KATALOG FIRIEM

Prvým reaktívnym motorom s princípom využitia reakčných síl vytekajúcich plynov, bola plynová reakčná guľa Herona Alexandrijského, ktorú zostrojil v roku 120 pred naším letopočtom. Zdrojom energie bolo ohnisko na tuhé palivo s kotlom na ohrev vody. Reakčným plynom bola vodná para privádzaná do gule z ktorej dvomi tangenciálne smerovanými tryskami unikala a spôsobila jej roztočenie.

Novodobé tryskové motory vznikli na základe čínskeho vynálezu - strelného prachu. Jednalo sa o strelivinu na báze dusičnanov (drevené uhlie, síra, dusičnan draselný - liadok) ktorý sa používal ako pohonné médium čínskych rakiet v 12. až 13. storočí. V 17. až 18. storočí sa dostala raketová výzbroj do pozornosti väčšiny európskych armád. Najväčšie úspechy dosiahli ruské, anglické, francúzske a nemecké vojská. Rakety sa používali ako jednoduchá náhrada delostrelectva. Nekvalitné prevedenie rakiet, nespoľahlivosť pohonnej zmesi a slabé parametre rakiet, spolu so skvalitnením delostrelectva priniesli zánik týmto pokusom. V 19. storočí bolo niekoľko pokusov o skonštruovanie reaktívneho motora na pohyb vzducholodí, balónov a iných dopravných prostriedkov, neboli však vypracované dostatočné teoretické princípy a technologický pokrok na realizáciu takéhoto mechanizmu.

Prvé teoretické základy pre realizáciu reaktívnych motorov položil v roku 1903 ruský vedec Konstantin Eduardovič Ciolkovskij, v knihe "Výskum svetových priestorov reaktívnymi prístrojmi". V roku 1915 vytvoril schému rakety, ktorej princíp je používaný dodnes. Ciolkovskij je tiež tvorcom myšlienky viacstupňových rakiet.

V období medzi svetovými vojnami venovali najväčšiu pozornosť vývoju v oblasti reaktívneho pohonu, výskumníci v Nemecku, USA a Rusku. V Nemecku sa po skúškach s prachovými raketovými motormi konštruktéri pustili do skúšok kvapalinových raketových motorov. Prvú úspešnú skúšku vykonali v roku 1925 na motore, namontovanom na automobile Opel (23. máj 1928). Najväčšie úspechy dosahoval Herman Oberth. Jeho práca bola základom pre vznik nemeckého raketového programu, ktorý viedol v prvej polovici 20. str. Wernher von Braun. V Rusku sa vývoju rakiet venovali nasledovníci Konstantina Ciolkovského, Sergej Pavlovič Koroľov a Valentin Petrovič Gluškov. V USA venoval výskumu raketovej techniky najviac úsilia Robert H. Goddard.

Najväčší rozmach dosiahol vývoj reaktívnych motorov počas Druhej svetovej vojny. V tom čase boli dosiahnuté obrovské pokroky pri vývoji žiarupevných ocelí, kompresorov pre motory, turbín a iných komponentov nutných pre konštrukciu reaktívnych motorov. Boli skonštruované moderné raketové motory Walter pre balistickú strelu V-2, náporový prúdový motor pre strelu s plochou dráhou letu V-1 a prvé sériovo vyrábané prúdové motory s turbínou a kompresorom BMW-003 a Jumo-004. Na základe nemeckých výskumov a vývoja po 2. Svetovej vojne a najmä v 50-tych rokoch 20 storočia boli zahájené preteky v kozmickom ťažení, ako aj v zbrojení. Boli vyvíjané novšie a kvalitnejšie materiály.

Základné typy reaktívnych motorov

Raketový motor - Reaktívny prúdový motor je motor, ktorého ťažná sila sa vytvára tak, že plyny vzniknuté horením paliva expandujú vo výtokovej dýze, kde sa ich tepelná a tlaková energia mení na pohybovú energiu výtokových plynov. Ťah prúdového motora sa rovná rozdielu výstupnej hybnosti plynov a vstupnej hybnosti vzduchu nasávaného motorom.

