Raketová technika v Druhej svetovej vojne
Nemecko odpálilo proti Británii prvých desať rakiet typu V-1 v júny 1943. Zo štyroch rakiet, ktoré preleteli kanál zasiahla Londýn jedna strela, pričom usmrtila šesť civilistov.
Raketová technika nasadená v bojoch Druhej svetovej vojne bola z hľadiska svojej bojovej efektivity okrajovou, no pre budúcnosť vojenskej stratégie zásadnou časťou vedecko-technického pokroku, otvárajúca spolu s vývojom nukleárnych zbraní kapitolu ničivých interkontinentálnych balistických striel.
Velenie nemeckej armády hľadalo medzery vo Versaillskej dohode, obmedzujúcej stavy a výzbroj nemeckých ozbrojených síl. Pod vedením plukovníka profesora Karla E. Beckera, šéfa balistického oddelenia ministerstva obrany, bol ku koncu roku 1929 vypracovaný návrh na vývoj bojových rakiet. Na tento typ zbraní sa totiž Versaillská dohoda, podpísaná po skončení Prvej svetovej vojny, nevzťahovala.
Na jar 1930 sa vedúcim novovytvorenej raketovej skupiny stal tridsaťročný inžinier kapitán Walter Dornberger. Konštruktérska dielňa vyvíjala pod jeho vedením dva raketové motory na kvapalné palivo. K tejto skupine sa 1. októbra 1932 pripojil aj mladý vedec Wernher von Braun, ktorý po dvoch rokoch štúdia na technike prišiel práve na univerzitu. Prvú raketa, ktorú vojenskí odborníci dokončili dostala pomenovanie A-1: Aggregat 1. V decembri 1934 odovzdáva Dornbergerova skupina armáde na vyskúšanie dva exempláre dokonalejšej rakety A-2. Strely, dosiahli pri skúške v Severnom mori letovú výsku takmer 2000 metrov.
Vývoj nemeckého raketového programu, nových druhov lietadiel a leteckých motorov sa neskôr sústredil na severozápadnom konci ostrova Usedom, pri dedine Peenemunde. V apríli 1937 sa presťahovalo osemdesiat raketových odborníkov z Kummersdorfu na baltské pobrežie. Vojenským veliteľom novozriadeného pokusného strediska pozemnej armády Peenemunde-východ sa stal major Dornberger, technickým riaditeľom projektu bol menovaný Wernher von Braun. V roku 1936 dostali jeho ľudia z vládneho rozpočtu k dispozícii 20 miliónov ríšskych mariek. V Peenemunde v tej dobe pracovalo asi dvadsaťtisíc vedcov, inžinierov a technikov (Neskôr aj tisícky zajatcov, politických väzňov a robotníkov z okupovaných krajín). Okrem toho na niektorých vysokých školách spracúvali študenti na zákazku von Braunovej konštrukčnej kancelárie najrozličnejšie čiastkové štúdie. Výsledkom tohto úsilia bola strela s typovým označením A-3, asi sedem metrov dlhá kvapalinová raketa a raketa A-5. Pri pokusoch na sklonku roku 1938 a v lete 1939 sa raketa A-5 neobyčajne osvedčila. Bola stabilizovaná gyroskopmi, na cieľ ju navádza rádio a niektoré hlavice sa vrátili na zem padákmi. Dvadsaťpäť rakiet úspešne odštartovalo, niektoré dosahovali výšku 15 kilometrov a lietali na vzdialenosť 18 kilometrov. Nemeckí raketoví konštruktéri medzi tým finišovali vo vývoji mohutnej strely A-4.
Rýchle víťazstvo nad Poľskom, ktoré napadla nemecká armáda 1. septembra 1939, zmenšilo vo vedení nacistické Nemecka význam vojnových rakiet a nasledujúca blesková vojna proti ďalším európskym krajinám zatlačila záujem ríšskej vlády na podpore vývoja reaktívnych striel úplne do úzadia. Všetko sa opäť zmenilo na jeseň 1940, po niekoľkých týždňoch neúspešnej leteckej vojny o Veľkú Britániu. O dva roky, keď spojenecké letectvo ťažko zasiahlo nemecký priemysel, nariadil nemecký vodca Adolf Hitler zaradenie strely A-4 do výzbroje armády a jej okamžité nasadenie do bojov o Britániu. Nemecko vyrábalo v tej dobe 3000 rakiet mesačne. Raketa A-4 bola dokonalým výtvorom raketovej techniky svojich čias. S dĺžkou 14 metrov a priemerom 3,5 metra bola schopná dopraviť na cieľ vzdialený asi 300 kilometrov až tisíc kilogramovú nálož. Minister ríšskej propagandy Josef Goebbels premenoval raketu A-4 na V2, Vergeltungswaffe 2 - Odvetná zbraň číslo 2.
V apríli 1943 navštívil Peenemunde najvyšší šéf polície a SS Himmler, ktorý ponúka von Braunovi výpomoc pracovnými silami. Niektoré komponenty vyrábali väzni z koncentračných táborov v oblasti Durínskeho lesa. Najstrašnejšou a zároveň najznámejšou továrňou boli Ústredné závody v tuneloch Dora. V rokoch 1944-1945 zahynulo v tomto koncentračnom tábore okolo sedemtisíc politických väzňov. Na malej ploche pri ambulantnej búde ležali denne na hromade väzni, ktorých utrápila otrocká práca, alebo zavraždili nemecký dozorcovia. O neľudských podmienkach vo svojich továrňach vedel podľa mnohých svedkov aj sám Wernher von Braun.
Vážny úder zasadilo Peenemunde anglické letectvo v noci na 18. augusta 1943, po tom čo britská tajná služba a letecký prieskum v spolupráci s európskym podzemným hnutím zistila aké tajomstvo ukrýva ostrov Usedom. Bomby zničili zariadenie pokusnej stanice iba sčasti. Okrem toho Nemci prezieravo kopírovali všetky dokumenty, modely a nástroje a odvážali ich na iné miesta. Pri nálete zahynulo niekoľko popredných špecialistov, niekoľko sto väzňov a zahraničných robotníkov z blízkeho tábora. Nemci boli prinútení decentralizovať vývoj a výrobu A-4, čo narušilo výrobné programy iných podnikov. Spolu s materiálnymi škodami to predstavovalo asi dvojmesačné zdržanie. Na sklonku vojny zaistili von Braunovu skupinu príslušníci špeciálnej spojeneckej vedeckej rozviedky, vystupujúcej pod názvom Spojené predsunuté poľné útvary. Braunova skupina pokračovala vo vývoji reaktívnych striel v službách USA až do sedemdesiatich rokov 20. storočia a stála za jedným z najväčších úspechom ľudstva, projektom Apollo, cestou človeka na Mesiac planéty Zem (pozri: Kozmické ťaženie / projekt Apollo).
PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM
Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.
Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ... Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie.
KONTAKTUJTE NÁS
Autor textov a správca webovej loklaity
