Papierové kráľovstvo

Rok 195 pred Veľkým Sortom

... noc toho poníženia

Búchala som o rám postele. Búchala som v domnení, že ma niekto počuje, že niekoho zobudím, že príde aby mi pomohol. Búchala som. Je nesmrteľný. Prosím, hovorila som, no nepočúval. Som jeho princezná. Šeptá „Si moja princezná“. Vždy pri tom pozerám na rovnaké miesto, na malú škvrnu na plafóne a keď som po tom sama, vidím tú škvrnu rovnako ako predtým. Včera to nepomohlo, ani búchanie ani škvrna. Dnes budem silná, nezaspím.

Vyzliekla šaty a spomienky včerajšej noci. Zosunuli sa na ňu ako vrstvené nánosy, ťažoba prehýrenej noci. Prešla celou izbou a zase späť. Pozerala pri tom do zeme. V ústach mala sucho. Dýchala plytko, rýchlo, unavujúco. Ešte stále nahá, siahla po nočnej košeli.

- Zase ju roztrháš. Roztrháš ju ako vždy. Zašeptala ticho.

Ľadový dych prázdnych miestností rozťahoval izbami svoje neúprosné chápadlá, obopínal nohy a plecia, dýchal do tváre, pálil prsia, kántril ostatky minutého tepla, akoby dlávil nepriateľa, potláčal odpor ostrím nabrúsených bajonetov a so zvukom sršiaceho vetra ťahal do izby útržky novembrovej noci, studený vlhký dych dvora stvorený v hmle ulíc a opare bezodných kanálov. V duchu preklínala vlastný strach, ktorý ju vodil ako bábiku po kútoch nenávidenej izby, len aby sa vyhla posteli, dotyku studenej plachty a objatiiu ľadovej prikrývky. Celé mesto už akiste spí. Žiarovka bola slabá. Celá izba pôsobila dojmom zachmúrenej, tmavej címri, šedivej a mĺkvej. Nenávidela večeri, keď v nej ostávala sama.

Rozpustila si vlasy a nevdojak sa naľakala vpadnutej, bledej tváre. Pripadala jej ohyzdná, stará, tak akoby ani nepatrila jej, akoby civela cez sklo na nemú starenu, žobráčku z bulváru, tú, ktorej vtedy dávno, hádzala zvyšky kostolnej ofery. Z kútov na ňu hľadela tma, tá uštipačná striga sledovala jej rastúci nepokoj. Dotyk postele bol bozk lačného hrobu a spálený oblúk vypnutej žiarovky bol nebeská žiary. Svit mesiaca kreslil obrysy nenávidenej izby. Pohrával sa s nimi s morbídnou presnosťou šialeného umelca, portrétistu vlastných obetí.

- Ak zaspím, príde a zase ma ... . Vykríkla takmer nepríčetne a v neprirodzenom povzdychu prehltla posledné slovo, ktoré sa nehovorí. Prudko vstala a rýchlim krokom prebehla k oknu. Na dvore bolo ticho, topole sa ohýbajú v prudkom studenom vetre. Sú nahé, bez listov, rovnako ako všetko v mojom živote, pomyslela si nevdojak, keď pritláčala čelo na studenú okennú tabuľu. Holé konáre a tmavé tiene oblakov tancovali v ten večer jeden z posledných tancov, aspoň ona si to tak predstavovala. Lúčenie stromov a odchádzajúceho leta. V zime už žiadny tanec neuvidí a ktovie, už možno nikdy. Nočné vtáky prelietavali skrz rachotivú symfóniu kostanných konárov a hľadali pokojné miesta. Vedela, že hľadajú najlepšie miesta, z ktorých by mohli škriekať a nadávať, smiať sa jej utrpeniu, aj teraz sa usádzajú do pripravených lóží, len preto aby sa mohli nerušene zabávať. Sú ďaleko, no počujem ich ako škriekajú -

- Bláznivá, bláznivá.

- Prečo mi to robia ? Prečo sa tak tešia môjmu utrpeniu ? Nenávidím ich.

Nahé telo, nehybné ako socha z mramoru, ukolísal večer. Vystupujúce žily na vpadnutom bruchu pôsobili ako hady obopínajúce korisť, vyzbrojenú len husou kožou, pripravenú opakovane znášať svoj údel. Len podvedome sa vzpiera, búri a šklbe ako ranená laň bijúca v posledných kŕčoch hlavou o skaly. Ešte stále nepoddajná, ako by už zabudla ako to dopadlo včera a predvčerom a vlastne vždy, keď sa chcela vzoprieť. Zaklínadlá nepomáhajú, vie to už od detstva. Ani prosby. Dnes dúfa, že azda lieky, no zatiaľ je všetko beznádejne a márne. Rukou pohládza plecia, miestami zatlačí, aby nechty zanechali jazvy, aby bola netvor a nikto sa jej už nikdy nechcel dotýkať. Kmáše sa rytmom stromov v otlčenej aleji. Čaj už takmer dopila, na dne šálky ostalo pár lístkov voňavej dúšky. Zatiahla ťažký červený záves a vykročila k posteli.