Prúdový motor - Najčastejším reprezentantom reaktívnych motorov sú prúdové, alebo raketové motory. Pracovnou látkou motora však nemusia byť iba spaliny.

Hydroreaktivny motor - Príkladom hydroreaktívneho motora je Segnerove koleso. Tento jednoduchý motor využíva na vyvolanie otáčavého pohybu okolo zvislej osi výtok vody z rúrok ktoré sú lúčovito umiestnené vo vodorovnej rovine a zahnuté jedným smerom (proti smeru otáčania). Voda je do motora privádzaná dutou trubicou.

Iontový motor - pracujú s vysoko tepelnými plynmi

Laserové reaktívne motory - pracujú s ohrevom vzduchu v priestore pod telesom pomocou laserového lúča.

Chronológia vývoja reaktívnych motorov:

1881 - Nikolaj Kibalčič, ruský revolucionár odsúdený na trest smrti za účasť na atentáte proti cárovi Mikulášovi II., načrtol vo svojej väzenskej cele plán a stručný návod využitia reaktívnej sily. Znázorňoval na ňom ako využiť spätné odrazy radu explózií výbušniny, umiestnenej vo výkyvnej spaľovacej komore, na plynulý pohyb. Rýchlosť letu sa mala riadiť vystrelenými náložami, smer letu mal závisieť od vychyľovania spaľovacej komory. Kibalčicov projekt vydala cárska polícia zo svojich archívov až v roku 1918.

1891 - Nemecký inžinier Hermann Ganswind vypracoval projekt lietajúceho stroja poháňaného reaktívnou silou. Na chrbát lietajúceho stroja plánoval umiestniť veľký kanón. Pomocou spätnej sily vznikajúcej pri vystreľovaní projektilu mal tento stroj prekonať silu gravitácie. Vedec tiež plánoval spálenými plynmi vykurovať vnútro kabíny. Upozorňoval tiež na beztiažový stav kozmického priestoru.

1896 - Mladý ruský inžinier A. P. Fiodorov publikoval svoju 22 stranovú brožúru : Nový prístup vzduchoplavby, vylučujúci atmosféru ako oporné prostriedky. Vyslovuje v nej myšlienku, že vo vesmíre, v priestore bez atmosféry, budú sa na dopravu použivať rakety.

25. august 1898 - Ruský vedec Konstantin Eduardovič Cielkovskij sformuloval princíp pohybu rakety do matematickej rovnice. Cielkovského rovnica sa stala základnou poučkou modernej raketovej techniky. Po štyritisíc rokoch od objavenia rakiet sformuloval človek po prvý raz princípy ich pohybu. Dokázal tiež, že rakety môžu lietať úplne nezávisle od okolitého prostredia.

Cielkovského rovnica letu rakety v ideálnych podmienkach bez pôsobenia zemskej príťažlivosti a odporu vzduchu: Konečná rýchlosť letu V = rýchlosti vytekajúcich plynov V1 a prirodzenému logaritmu 1n pomeru počiatočného množstva paliva m2 ku konečnej hmotnosti telesa m1 zväčšeného o 1.

19. január 1909 - Americký vedec Robert Goddard sformuloval svoj projekt najprijateľnejšieho spôsobu letu človeka do kozmu, teda návrh viacstupňovej rakety poháňanej kvapalným vodíkom a kvapalným kyslíkom.

15. máj 1912 - Robert Goddard dokončil počas svojho pôsobenia na univerzite v Princestone, matematické výpočty úniku rakety zo zemskej príťažlivosti. Na jeseň toho istého roku začal uvažovať o konštrukcii kvapalinovej rakety.

7. júl 1914 - Americký vedec a konštruktér Robert Goddard získal patent na Raketový aparát. O týždeň obdržal patent aj na svoju druhú prácu - raketu s kvapalinovým pohonom.

1924 - V Moskve vznikla Spoločnosť medziplanetárnej dopravy.

