Vzkriesenie
... Rok 160 pred Veľkým Sortom
V záhradkárskej kolónii, usporiadanej neforemne popri múre opustenej rafinérii, bolo v to sobotné dopoludnie rušno. Posledné ruské jednotky, chrániace tranzitný energetický most, časť bývalého ropovodu Družba na území Slovenska, boli z oblasti stiahnuté pred šiestimi mesiacmi. Niektoré rodiny sa z tohto dôvodu dostali k svojim chatám a zanedbaným záhonom prvý krát po štyroch rokoch. Pracovali na ich obnove a šomrali na politické pomeri, ktoré ich pripravili o majetky, či o právo ich užívania. Stromy práve kvitli a záhradami sa niesol pach čerstvého peľu zmiešaného s kyslastým zápachom rafinovaného benzínu. Nikomu to nebolo nepríjemné, všetci tí, ktorí strávili v tomto podivnom rafinovanom ovzduší pár príjemných chvíľ si ho zamilovali, tak ako si dokážeme obľúbiť zlú kaviareň, tak ako sa dokážeme zamilovať do toho nesprávneho. Mohlo to byť dnes, mohlo to byť včera, rovnako ako tomu bolo pred rokmi, vždy rovnako kyslí zápach spracovanej ropy, tak neuveriteľne ťažký v nádychoch.
„Nemusel si ho ťahať až sem. Nieje “pracovný“, a zízať do slnka mohol aj doma.“ Šomrala viacmenej pre seba žena stredných rokov, z rukami od vlhkej hliny. Nikto jej neodpovedal. Muž kráčal rozbahneným, čerstvo zrýľovaným políčkom a On (Zatiaľ si netrúfli dať mu meno) sedel a skutočne civel na rastúcu hviezdu. Zdalo sa, že hltá teplé lúče, ktoré dopadali na jeho senzory cez rozkvitnuté konáre kanadských jabloní. Po chvíli sa muž predsa len ozval, ticho akoby iba pre seba. Žena ho nepočula, no On sa pomaly presunul, opustil svoje miesto pod stromom a prisadol k otcovi, na provizórny záhradkársky nábytok. Sedeli tak mlčky a pozerali do koruny jabloní. Hladil ho po chrbte, neprítomným pohľadom ho potľapkával a pritom mu stále niečo hovoril, ticho, tak aby to nepočula. Rafinovaný vietor ohýbal krehké konáre, rozfukovali plamene spáleniska, kde dohárali posledné ostatky nahromadeného lístia a orezaných konárov.
„ Starý blázon.“ Šomrala žena, utierajúc si z čela kropaje ťažkého mazľavého potu. V okolitých záhradkách bolo rušno, bolo počuť kosačky, píly, zvuk kultivátorov a brechot rozjarených psov.
„Starý blázon.“ Zopakoval iba pre seba, tak potichu, že pri tom ani neodlepil peri, nevydýchol. Usmial sa a zapil kus syra, francúzskym tokajským. Tie tiché slová mu odčítal s pier, ukázal na otca prstom a zopakoval - „Starý blázon.“
„ Bol by to býval génius, nebyť jeho prekérnej obmedzenosti.“ Hovorili jeho známi a nezalievali mu žiadne z jeho vtedajších rozhodnutí. Nikdy ho od ničoho neodhovárali, nič mu nevyčítali, strávili spolu dlhé mesiace a poznali ho dokonale. Vedeli, že to nieje tvrdohlavosť. Bol ako býk, vedeli, že keď chcel išiel si za svojím a nič ho nemohlo zastaviť. Skončil Techniku na Moskovskej univerzite, chvíľu pôsobil v Tokiu a niekoľko posledných mesiacov pracoval vo Francúzskej Guayane, kde sa podieľal na budovaní základne prvého Európskeho kozmického výťahu. Práve tam sa dozvedel aj správu o smrti svojho syna.
„ Bol by to býval génius, nebyť smrti jeho milovaného syna.“ Hovorili jeho známi, ktorí vedeli o jeho silnom pute k ťažko chorému Albertovi.
Od tej doby obmedzil svoj výskum a všetku energiu sústredil na skonštruovanie detektoru nepatrných elektronických impulzov, zariadenia, ktoré by dokázalo selektovať ich náhodné toky, od tých opakujúcich sa, sústredených. Už v roku 1920 povedal Alva Edison, že rádio by mohlo slúžiť ako nástroj komunikácie s mŕtvymi. Tajne konštruoval zariadenie určené pre túto komunikáciu. Predpokladal, že medzi okruhom krátkych a dlhých vĺn možno určiť takú frekvenciu, ktorá umožní telepatický kontakt s druhou stranou. Tvrdil, že : „Ak naša osobnosť trvá po tom, čo nazývame smrťou, vtedy je logické predpokladať, že nám zostane zachovaná pamäť, rozum a iné schopnosti, ako aj poznanie, ktoré sme získali na Zemi. Ak teda osobnosť naďalej existuje, možno usúdiť, že tí, ktorí odišli, budú chcieť komunikovať s tými, ktorí tu zostali ... a preto, Keby sme zostrojili dostatočne citlivý prístroj, ktorý by mohol byť riadený našou osobnosťou v ďalšom živote, musel by zaregistrovať toto vedomie."
Tento Starý blázon, Dominik Mráz, poznal dokonale štúdiá T. A. Edisona aj Nikolu Teslu. Vedel o nemeckých výskumoch, ktoré financoval priamo Heinrich Himmler, aj o špeciálnych laboratóriách, ktoré boli zriadené vo vyhladzovacích táboroch na Ukrajine a okupovanom Srbsku. Osoby, napojené na kontrolné snímače boli priamo v laboratóriu popravené a prístroje zaznamenávali ešte v priebehu exekúcie abnormality v okruhu ich merateľnej elektronickej aury.
Z nástupom modernej technológia pôsobili po celom svete desiatky skupín, ktoré zhromažďovali a na škodu veci aj propagovali vedecky nepodložené objavy. Televízny, či rozhlasový prijímač nastavili na kanál, ktorý bol mimo prevádzky a prichádzajúci signál zaznamenávali prostredníctvom magnetického záznamu, kamier a fotoaparátov, aby ho neskôr skúmali a vysvetľovali po svojom. Prvé skutočné výsledky v tomto obore však vedci zaznamenali až mnoho rokov neskôr - vďaka praobyčajnej náhode. Kľúčom k úspechu bola laboratórna substancia TCAG, zhluk buniek, upravený po mnohých márnych pokusoch až amatérskou biologičkou Vu-Sin v roku 2019. Túto živú a neustále sa obnovujúcu substanciu dokázal počítačový program využiť ako médium na záznam a prenos informácií. Konkrétne vzorka číslo MR1888, bola v laboratórnych podmienkach dešifrovaná ako jednoduchý odkaz : „Čítajte - verte - pracujte !“. Záhadný odkaz bol podpísaný mŕtvym Edisonom. Utajený program dešifroval v nasledujúcich dňoch ďalšie texty a na počudovanie vedeckých kapacít potvrdil ich autenticitu. Výsledky Edisonových posmrtných skúmaný boli v ďalších rokoch implementované do vývoja novej generácie humanoidných robotov v Japonsku a USA. Dominik Mráz vedel od chvíle keď sa prvý krát stretol z fenoménom “Substancie TCAG“, akým smerom sa bude uberať jeho ďalší výskum. Tokijský program opustil ako externý poradca, čo mu zabezpečilo dostatočný príjem a kontakt z výskumom, naplno sa však venoval svojmu kľúčovému projektu. Nazval ho Vzkriesenie.
Manželka Dominika Mráza bola smutná osoba, bez fantázie a neporiadku v duši. Takého neporiadku akému jej muž holdoval. Ona mala rada dovolenky plánované do posledného detailu, on miloval vietor v tvári, tuláctvo mu dávalo slobodu voľby a myšlienok. Bol stopárom vlastnej minulosti, sníval o ceste na korbe zhrdzavenej vétriesky, len s fraškou whisky v ruke, bez strechy nad hlavou a termínom odchodu. Aj pre túto svoju vlastnosť nemala pochopenie pre Mrázov smútok.
„ Sama mám technické vzdelanie.“ Hovorila, keď bola rozčúlená a slovo technické pritom zdôraznila. „No teba, ty starý hlupák, raz nepustia ani do toho posledného laboratória. Ostane ti len tvoj smútok a ten ťa raz dozaista zabije.“ Vedel, že mala pravdu, no nemohol si pomôcť. Tajil pred ňou výsledky výskumu a nepovedal jej, že prototyp androida Druhej generácie vybaveného systémom VS, ktorý testuje pre japonských vývojárov, je už vlastne jeho vlastným projektom. Bral ho všade zo sebou, programoval jeho softwérové kapacity a dúfal, že substancia TCAG, ktorú implementoval ako obnoviteľnú zložku pamäťových kapacít, prehovorí jedného dňa k svojim rodičom ako vzkriesený Albert.
Teraz ho viedol za ruku úzkym pásom zelenej trávy, posadil ho veľa seba, čím ďalej od vlastnej ženy. Nechcel si to priznať, ale skutočne mu prekážala. Prihováral sa mu potichu a On odpovedal stroho, naučeno. Vedel kto bol Albert, vedel všetko o jeho živote, a pretože bol súčasťou jeho ja, mal za úlohu reagovať ako Albert. Otec chcel aby hovoril ako Albert, aj myslel ako Albert, no On vedel, že je to nemožné. „ Ja som Ja,“ hovoril si v duchu. Chcel povedať - „ Otec nechaj ma, naše cesty nevedú jedným smerom. Chcel sa postaviť pre zástupy a kričať: Môj otec je Boh Všemohúci a ja sa už nikdy viac nenechám v mene záchrany duše človeka pribiť na kríž vašich nesplniteľných ilúzií.