KATALOG FIRIEM

■ ZSSS 14. júl 1941 - Nástup reaktívnej strely - katuša. Gardové delostrelecké jednotky Červenej armády použili v bitke pri Orši prvý krát rakety na tuhé palivo, BM-13 - kaťuše.

Prvá experimentálna batéria reaktívneho delostrelectva zaútočila na okupačné nemecké jednotky 14. júla 1941 pri bieloruskom mestečku a železničnom uzle Orš.

Nemecké velenie dostalo z frontu správu: "Rusi použili batériu s neobyčajným počtom hlavní. Vojská, ktoré Rusi ostreľovali, hovorili o ohnivom nálete podobnom uragánu. Straty sú veľké."

Výsledky ostreľovania kaťušami pri meste Orš boli natoľko presvedčivé, že sovietske velenie čoskoro sformovalo ďalších sedem batérií. Vrchné velenie Sovietskej armády v auguste 1941 rozhodlo, že bude vytvorených osem plukov reaktívneho delostrelectva vyzbrojeného odpaľovacími zariadeniami s označením BM-8 a BM-13.

Skratka BM znamenala bojové vozidlo a číslica za ním označenie kalibra reaktívnych striel, teda osem znamenalo 82-milimetrový kaliber a 13 kaliber 132-milimetrový. Vozidlo BM-13 malo odpaľovacie zariadenia pre 16 striel 132 mm; hmotnosť každej z nich predstavovala 42 kg a dolet 8470 m.

V prípade 82 mm reaktívnych striel išlo o muníciu určenú najskôr pre letectvo s označením RS-82 a v roku 1937 patrila do triedy "vzduch-vzduch"; strely 132 mm s označením RS-132 z roku 1938 patrili do triedy "vzduch-zem". 

Hlavná delostrelecká správa požiadala vývojových pracovníkov, aby skonštruovali reaktívne poľné strely pre salvovú paľbu na základe munície RS-132. Spresnené takticko-technické údaje o strele inštitút dostal od delostrelectva v júni 1938. 

Pracovníci vedecko-výskumného ústavu už v lete 1939 vypracovali novú 132 mm strelu, ktorá neskôr dostala oficiálny názov M-13. Oproti leteckej munícii mala strela dlhší dolet, vyššiu nosnoť teda aj mohutnejšie ničivé účinky. Odpaľovacie zariadenie so strelami konštruktéri umiestnili na nákladný automobil ZIS.

Prototyp konštruktéri predstavili najvyšším predstaviteľom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu 21. júna 1941, len niekoľko hodín pred napadnutím ZSSR nacistickými vojskami. BM-13 sa vyrábali vo Voroneži v závode Kominterny a v moskovskom závode Kompresor. Munícia sa vyrábala v závode Vladimíra Iľjiča v Moskve.

V priebehu vojny sa výroba bojových vozidiel s reaktívnym odpaľovacím zariadením zabezpečovala v rôznych mestách a dochádzalo i ku konštrukčným zlepšeniam. V jednotlivých jednotkách bolo teda asi desať rôznych typov BM-13. Spôsobovalo to aj problémy najmä pri zaúčaní nových vojakov, ale i pri oprave. Preto v apríli 1943 sa do výzbroje Sovietskej armády dostala unifikovaná BM-13N. V nej už konštruktéri zohľadnili poľné a bojové skúsenosti. 

„Na salvu katúš v septemberi 1941 v gogoľovských miestach nezabudnem do smrti. Naše jednotky prešli do útoku, dvanásť kilometrov nenarazili na odpor nepriateľa - všetci utekali. Gardoví mínometníci naháňali nepriateľovi hrôzu, drvili pechotu i tanky, podnikali hlboké výpady do tyla nepriateľa.“ (Vasilij Ivanovič Vozňuk)