19. november 1925 - Americký vedec a konštruktér Robert Goddard uskutočnil statickú skúšku raketového motora v laboratóriu. Motor pracoval uspokojivo 24 sekúnd. Ďalšie testy potvrdili funkčnosť zariadenia a profesor začal uvažovať o prvom štarte.

16. marec 1926 - Štart prvej kvapalinovej rakety. Americký vedec a konštruktér Robert Goddard uskutočnil skúšku prvej rakety na kvapalný pohon. Svoje experimenty vykonával na farme v Auburne, asi päť kilometrov od univerzitných laboratórií. Niekoľko sto metrov od budov postavil tyčkovitú konštrukciu odpaľovacieho zariadenia, na jej vrchol, vo výške asi troch metrov, umiestnil malú raketu s hmotnosťou 4,54 kilogramu (hmotnosť tekutého kyslíka 1,7 kilogramu, benzínu 0,34 kilogramu). Presne o štrnástej hodine tridsiatej minúte zapalil Godardov spolupracovník Henry Sachs raketový motor a prvá kvapalinová raketa sveta vyštartoval k oblohe. Prvá raketa na kvapalné pohonné látky dosiahla za dva a pol sekundy letu rýchlosť 96 kilometrov za hodinu, výšku 17 metrov a dopadla vo vzdialenosti 57 metrov od štartovacej veže.

“Hoci zapaľovanie bolo spustené, raketa sa spočiatku ani nepohla, ale vyšľahli plamene a ozval sa rachot. Zdvihla sa až po niekoľkých sekundách, pomaly vykĺzla z konštrukcie, potom sa rýchlosťou rýchlika zatočila doľava, spražila sneh a ľad, pričom naberala čoraz väčšiu rýchlosť,“ (R. Goddard, denníka)

3. apríl 1926 - Robert Goddard uskutočnil druhý pokusný štart malej experimentálnej rakety na kvapalné palivo. Tentoraz preletela iba necelú tretinu vzdialenosti ako pri premiére a konštruktér sa preto rozhodol postaviť dva razy takú veľkú raketu. Dokončil ju až na jar 1928.

26. decembra 1928 - Kvapalinová raketa konštruktéra Roberta Goddarda absolvovala svoj tretí štart, preletela vzdialenosť vyše 60 metrov.

12. máj 1927 - V Moskve sa konala medzinárodná výstava medziplanetárnych aparátov. Návštevníci mohli vidieť desiatky modelov rakiet, raketoplánov a kozmoplánov.

23. máj 1928 - Vnuk zakladateľa firmy Opel, Fritz von Opel dosiahol na voze RAK2, poháňaným raketovým motorom rýchlosť 238km/hod.

1929 - Inžinier Rudolf Pešek (ČSR) získal patent na svoj raketový motor.

17. júna 1929 - K nebu odštartovala štvrtá raketa amerického konštruktéra Roberta Goddarda. Pre nový typ rakety postavol Goddard so svojimi asistentmi na farme štartovaciu vežu vysokú takmer 20 metrov. Raketa je dlhá 3,5 metra, hmotnosť 14,5 kilogramu a uniesla viac ako 6,5 kilogramu pohonných látok. Presne o štrnástej hodine raketa odštartovala. Za 17 sekúnd letu dosiahla výšku 30 metrov a po 18,5 sekundy dopadla asi 50 metrov od štartovacej konštrukcie. Letela priemernou rýchlosťou 16,5 metra za sekundu.

1. október 1929 - Výskumu kozmonautiky a reaktívnych prístrojov sa začali venovať dve ruské inštitúcie podliehajúce armáde ZSSR: Laboratórium pre výskum dynamiky plynov (GDL) v Leningrade a Skupina pre výskum reaktívneho pohybu (GIRD) v Moskve.

15. december 1929 - Velenie nemeckej armády hľadalo medzery vo Versaillskej dohode, obmedzujúcej stavy a výzbroj nemeckých ozbrojených síl. Pod vedením plukovníka profesora Karla E. Beckera, šéfa balistického oddelenia ministerstva obrany, bol ku koncu roku 1929 vypracovaný návrh na vývoj bojových rakiet. Na tento typ zbraní totiž versaillská dohoda podpísaná po skončení prvej svetovej vojny nepamätala. Na jar 1930 sa vedúcim novovytvorenej raketovej skupiny stal tridsaťročný inžinier kapitán Walter Dornberger. Od leta 1923 pracoval Dornbergerov tím v Kummersdorfe, v susedstve nadšencov Spoločnosti pre kozmické lety. V tej dobe vyvíjal dva raketové motory na kvapalné palivo. K tejto skupine sa 1. októbra 1932 pripája aj Wernher von Braun , ktorý po dvoch rokoch štúdia na technike prešiel práve na univerzitu. Je to pochopiteľné - plukovník Becker sa dobre pozná s jeho otcom ministrom poľnohospodárstva von Braunom. Prvú raketa, ktorú vojenskí odborníci dokončili nazvali A-1: Aggregat 1. Je to veľmi jednoduchá, vyše troch metrov dlhá raketa, pripomínajúca Repulsor konkurenčnej Spoločnosti pre kozmické lety. Poháňal ju motor s ťahom 2943 N (300 kilopondov), ktorý spaľuje alkohol a tekutý kyslík. Pri prvom vypustení v auguste 1932 dosahuje A-1 výšku tridsať metrov. Druhý model však pri skúške vybuchuje. V decembri 1934 odovzdáva Dornbergerova skupina armáde na vyskúšanie dva exempláre dokonalejšej rakety A-2. Stabilitu jej letu majú vylepšiť gyroskopy. Strely, nazývané žartovne podľa istého kresleného seriálu Max a Moric, dosahujú pri skúške v Severnom mori výsku takmer 2000 metrov. Na severozápadnom konci Usedomu leží dedinka Peenemunde. Armáda súhlasí s von Braunovým návrhom a na jar 1936 odkupuje severnú časť ostrova. Veľmi rýchlo vzniká v Peenemunde niekoľko samostatných ústavov, zaoberajúcich sa vývojom rakiet, nových druhov lietadiel a leteckých motorov. V apríli 1937 sa sťahuje osemdesiat raketových odborníkov z Kummersdorfu na baltské pobrežie. Vojenským veliteľom novozriadeného pokusného strediska pozemnej armády Peenemunde-východ sa stáva major Dornberger, technickým riaditeľom von Braun. Na rok 1936 majú k dispozícii 20 miliónov ríšskych mariek. V Peenemunde pracuje asi dvadsaťtisíc vedcov, inžinierov a technikov. Neskôr aj tisícky zajatcov, politických väzňov a násilne naverbovaqných robotníkov z okupovaných krajín. Okrem toho na niektorých vysokých školách robia na zákazku von Braunovej konštrukčnej kancelárie najrozličnejšie čiastkové štúdie. Ďalší v poradí je typ A-3, asi sedem metrov dlhá kvapalinová raketa. Ale model A-3 sa nedá skrotiť. Niektoré strely vybuchujú predčasne a väčšina z nich neudrží za letu stabilitu. Neostáva iné, ako namiesto očakávanej operačnej rakety A-4 postaviť ešte ďalší experimentálny typ A-5. Pri pokusoch na sklonku roku 1938 a v lete 1939 sa raketa A-5 neobyčajne osvedčuje. Je stabilizovaná gyroskopmi, na cieľ ju navádza rádio a niektoré hlavice sa v poriadku vracajú na zem padákmi. Dvadsaťpäť rakiet úspešne odštartovalo, niektoré dosahovali výšku 15 kilometrov a lietali na vzdialenosť 18 kilometrov. Začal sa vývoj mohutnej strely A-4. V roku 1942, keď spojenecké letectvo ťažko zasahuje nemecký priemysel, nacistický vydal Hitler nariadenie k príprave strely A-4 a jej nasadeniu v ofenzíve proti Anglicku. Nemcko vyrába 3000 rakiet mesačne. Raketa A-4 je dokonalým výtvorom raketovej techniky svojich čias. Je dlhá 14 metrov, v päte má priemer 3,5 metra. Jej hmotnosť je 13 ton, z toho takmer 9 ton pripadá na palivo. Kvapalinový motor s ťahom 249 MN (25,4 megapondu) spaľuje etylalkohol a tekutý kyslík. Stabilizáciu počas letu zabezpečujú gyroskopy, chvostové plochy na konci trupu a kormidlá zasahujúce do prúdu výfukových plynov. Na cieľ vzdialený asi 300 kilometrov dopraví až jednotonovú nálož (Minister ríšskej propagandy Josef Goebbels premenoval raketu A-4 na Vergeltungswaffe 2 - Odvetná zbraň číslo 2). Vážny úder zasadilo Peenemunde anglické letectvo v noci na 18. augusta 1943. Britská tajná služba a letecký prieskum v spolupráci s európskym podzemným hnutím zistila, aké tajomstvo skrýva ostrov Usedom. Bomby zničili zariadenie pokusnej stanice iba sčasti. Okrem toho Nemci prezieravo kopírovali všetky dokumenty, modely a nástroje a odvážali ich na iné miesta. Pri nálete zahynulo niekoľko popredných špecialistov a na nešťastie aj niekoľko sto väzňov a zahraničných robotníkov z blízkeho tábora. Nemci boli prinútení decentralizovať vývoj a výrobu A-4, čo narušilo výrobné programy iných podnikov. Spolu s materiálnymi škodami to predstavuje asi dvojmesačné zdržanie. Na sklonku vojny prebrali von Braunovu skupinu príslušníci špeciálnej spojenecké vedeckej rozviedky, vystupujúcej pod názvom Spojené predsunuté poľné útvary.

2. marec 1930 - Vedec a konštruktér Ludvík Očenášek (ČSR) vypustil z lúky pri Bielej Hore (Praha) osem malých rakiet (20-70 cm) poháňané klasickým pušným prachom. Najdokonalejšia z nich dvostupňová raketa dosiahla výšku 2000 metrov.

2. apríl 1930 - Na východnom pobreží USA vznikla Americká medziplanetárna spoločnosť (AIS). Prvá raketa spoločnosti AIS bola testovaná 14. mája 1933.

29. december 1930 - Americký vedec a konštruktér Robert Goddard uskutočnil v oblasti strelnice Roswel v štáte Nové Mexiko so skupinou svojich asistentov a vedcov skúšku nového typu rakiet. Raketa dlhá vyše troch metrov, dosiahla letovú výšku 600 metrov a rýchlosť 800 kilometrov za hodinu. Nestabilita letu podnieti vedca k vývinu zotrvačníkového stabilizátora - gyroskopu, zariadenia, ktoré sa znaží zachovať smer osi, okolo ktorej sa sám otáča. Okrem toho inštaluje na zadný koniec rakety štyri plochy s tvarom plutiev - stabilizačné krídla. Vylepšená raketa bola odskúšaná 19. apríla 1932.

13. marec 1931 - Konštruktér rakiet Karl Poggensee vypustil zo stanovišťa neďaleko Berlína raketu na tuhé palivo, ktorá dosiahla výšku 500 metrov.

14. marec 1931 - Konštruktér rakiet Johannes Winkler vypustil zo stanovišťa Gross Kühnau (Desav) raketu na kvapalné palivo Hückler-Winkler 1, ktorá dosiahla výšku 300 metrov. Pokusy financoval továrnik Hugo A. Hückler.

14. február 1931 - Rakúšan Fridrich Schmiedl začal od februára 1931 prevádzkovať dopravu poštových zásielok raketami. Táto vzdušná pošta fungovala medzi troma rakúskymi obcami niekoľko rokov.

15. apríl 1931 - Nemecký konštruktér Reinhol Tilling začal pri Osnabrücku testovať svoje rakety na pevné palivo. Jedna z nich dosiahla letovú výšku 2000 metrov. Vedec sa neskôr presťahoval na ostrov Wangerooge v Baltskom mori. Tam uskutočnil test svojej rakety druhej generácie, ktorá dosiahla pri svojom lete výšku 10 000 metrov.

15. september 1933 - Revolučná vojenská rada založila na návrh maršala Tuchačevského Výskumný ústav reaktívny (RNII). Základom tohto prvého raketového výskumného ústavu na svete bol moskovský GIRD a GDL, s ktorým medzitým splynul leningradský GIRD. Projekty leningradských kvapalinových rakiet sú na rozdiel od moskovských veľmi primitívne, okrem iného preto, že väčšina personálu GDL pracovala na prachových raketách. Zato Gluškova skupina má vynikajúce kvapalinové reaktívne motory. Nový ústav začal pracovať podľa programu, ktorý určili Leningradčania. Najväčším úspechom Výskumného ústavu reaktivity zostali nakoniec gardové mínomety, ktoré odpaľovali rakety na tuhé palivo, BM-13 - „kaťuše “. Ich prototyp po prvý raz predviedli predstaviteľom armády dvadsaťštyri hodín pred nemeckým útokom na Sovietsky zväz. A necelý mesiac nato zasiahla prvá batéria týchto neobyčajných „diel“ mohutnými salvami nemecké pozície a medzi nacistickými vojakmi spôsobila zmätok a prekvapenie (pozri: Svet vo vojne / ZSSS 14. september 1941).

15. november 1933 - V Sovietskom zväze bol založený Výskumný ústav reaktivity (RNII).

2. marec 1935 - Raketa amerického konštruktéra Roberta Goddarda prekonala pri svojom lete prvý krát rýchlosť zvuku.

31. máj 1935 - Raketa amerického konštruktéra Roberta Goddarda, Nelly (38 kg, 4,5 m) dosiahla po bezchybnom lete výšku 2285 metrov.1

15. január 1944 - Armáda USA objednala u konštruktérov Laboratórií raketového pohonu (JPL) výrobu odskúšaného a vylepšeného prototypu rakety navrhnutej týmom hlavných konštruktérov JPL : Theodor Von Kármán (Maďarsko), Frank Malina (USA), Ťien Süe-šen (Čína), J.W. Parson, E.S. Forman (skupina pracovala na vývoji reaktívneho pohonu od druhej polovice 30. rokov na Kalifornskej technickej univerzite). Projekt ORDCIT predpokladal vývoj reaktívnej strely, ktorá by dokázala dopraviť na vzdialenosť 110 - 160 kilometrov nálož o hmotnosti 450 kilogramov.

V rámci projektu ORDCIT skonštruovala skupina sériu rakiet : Private A (pohon na tuhé palivo, dolet 17 700 metrov, test 15. december 1944). Svoj neskorší vývoj zakladala skupina na výsledkoch výskumu nemeckých konštruktérov ukoristených po dobití Nemecka na jar roku 1945. Vylepšená Malinova raketa, dosiahla na špeciálnej raketovej strelnici americkej armády WAC-Corporal, výšku 71 628 metrov. Stalo sa tak 11. októbra 1945

15. august 1944 - Červená armáda obsadila nemeckú delostreleckú strelnicu pri poľskom meste Blizna. Spravodajskej službe a odborníkom sa tam podarilo nájsť zvyšky dokumentácie a súčasti diaľkovo riadenej rakety V-2. Sovietski odborníci urýchlene skúmajú všetky nálezy. Ukazuje sa, že von Braunov tím dokázal postaviť pomerne veľkú raketu na kvapalný pohon s dokonalým stabilizačným a navigačným elektronickým zariadením. Správy sa rozšírili medzi pracovníkmi leteckých konštrukčných kancelárií.

