup dvoch kozmonautov. Alexej Stanislavovič Jelisejeva Jevgenij Vasilievič Chrunov prestúpili na loď Sojuz 4, ktorej palube 18. januára 1969 obidvaja kozmonauti pristáli.

11. október 1969 - Skupinový let troch kozmických lodí. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 6. Kozmonauti Georgij Stepanovič Šonin a Valerij Nikolajevič Kubasov strávili na orbite planéty zem 4 dni 22 hodín a 42 minút.

12. október 1969 - Projekt Sojuz - skupinový let troch kozmických lodí. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sajuz 7. Kozmonauti Anatolij Vasilievič Filipčenko a Vladislav Nikolajevič Volkov strávili na orbite planéty zem 4 dni 22 hodín a 42 minút.

13. október 1969 - Projekt Sojuz - skupinový let troch kozmických lodí. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sajuz 8. Kozmonauti Vladimir Alexandrovič Šatalov a Alexej Stanislavovič Jelisejev strávili na orbite planéty zem 4 dni 22 hodín a 42 minút.

1. jún 1970 - Projekt Sojuz. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 9. Kozmonauti Adrijan Grigorievič Nikolajev a Vitalij Ivanovič Sevasťjanov strávili na orbite 17 dní 16 hodín a 59 minút.

27. september 1973 - Projekt Sojuz. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 12. Kozmonauti Vasilij Grigorievič Lazarev a Oleg Grigorievič Makarov strávili na orbite 1 deň 23 hodín a 16 minút.

18. december 1973 - Projekt Sojuz. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sojuz 13. Kozmonauti Piotr Iľjič Klimuk a Valentin Vitalievič Lebedev strávili na orbite 7 dní 20 hodín a 55 minút. Na palube vesmírnej lode Sojuz 13 sa nachádzala pokusná biologická schránka Oazis, ktorá slúžila na pozorovanie procesov regenerácie rastlín a drobných živočíchov v uzavretom ekologickom systéme. Pokusy slúžili ako podklad príprav dlhodobých letov ľudských posádok k vzdialeným planétam.

15. september 1976 - Projekt Sojuz. Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu zeme kozmickú loď Sajuz 22. Kozmonauti V. F. Bykovskij a Valerij Iľjič Roždestvenskij strávili na orbite 3 dni 00 hodín a 03 minút.

2. marec 1978 - Let prvej medzinárodnej posádky v rámci programu Interkozmos. Z kozmodrómu Bajkonur vyštartoval let lode Sajuz 28. na palube lode sa nachádzal, prvý československý kozmonaut a zároveň zástupca tretej krajiny, ktorá mohla po ZSSR a USA vypraviť svojho človeka do vesmíru - Vladimír Remek a sovietsky kozmonaut A. A. Gubarev. Dvojica kozmonautov strávila vo vesmíre 7 dní 22 hodín a 17 minút, počas ktorých absolvovala návštevu sovietskej orbitálnej stanice Saľut 6 (pozri : 29. september 1977)

16. december 1979 - Technická skúška kozmickej lode Sojuz T. Automatické kozmické plavidlo strávilo vo vesmíre cca 100 dní.

----------------------------------------------------------------------------------------------------
Zapojte sa do diskusie na konci každého článku.
----------------------------------------------------------------------------------------------------

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity