Mesto mojich hriechov (súdny proces)

Rok 124 pred Veľkým Sortom

„ Orgovány, červené a biele, rozvoňali celú ulicu od jej úzkeho takmer nepatrného východného, až po široký bulvár s obchodmi a kaviarňami na jej západnej strane. Z ďalekých, no nie až tak ďalekých lesných priestranstiev, prebíja vôňu orgovánu, dych divej vegetácie, klíčiacej po celé stáročia z úrodnej černozeme, presýtenej životodarnými minerálmi, dedičstvom dávnovekej sopečnej činnosti v tejto oblasti. A napokon z ešte vzdialenejšej, no nie tak veľmi vzdialenej, zabudnutej doliny, sadá na mesto vôňa mŕtvych anjelov, padlých, dávno zabudnutých, dávno mŕtvych, no predsa živých. Slabý sotva badateľný povzdych pevných podloží, na ktorých spočinula plácha smrť nedospelých. Ležia v zemi ako dobré zrno a čakajú na svoj čas. Čakajú, zatiaľ čo my vdychujeme ich všadeprítomné roztrúsené atómy. „

- Toľko citát. Písali ste to pred necelým pol rokom, to dúfam priznávate. Vrámci tohto súdneho procesu budú vaše zápisky, texty a všetky dokumenty uložené na vašich vnútorných pevných diskoch, brané ako Vaše priame svedectvo, či výpoveď zaznamenaná počas vyšetrovania. Dovoľte mi preto v citovaní vašich textov pokračovať:

„ Uvedomujem si ten paradox, pretože smrť sa ma bytostne dotýka a je mojou nedeliteľnou súčasťou. Mám za to, že aj predčasná smrť, ak má svoj zmysel, je lepšia ako život v utrpení a neľudskej deštrukcii, ktorá neskôr samu seba naklonuje do ešte desivejšej a zbesilejšej podoby. Ten domino efekt, nezastaviteľný pohyb zla, ktorý sa na človeka rúti z generácie na generáciu a láme väzy celému ľudstvu, môžeme spomaliť len odstránením malých čiernych kostičiek.“

- Myslím, že aj tieto riadky budú postačujúce pre Vaše plné odsúdenie a potvrdenie exekutívy, ktorú pre Vás žiada prokuratúra. Ostatne vy sám vinu nepopierate. Mám pre Vás jednoduchú otázku. Povedzte súdu, prečo ?

- Každý deň za mnou niekto prišiel a pýtal sa : „ Kde si ukryl všetky tie deti ? Ja neviem. Odpovedal so ticho. Neviem nič, ja vyrábam ozdoby. Nie som vrah. Šíria o mne samé lži. Usmial som sa a ponúkal ďalej svoj svoj tovar. Hračky, bižutériu, náramky, gorálky dúhových farieb, drobné náušnice a figúrky, malé ako perly. Iba raz, alebo dva krát som sa pristihol pri myšlienke, že na tom asi niečo bude, veď zatiaľ ani jedno z tých detí zo svojho hrobu nevyšlo.

Teraz tu stojím pred tvárou tohto zhromaždenia. Viem, že ešte stále som ja a mne podobní na okraji spoločnosti. Prečo sa ma na to stále pýtate ? Načo by vám boli odpovede ? Ako by ste dokázali naložiť s pravdou ? Možno by ste ju upálili, zarezali ako jahňa, utopili ako nemluvňa, alebo utýrali, či znásilnili a za živa pochovali ? Potreby človeka visia nad priestorom ako Damoklov meč. V globále sa ľudstvo nedá zaradiť vyššie ako na dno fyzickej a psychickej evolúcie, čo mu predchádzalo nestojí za zmienku. Spoločnosť mysliacich zvierat bez vyššej dokonalosti, prízemná a spútaná vlastnými pôžitkami, malicherná a slabá, predurčená len na plodenie a trávenie. Až sa raz v budúcnosti vyvinie ľudská podstata do dokonalejšej vyššej vrstvy, ostane malosť ľudského pokolenia len ťaživou spomienkou, navždy strávenou v útrobách nekonečnej priepasti priestoru.“

- Pletiete si úlohy, milý Pane, Vy tu nesedíte na mieste žalobcu ale žalovaného. Vrátim sa k vašim záznamom, ktoré sú ako sám uvádzate, šesť mesiacov staré:

„ Dnes som predal niekoľko naozaj pekných kúskov. Kupujú si ich ľudia, ktorí tomu rozumejú, ktorí ma neodsudzujú a ktorí dobre platia. Nevnímam svoj život nijak negatívne, aj keď mnohým by sa to tak mohlo javiť. Viem, že som pre spoločnosť nepostrádateľný a tak na mňa nenapľuje. Kedysi dávno som čítal krátku poviedku, napísala ju Američanka Ursula Le Guinová a bola o mestečku Omelas. Aj moje mesto sa preto volá Omelas. Nieje to žiadna náhoda. Viete o tajomstve nášho mesta ? Viete o jeho šťastí a tak určite poznáte aj naša tajomstvo. To tajomstvo ukryté v suteréne jedného z domov, za hrubým kovaním starých dverí, za múrmi, neprekonateľnými a mučivo chladnými, to tajomstvo leží vo vlastných výkaloch a má deväť rokov. Vedia o ňom všetci, chodia sa naň pozerať a smútia nad jeho trýznivou, no neriešiteľnou situáciou, vidia ho ako prosí a ševelí do vlhka tej pivnice: „Prosím, pustite ma von. Už sa polepším.“ Vedia o jeho suchých vyplakaných očiach, vedia o jeho zhnisaných ranách a vredoch na zgniavenej dušičke. Vedia o nich, no zatvárajú oči, aby nevyplašili to svoje krehulinké šťastie, aby snáď nevzali nešťastie z toho klbka špiny čo sa ešte stále bije a tvári ako človek. Nie, nikto nebude riskovať šťastie tisícov pre šťastie jednotlivca. To by predsa znamenalo vpustiť za hradby mesta pocit viny, pocit rozvratu a beznádeje, ktorý by zaplavil mesto. Spoločnosť má vždy pravdu, svoju, tú ktorá sa vlní krajinou a je jej jedno či so sebou berie íl, alebo celé mestá. Tak je to a všetci o tom vedia, ale všetci radšej prižmúria oči, lebo si nikdy nebudú istý zajtrajškom, v ktorom môžu kráčať tým nekonečným bulvárom a budú vyberať z malých, tak nádherne krehkých, dokonale vybrúsených perál, ležiacich na mojom stolíku a pozerať pri tom do zeme, tak ako už mnohý pred nimi a mnohý ďalší po nich.“

- Niekoľko hodín po uložení tohto textu ste uniesli, zavraždili a ... - nebojím sa to povedať takto verejne - rozpitvali telo osemročného Bruna a jej päť ročnej sestry Anny. Sudca špeciálneho súdneho tribunálu, ctihodný Abraham Starr mal rád popularitu, dramatické pauzy a najlepšie všetko dobre premiešané. V tomto procese sa mu dostalo všetkého čo ku svojej ctižiadosti potreboval. Bolo vidieť, že ho sedem týždňov súdneho procesu, najsledovanejšieho od dôb arizonského “turbotribunálu“ s Usamom bin Ládinom, dostatočne uspokojilo a obžalovaného už príliš netrápil. Dramatické pauzy patrili k jeho prejavu, rovnako ako patetické výlevy, také nechutné v tomto procese. Po niekoľkých sekundách sudca pokračoval vo svojej záverečnej reči.

- Ich orgány ste následne predali a takto utŕžené peniaze minuli pre vlastnú potrebu. Podľa vyšetrovania bol Bruno a Anna vašou trinástou a štrnástou obeťou.

Sudca v tomto okamihu ukázal širokej novinárskej verejnosti, sledujúcej prípad od jeho počiatkov za nebývalého záujmu verejnosti, tabuĺu s podobizňami všetkých štrnástich obetí.

- Spoznávate ich ?

- Áno všetci sú to moji malí anjeli.

