KATALOG FIRIEM

V období veľkých spoločenských zmien, na samom začiatku veľkej epochy Industrializácie, sa dostal Stredný východ zo svojim takmer nevyčerpateľným nerastným bohatstvom, do pozornosti geológov, obchodných stratégov a ľudí v ich pozadí, ktorí nehodlali prepásť jedinečnú príležitosť a plánovali zúročiť svoj kapitál v novom výnosnom obchode – trhu surovín. Rozpad Osmanskej ríše, tróniacej stáročia na tejto budúcej výžive priemyselného sveta preto nebol náhodný.

Na začiatku úsilia o rozbitie Osmanskej ríše bola podpora jej národnostne, etnicky a nábožensky nejednotných častí. Stáročiami živená nenávisť medzi Turkami a Arabmi, kresťanmi a moslimami, feudálnou politikou a liberalizmom šíreným západom, dostali v období rannej industrializácie volný priebeh a štedré dotácie od finančných centier.

Ťažobné skupiny a mocné spoločnosti sa predháňali v predkladaní ponúk na odkúpenie koncesií na ťažbu v oblasti Bagdad a Mosul. Úplatky a záruky budúcich provízií presvedčili vládu v Carihrade natoľko, že zabudla na poistenie vlastných bezpečnostných záruk, moci nad krajinou a jednotu jej správy. Už v druhej polovici 19. storočia sa stalo hlavnou opozičnou silou voči centrálnej Osmanskej správe Mladoturecké hnutie, ktoré bolo tvorené základňou rôznych protestných skupín, rozptýlených v ríši aj v európskom exile. Najvýznamnejším z týchto skupín sa stal Výbor jednoty a pokroku, založený v roku 1877. Jeho členskú základňu tvorili prevažne armádny dôstojníci a mal svoje kancelárie v Paríži, Londýne, Ženeve a Káhire. Boli to tie isté spoločnosti, ktoré uplácali sultána a jeho okolie, tie isté skupiny ropných obchodníkov, ktorí postavili v uplynulých niekoľkých rokoch svoj obchod na podpore neschopnej vlády Osmanskej ríši. Uvedomujúc si toto riziko, usilovali o jej pád, strojili rozkol ríše, aby mohli – v duchu hesla „rozdeľ a panuj“ - a prostredníctvom nastrčených vlád stabilizovať vlastné pozície.

Rast priemyselnej spoločnosti v Európe a s ním súvisiace revolučné udalosti z polovici 19. storočia, vlna národných vzplanutí na Balkáne, neschopnosť Osmanskej vlády nasledovať nový kurz politických tendencií, ako aj samotná arogancia jej vládnucej vojensko-feudálnej kasty, izolovala šance Osmanskej ríše na udržanie podrobených dŕžav. Úpadok vnútorného a zahraničného vplyvu nahlodal pozíciu vlády a sultána, ktorý dával pred problémami štátu, prednosť luxusu svojho vladárskeho sídla. Destabilizovanú situáciu, spôsobenú z časti vonkajšími riadenými zásahmi, využili na posilnenie mocenského vplyvu všetky vtedajšie svetové mocnosti. Najviac úsilia v tomto smere vyvíjalo Britské kráľovstvo, USA, Francúzsko, Nemecko a Rusko.

Nemecko

Vláda zjednoteného Nemecka, presadzovala na medzinárodnej úrovni snahy o znovunadobudnutie strateného vplyvu v Európe aj mimo nej. Obyvatelia, politici i vláda videla v ovládnutí Stredného východu naplnenie dávnych mocenských ambícií a plne preto podporovali priemyselné skupiny nadväzujúce obchodné styky z Carihradom. Nemecké bankové konzorcium (Anatolia), na čele s Deutsche Bank, získalo v roku 1903 od tureckého sultána koncesiu na výstavbu a užívanie tzv. Bagdadskej magistrály (Bagdadská železničná konvencia). Železnica mala spájať Nemecko s južným Balkánom a ropnými oblasťami v okolí mesta Basra. Projekt obsahoval ťažobné práva do vzdialenosti dvadsať kilometrov po obidvoch stranách železničnej trate.

Obchodník barón Hirsch, zastupujúci vplyvné finančné skupiny z Londýna a Paríža plánoval na troskách Osmanskej ríše výstavbu železničnej trate, ktorá mala cez Bosnu zásobovať surovinami z arabských zemí celú priemyselnú Európu. Viedeň už pred rokom 1875 dostala koncesiu a začala stavať v severnej Bosne železnicu, ktorá sa cez Sandžak mala napájať na trať od Carihradu a Plovdiva. Plán železničného spojenia centrálnej Európy s náleziskami nerastného bohatstva na Strednom východe, potvrdili svojou zmluvou z 18. marca 1902 a jej upravenou podobou z marca 1903, zástupcovia tureckej a nemeckej vlády. Trať mala podľa koncesie spájať Berlín s Bagdadom. Finančné nároky pripravovaného projektu prinútili nemeckých investorov hľadať spojencov medzi britskými a francúzskymi obchodnými kruhmi, tie však zastávajúc vlastné záujmu od spolupráce s Nemecko ustúpili. V rovnakom období sa tie isté spoločnosti pokúsili na hraniciach Otomanskej ríše destabilizovať situáciu (↓28.4.1903; ↓15.8.1903), čo malo v konečnom dôsledku na svedomí oddialenie pripravovaného nemeckého projektu.