15. apríl 1945 - Americký vojenský oddiel predsunutých poľných útvarov (CAFT), plniaci úlohy operácie Overcast zajal hlavných konštruktérov výskumu reaktívnych zbraní hitlerovej Tretej ríše zo strediska Peenemünde. Z oblasti bolo vyvezených niekoľko nepoužitých striel V-2 a celá dokumentácia výskumu. Skupina okolo profesora von Brauna sa po svojom úteku do bavorských Álp vzdala americkej armáde a neskôr viedla výskum raketovej techniky na pôde USA.

3. máj 1945 - Červená armáda obsadila nemecké Peenemünde, stredisko výskumu reaktívnych zbraní hitlerovej Tretej ríše. Arzenál rakiet V-2, dokumentáciu a hlavných konštruktérov strediska odviezla v niekoľko dní pre tým špeciálna jednotka americkej armády. Červená armáda vysadila v blízkosti Peenemunde a Blizny niekoľko skupín rozviedčikov. Červená armáda ukoristila v Peenemunde niekoľko nepoškodených rakiet. Stredisko skúmala aj skupina sovietskych odborníkov - „vavilovcov“. Viedol ich Pobedonoscev, zástupcom špeciálneho útvaru bol Sergej P. Koroľov.

11. február 1946 - V Moskve vznikla konštrukčná kancelária pre veľké balistické rakety. Medzi jej hlavných odborníkov patrili: Pobedonescev, S. P. Koroľov, V.P. Gluškov, M. K. Tichonravov, L.S Duškin, I. A. Popov, G. M. Aksionov, G. L. Grodovskij.

15. marec 1946 - Raketové oddelenie Námorného výskumného laboratória, zriadeného pod patronátom námorníctva US Army, uskutočnilo 15. marca 1946, prvú statickú skúšku motorov vylepšených V-2 a 28. júna 1946 aj vypustenie prvej rakety V-2 z americkej pôdy. Výskum viedol tým profesora von Brauna.

19. apríl 1949 - Letectvo armády USA objednalo u firmy Convair, sídliacej v kalifornskom San Diegu, štúdium rakiet diaľkových letov. Už v polovici roku 1949 dokončila skupina inžinierov vedená Karlom J. Bossartom projekt MX-774 (raketa Hiroc). Ďalšiu objednávkou poverilo letectvo sekciu spoločnosti Douglas Aircraft Corporation, nazvanú RAND. RAND mal vytvoriť predbežnú štúdiu projektu družice.

15 marec 1947 - Politbyro ÚV VKS - predovšetkým sám J. V. Stalin, rozhodlo o priorite vývoja sovietskych medzikontinentálnych balistických rakiet. Okamžite bola ustanovená Štátna komisia pre rakety s ďalekým doletom.

24. február 1949 - Projekt Bumper. Na návrh konštruktéra Franka Malinu vyskúšala pozemná armáda USA dvojstupňovú medzinárodnú raketu - ako prvý stupeň bola použitá V-2 a ako druhý stupeň raketa Wac-Corporal. Bol to začiatok projektu Bumper, súčasť širšieho plánu konštrukcie balistickej rakety Hermes. Dňa 24. februára 1949 vystúpil Bumper do výšky 392,6 km. Súčasne s týmto projektom pokračovali americkí vedci aj v prácach na vývoji samotnej V-2, ktorá dosiahla v roku 1950 výšku 213 kilometrov. Pomocou V-2 sa v USA začal aj výskum správania živého organizmu vo vesmíre: 14. júna 1949 vyniesla raketa V-2 do výšky 140 kilometrov opicu Albert 2.

10. október 1948 - Sovietsky zväz otestoval bojovú raketu R-1 s doletom 300 kilometrov, súčasne sa dokončoval typ R-2 (600 km) a R-3 (1200 km). Raketa R-1 štartovala po prvý raz 10. októbra 1948, dosiahla rýchlosť 1530 metrov za sekundu a zasiahla cieľ vzdialený 288 kilometrov. Túto bojovú strelu vyrábali sovietske továrne sériovo do septembra 1949, kým ich nenahradil dokonalejší typ R-2, neskôr R-3.