- Sú tu isté poľahčujúce okolnosti, ktoré vrhajú na váš prípad svetlo pochybností, nič to však nemení na skutočnosti, že ste podľa mojich slov vinný v plnom rozsahu, ba čo viac, vinný o to viac. Tvrdíte, že Váš stav sa dá posudzovať ako duševné šialenstvo, obdobné stavom psychopatickým, ktoré vo vás, podľa vašich slov a teraz budem citovať: „ vyvolali enhalačné toky, zozbierané a šírené éterom teroristickou skupinou Nový obzor, a tieto víri, trójske kone, mali formátovať vašu myseľ nežiadúcim smerom“. Prípady z organizáciou Nový obzor sú bohužiaľ našou každodennou realitou a enhlačné toky sú vo svete stále prítomné. Je však na Vás, ako na jedincovi prispôsobenom práve na selekciu takýchto externých atakom, aby sa vírom bránil a nie aby sa im poddával, ba čo viac slúžil v ich prospech. Nie, vy ste nekonali pod tlakom okolností, vy ste postupovali systematicky a zločinne.

- Pán sudca. Enhalačné toky nie sú zodpovedné za moje činy, prispeli však k formovaniu mojej osobnosti. Enhalačné toky - ozveny tých starých prípadov vrážd, som zbieral a vyhľadával zámerne. Bol to môj osobný záujem uskladňovať tieto údaje vo svojich hardvérových kapacitách.

- Spoločnosť vás stvorila, človek vám dal vedomosť, vysoké medicínske a chirurgické znalosti a vy ste mali tieto znalosti využiť v prospech človeka a nie na zverské a masové vyvražďovanie, či vlastné obohacovanie. Iste vaši obhajcovia - stojaci vždy v opozícii voči svetským autoritám - majú na vec iný názor. Tvrdia, že ste vytrhávali deti z rúk rodinných tyranov, ktoré by boli aj tak prežili život v nešťastí, tvrdia, že ste ich vlastne vyslobodili pred sexuálnym zneužívaním, fyzickým a psychickým utrpením. Oni tvrdia, že orgány použité pri vašich zásahoch zachránili takmer stovku, na smrť odsúdených detí, ktoré ich rodičia zaplavovali láskou a porozumením. Áno tak sentimentálne sa vyjadrovali a ja sa nebojím ich výlevy citovať, pretože som sám na pochybách. Prvý súdny proces s humanoidným robotom, plnohodnotným členom našej spoločnosti obžalovaným z vraždy, sa totiž stane nezvratným precedensom pre budúcnosť. Zároveň však nemám inú možnosť ako nariadiť Vašu exekutívu, vyradenie Vašich pevných súčastí a vymazanie všetkých vnútorných aj externých pamäťových blokov. Rozsudok súdu je touto chvíľou právomocný. Prosím preto o Vaše posledné vyjadrenie a väzenskú stráž o asistenciu pri prevoze odsúdeného.

- Ja viem kde rastú horké plody tejto záhrady. Ja viem kde treba sadiť, aby kyslá zem nezožrala úrodu pred vyklíčením malého semienka. Viem ako odplašiť škodcov a ako privolať plodné včely, viem, že záhrada potrebuje vlahu a človek slovo. Viem to a preto tu dnes stojím na očiach celého mesta. Na pranieri hanby, ktorý pre mňa postavili stovky mojich tajných zákazníkov. Vedzte, že ak by sa aj našiel niekto kto by vypustil to zúbožené svedomie mesta Omelas z pivnice, pritúlil ho, dal by mu najesť, očistil by jeho rany a obliekol doráňané nahé telo do teplých tkanín, vedzte, že ono samo by tým už veľa nezískalo. Možno pocit neurčitosti a viny, ktorá by ho zabila skôr ako samota jeho smutnej existencie. Moje svedomie je špinavé a svoju pivnicu nikdy neopustí, už len pre ten pocit neurčitosti a viny. Ja som potrebný a tí čo odchádzajú z Omelas sú pokrytci. Ak máte choré dieťa a je tu niekto, kto vám môže vo vašom trápení pomôcť, ak ste zúfalý a zastavíte sa pri mojom stánku, pri figúrkach z malých perál a vyberiete si jednu z nich, necíťte pocit viny, lebo ten je na mojich bedrách. Budem tu, pretože ma potrebujete, potrebuje ma, aj keď mnou opovrhujete. Som súčasťou vášho pokryteckého sveta, rovnako ako sú jeho súčasťou milióny tých, ktorí za vaše dni zaplatili tými svojimi.

Vo chvíli keď humanoidný robot HR7-NT-M-VS8/3, dokončoval svoju reč, stáli pri ňom dva obdobné programy spoločnosti AgensGenetic. Ich emočné generátory ostali voči jeho odkazu zdanlivo chladné.