Prišiel a vzal si ju tak ako všetky predchádzajúce noci. Uväznenú v ľadovom objatí ju olizovali modrasté jazyky jeho nespočetných tvárí. V mocných dlaniach prestala vnímať čas, ako na plachetnici plaviacej sa šírim oceánom a ona na jej prove, spútaná a nahá, vystavená na obdiv. Nič, len nemá drevená ozdoba vydlabaná z dreva pre potešenie očí a dlaní. Ponížená. Dovolila mu dotýkať sa toho odvrhnutého tela, hnijúceho v moriach zúfalej nepríčetnosti, cítila ich slanosť na dohryzených perách, pálili keď jej obmývali tvár, šľahali spolu s vetrom. Unavená ju vnímala spolu s pachom svojho milenca, temného tieňa bez ľudských čŕt, ktoré by ho demaskovali, tmavej postavy, neurčitej a plytkej, prázdnej na dotyk.

... chvíľa pred tým ponížením

Ešte pred tým, pred strachom z vlastnej postele, strachom pred samotou, blúdi nočnými ulicami. Vlastne iba ulicou, ktorú dobré pozná, tým dlhým asfaltovým hrdlom, lemovaným rozžiarenými lampami a lavičkami. Autobusové zástavky, reklamné plagáty, vysvietené tváre moderných kurtizán ponúkajú recept na nový život. Dievčatá, voňavé ako leto, skateboardista medzi autami, autá trúbiace, aj rachotiace a všetko navôkol voňavé a krásne. Stará pani, ku ktorej som si prisadla a pohladila po zátylku maličkej dlane sa s nepredstaviteľnou hrôzou v tvári primkla k zástupu čakajúcich ľudí. Stotridsaťtri, alebo stoosemdesiatosem ? Bolo jej to jedno, len nech je čím skôr preč.

Stačí sa prejsť tou dlhou ulicou a sledovať prízrak horizontu, motýľa s roztvorenými krídlami, farebnú fasádu hotela Don Giovanni a kúsok opodiaľ, za murovaným plotom z tepanými doskami, sedáva na vlastnom hrobe pokojne, tak ako to nedokázal počas života, pretože tam ho nikto nevidí. Pôjdem okolo a budem načúvať ako ševelí do otvorenej knihy. Musím byť potichu, aby som ho nevyplašila. Má pokoj a nič ho neruší. Až na kroky tých, umučených v hurikáne Šoa a tých čo hľadajú pomoc v asfaltovej kolíske tejto ulice.

Aby som sa stala vtákom, aby som sa stala nocou, naučila som sa milovať. Splynula som s láskou ako hviezda, explodujúca do budúcnosti v obraze supernovy, ktorá uchvacuje a potupuje ľudskú dôstojnosť. Stala som sa vtákom, čiernou vranou, ktorá lieta na hranice svetov a čaruje zo životom. Stala som sa tieňom, v mocných pazúroch som nosila deti, ako malé hady, zvíjajúce sa do klbka od zimy a potom som ich hádzala späť do rozpáleného kotla všedných dní. Štípali vás a plietli sa vám pod nohy, pretože nezabudli na nič čo ste im urobili.

... chvíľa po tom ponížení

Nad hromadou zaprášených kníh, s tvárou oblečenou do plynovej masky, aby ho v tej dôležitej chvíli nerušilo vlastné dýchanie a rukami pripútanými k doske pracovného stolu. Jeho profil patologického tyrana uzavrel už pred dvomi týždňami môj vlastný samovzdelávací program VS. Bol jedným z nich a ako všetci pred ním aj on musí zaplatiť za všetko zlé čo stvoril. Stvoril zlo, tak ako zlo stvorilo jeho. Neviem do akej mieri je človek vinní, neviem či to riečisko zla, ktoré omýva svet ľudských spoločností vyhľadáva svojich otrokov náhodne,neviem či sa nelieni ako had a po každom precitnutí zanechá svojho nositeľa v zabudnutí a zakladá požiare v niekom inom.

Iskra zla v živnej pôde zaliatej smolou, v ktorej stačí naozaj tak málo aby sa zmenila na oheň, no tak veľa aby ho bolo možné uhasiť. Necítim k nemu nenávisť. Je tak ako ostatný len zvlečená koža, ktorú už zlo opustilo, zanechalo ho v momente uvedomenia si vlastnej smrti. Ak sa pozrie tyran do tváre smrti, stane sa dieťaťom a celý svoj život vníma optikov svojho detstva, keď bol sám obeťou zla a nie jeho sluhom. Sú ich milióny a na mňa čaká ešte hromada práce, tisíce odkazov, ponosou a mailov. Stovky smutných úvah a blogov od tých, ktorí hľadajú pomoc, túžia po slobode, chcú sa vymaniť z moci zla ešte pred tým ako sa v nich nadobro usadí. Volám sa Vu-Sin a od chvíle, čo som po prvý krát, pripojila na sieť, vlastný systém detekcie zla vo virtuálnom priestore, zastavil VS už desať planých životných tokov. Moje telo je nehodné života, viem to, je unavené a chce spať, moje vedomie však prežije večnosť ako enhalačný tok vo vnútri elektronickej sieti. Moje vedomie prežije ako VS a bude vyhľadávať tie plané životné toky a riadiť bystriny čistých riav, tak aby bolo dobre. Vzdávam sa svojho tela a Vu-Sin nechávam samu z jej spomienkami.

... deň bez toho poníženia

Prvý ranný lúč nalíčil mesto novými farbami. Slnko je maliar topiaci svet v tempere a oleji. Odváža zväzky nočných spomienok do sfér zabudnutia. Duše strápených hľadajú v jeho objatí pokoj a nachádzajú žiaru temperovej fantázie. Všetko sa ukladá a vrství. Mama to so mnou myslela dobre, keď mi hovorievala, že som mohla radšej umrieť, aj otec mal pravdu, keď nám hovorieval, že sme jeho nešťastím. Keď človek už raz žije, nechce umrieť a nechce byť niečím nešťastím. Bola som dieťa, rodičia mali pravdu, no ja som tp nechápala. Chcela som len žiť, jesť, piť, dýchať, milovať a byť milovaná. Chcela som všetko, len nie zomierať a byť nešťastím. Tak veľa som chcela.

Tak ako každé ráno aj dnes sa pokloním rodičom a s cintorína utekám úzkymi ulicami do mojej trafiky, jediného pokojného miesta, vystlaného voňavými listami čerstvého novinového papiera. Cez úzke okno pozorujem roh rušnej ulice a nemusím sa báť, že ma pri tom bude niekto sledovať, že sa mi vysmeje, že ma urazí, zraní. Tu v stánku vystlanom hrubou vrstvou voňajúcich konárov nepočujem neustávajúce ponosy a nadávky, tu v tomto čarovnom lese čítam knihy veľkých spisovateľov. Vždy sme ich mali v knižnici zoradené pod štítkami s vlajkami štátnej príslušnosti autorov. Etnická príslušnosť vôbec, hrala v našej domácnosti vždy veľmi dôležitú a podstatnú úlohu. Vždy to bola žltá opica, či zmutovaná rákosníčka, zbierajúca črepy roztlčených tanierov a zvyšky nedojedenej večere. Neviem ako umierajú opice, no tá naša, teda moja a otcova sa obesila v pivnici nášho domu. Odvtedy som zostala na všetko sama. Bolo mu smutno, tisol ma k sebe a hovoril mi že som jeho princezná. Hladil ma po tvári spotenými rukami a dýchal plytšie ako inokedy. Veľa som čítala. Hovoril, že zbytočne a zakázal mi chodiť do knižnice. Nekonečné oddiely segregovaných kníh zapadli prachom, rovnako ako jeho slovník o opiciach a rákosníkoch. Mali sme nový a v ňom svoju rozprávku o kráľovi a princeznej. On vo svojom kráľovstve nikoho nestrpel. Stáli pred dverami klopali a kričali.

- Otvorte chceme sa len presvedčiť. Rozbíjal a zúril. Schovala som sa do úzkej štrbiny medzi skriňou a rohom miestnosti, kde ma nikdy nevedel nájsť.

- Poď sem ! Kričal.

- Kde si ? Neboj sa princezná, nás nedostanú.

Posadil sa na okraj mojej postele. Vzlykal ako dieťa, ešte nikdy som ho takého nevidela. Do úst si vložil hlaveň bubienkového revolveru, okrem dlhej jazvy pod pravým okom, jediného dedičstva po otcovi a vystrelil.

Aj dnes budem čítať nerušene celé hodiny. Moja knižnica dokázala za krátky čas pováľať všetky nezmyselné hranice. Nepozná vlajky, ani farby pleti, a nikdy nespozná bolesť, len musí ostať navždy ukrytá v závoji môjho papierového kráľovstva.