To, že Nemecké snahy o uchvátenie perspektívnych východných oblastí vyvolali v Británii a Francúzsku vlnu odporu, bolo prirodzené. Nie všetci Nemci a Briti však boli v tejto otázke zajedno. Obchodným skupinám z Nemecka a Británie spolupráca neprekážala. Dokázali nájsť svoje cesty do najvyšších politických kruhov a prebudiť tak v masách pocit ešte väčšej frustrácie volajúcej po krvi. „Drang nach osten“ volali germánsky fanatici už od devätnásteho storočia, Drang nach osten volali politici a vladári. Všetci svorne potom volali po vojne v záujme budúcej prosperity.

Rakúsko

Rakúska monarchia bola v období po zjednotení nemeckých zemí v nelichotivej geopolitickej situácii. Svoje perspektívy videlo najmä v rozširovaní svojho územného a obchodného vplyvu na Balkán a ďalej na východ. V roku 1856 podal poľný maršal Radetzky rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi memorandum, v ktorom ho upozorňoval na nutnosť okupácie Bosny a Hercegoviny, lebo tvorili prirodzené zázemie pre Dalmáciu, územie anektované Rakúskom po páde Napoleona. Do februára 1875 generálny štáb rakúsko-uhorskej armády podrobne preskúmal terén obidvoch provincií, od jej severných častí až po severné Albánsko. Súčasne boli pripravované špeciálne jednotky pre operácie na Balkáne. V Bosne a Hercegovine bolo na začiatku rakúskej okupácie v roku 1878 iba 900 kilometrov nekvalitných cestných komunikácií. Do roku 1914 bolo systémom nútených prác vybudovaných 6960 kilometrov nových cestných spojení, smerujúcich do nemeckých a rakúskych priemyselných centier. Za rovnaké obdobie sa vybudovalo aj viac ako tisíc kilometrov železničnej trate. V celej oblasti bolo otvorených množstvo nových uhoľných a železorudných baní. Vysoké obchodné kruhy z Viedne (Steinbeis) a Budapešti mali účasť na ťažbe bosenského dreva a jeho vývoze do všetkých európskych krajín. Firmy mohli vďaka lacnej pracovnej sile konkurovať dodávateľom surovín z iných krajín.

Veľká Británia

Britské kráľovstvo malo v oblastiach ropných polí Stredného východu niekoľko geologických prieskumných týmov už od konca devätnásteho storočia. 15. marca 1909 boli v Iráne (Masdžid-i Sulejmáne) potvrdené významné náleziská ropy a rok nato, bola založená Britsko-perzská naftová spoločnosť, špecializovaná na ťažbu strategickej suroviny v tejto oblasti. Do roku 1914 ovládala spoločnosť všetky významné ťažobné kapacity v oblasti, vrátane ťažobného poľa v Abádáne. Rovnaký záujem prejavili britské obchodné spoločnosti aj o náleziská v okolí prístavného mesta Basra, na juhu budúceho Iraku (Štátneho útvaru, ktorý vznikol s prispením Británie, práve s cieľom lepšej kontroly ropných nálezísk). Záštitu nad britskou ťažbou ropy v oblasti prevzala armáda: prvý námorný lord admirál Fischer (prezývaný aj Ropný maniak) a prvý lord admirality Winston Churchill. Admiralita bola totiž presvedčená, že ropa je lodným palivom budúcnosti.

( pozri: ■ Veľká Británia 1. február 1906, Diplomacia 31. august 1907, Veľká Británia 15. júl 1911)

Pokračovanie : Dogmy priemyslu: Balkán

PRIESTOR PRE PLANÉTU ZEM 

Články, ktoré tvoria jadro týchto stránok, sú súčasťou Kroniky o histórii sveta a úlohe priemyslu vo formovaní jeho spoločenských, kultúrnych a politických hnutí.

Bolo to v roku 1999 a prvý záznam kroniky hovoril o útoku spojeneckých vojsk na Juhosláviu, zapisoval som si údaje o obetiach ...  Mená tých, ktorí boli za vzniknutú situáciu zodpovední. Kronika Priemyselná evolúcia sa od tej doby rozrástla na stovky strán dlhý dokument, plný historických okamihov a ľudského prežívania. Od čias Francúzskej revolúcie, ktorú považujem za prvý významný medzník modernej histórie priemyselnej revolúcie, až po Kozmické ťaženie, ktoré ako vrchol vedeckotechnického snaženia človeka, korunoval toto obdobie. 

KONTAKTUJTE NÁS 

Autor textov a správca webovej loklaity