1949 - Sovietsky zväz odskúšal svoju atómovú bombu.

15. február 1949 - Raketa zložená z časti V-2 a časti WAC-Corporal (konštruktér Frank Malina) dosiahla pri svojom teste výšku 392,6 km. Nemeckí odborníci v službách USA zároveň vyvinuli strelu typu Hermes A-1 a Hermes C-1 (neskôr známu pod typovým označením Redstone), Redstone II (neskôr Jupiter C). Americká armáda zároveň začala pri brehoch Atlantického oceánu s výstavbou cvičnej strelnice balistických striel na myse Canaveral na Floride. (Neskôr Kennediho vesmírne centrum)

1950 - Americký kongres navýšil rozpočet americkej armády o niekoľko miliard USD. Značná časť týchto prostriedkov bola určená na výskum a výrobu nových balistických rakiet schopných niesť jadrovú hlavicu.

16. január 1951 - Letectvo armády USA obnovilo kontrakt s vývojárskou spoločnosť Convair, týkajúci sa vývoja a stavby madzikontinentálnej rakety. Práce sa viedli pod kódovým označením MX-1593. Skupina profesora Karla J. Bossarta nazvala nový nosič Atlas.

29. november 1965 Francúzsko vypustilo na obežnú dráhu zeme umelú družicu Asterix 1 (nosná raketa : Francúzsko, hmotnosť družice: 39,0 kg). Francúzsko sa stalo po ZSSR, USA treťou krajinou, ktorej sa podarilo vyslať do vesmíru družicu, na vlastnej nosnej rakete. Nasledovalo Japonsko, Čína. Irán a KĽDR.

11. február 1970 Japonsko vypustilo na obežnú dráhu zeme umelú družicu Ohsumi (nosná raketa : Japonsko, hmotnosť družice: 12,0 kg).

2. júl 2009 - Indonézia úspešne otestovala raketu vlastnej výroby. Vypustenie rakety s označením RX-420 bolo ďalším krokom krajiny v úsilí vyslanie indonézskeho satelitu na obežnú dráhu Zeme.

25. august 2009 - Južná Kórea uskutočnila skúšku vlastnej rakety Korea Space Launch Vehicle-1 (KSLV-I). Urobila tak len šesť dní po tom, ako softvérová porucha v poslednej chvíli zabránila pôvodne plánovanému štartu. S vývojom rakety spolupracovala Južná Kórea s Ruskom. K vypusteniu vôbec prvého kozmického objektu z územia Južnej Kórei došlo na ostrove vzdialenom asi 465 kilometrov od Soulu. Soul už síce v minulosti vyslal na orbit 12 vlastných satelitov, urobil tak ale zakaždým z území cudzích štátov. Dvojúrovňová raketa KSLV-I plánovala niesť dva satelity, ktorých cieľom bude pozorovanie atmosféry Zeme a oceánskych vôd.

Juhokórejský vesmírny program zlyhal niekoľko hodín po štarte, keď sa vesmírnej rakete nepodarilo umiestniť satelit na správnu obežnú dráhu. Satelit minul plánovanú orbitu a dosiahol výšku 360 kilometrov, pričom sa mal oddeliť asi v 302-kilometrovej výške.

1. november 2009 - Po oddelení nákladnej lodi od stanice ISS ukončila svoju misiu prvá japonská vesmírna loď riadeným návratom do atmosféry Zeme, kde následne zhorela. Trosky lode spadli do južnej časti Tichého oceánu.

28. október 2009 - Úspešný štart prvej testovacej rakety Ares I – X, novo testovanej nosnej rakety vesmírnych letov NASA. Stodvadsaťsekundový let dopadol podľa predstáv konštruktérov, ktorí ju predstavili ako novú generáciu rakiet a súčasť projektu návratu Američanov na Mesiac.

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM

Prihláste sa k odberu článkov na Facebooku

Diskusia na konci článku

(Diskusný príspevok bude následne skopírovaný aj do Diskusného fóra na stránke facebook – Priestor)