KATALOG FIRIEM

Srbský vlastenec Gavrilo Princip, člen organizácie Mladá Bosna, spáchal 28. júna 1914 v Sarajeve atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda. Smrť rákusko-uhorského následníka trónu stála na počiatku dejinných udalostí, ktoré mali v nasledujúcich rokoch zmeniť tvár sveta.

Politická stratégia

Arcivojvoda sa rozhodol navštíviť Bosnu a Hercegovinu z vojenských, politických a osobných dôvodov. Vojenské manévre za účasti rakúskeho nasledovníka trónu mali dať jasný signál Srbom, ktorí po víťazstve v Balkánskych vojnách získali na Balkáne značný vplyv. Návštevu si vyžadovali aj vnútropolitické dôvody. Poradcovia informovali následníka trónu o rastúcej srbskej nespokojnosti na rakúskom okupovaných územiach, kde nepriniesli výraznejšie úspechy ani výnimočné opatrenia guvernéra Potiorka na jar 1913. Guvernéra navyše trápila skutočnosť, že aj bosenský Chorváti začali opúšťať politické pozície Viedne.

24. júna František Ferdinand nasadol na vojnovú loď Viribus unitis, smerujúcou do prístavu Metkovića. Na hranice Hercegoviny, kde ho privítal guvernér Potiorek, dorazil po dvadsiatich štyroch hodinách pokojnej plavby na druhý deň ráno. Zvláštny vlak odviezol arciknieža a jeho sprievod do Mostaru, kam prišiel o 8.30 hodine. Popoludní toho istého dňa prišiel do Ilidže, kde sa stretol s manželkou. Následník trónu a generálny inšpektor habsburských ozbrojených síl sa deň pred atentátom zúčastnil manévrov 15. a 16 armádneho zboru. Provokatívna ukážka rakúskej vojenskej moci sa konala v horách juhozápadne od Sarajeva, odkiaľ sa vrátil arcivojvoda do kúpeľov Ilidža. Habsburský hostia boli ubytovaný v hotely Bosna. Ráno 28. júna bolo na rozdiel od predchádzajúcich daždivých dní pekné slnečné počasie. Pracovnú návštevu hlavného mesta okupovanej Bosny načasoval František Ferdinand na 28. júna, na deň keď si Srbi pripomínali tragickú bitku z roku 1389, pri ktorej boli ich vojská na Kosovom poli porazené a celý národ na celé stáročia včlenený medzi vazalské územia Osmanskej ríše. Triumfálnu jazdu dediča rakúskeho trónu považovala väčšina Srbov za provokáciu a národnú urážku.

Arciknieža s manželkou pricestoval do Sarajeva osobitným vlakom. Na sarajevskej železničnej stanici ich privítal generál Potiorek. Čestná stráž im vzdala poctu a spolu s početným sprievodom nasadli do šiestich pripravených automobilov. Prvé vozidlo bolo určené pre šéfa bezpečnosti a troch osobitných agentov, dôstojníkov miestnej polície. Do automobilu sa nedostali všetci členovia osobnej ochrany, ktorí boli do Sarajeva vyslaný špeciálne na tento účel. V druhom automobile sedel mešťanosta Fehim efendi Čurčič spolu so šéfom polície Edmundom Gerdem. Tretie auto (Graf und Stift, číslo A-II-118) bolo určené pre arcivojvodu. Na sklápacej sedačke oproti cisárskeho páru sedel generál Potiorek. Pri šoférovi Leopoldovi Sojkovi sedel podplukovník Franz Harrach, dôstojník dopravnej jednotky. Arciknieža žiadal, aby sprievod nešiel príliš rýchlo, lebo si chcel prezrieť mesto. V oknách domov lemujúcich trasu kolóny viali habsburské čierno-žlté a bosenské červeno-žlté zástavy. V mnohých oknách bol portrét arcikniežaťa. Keď vozidlá prechádzali okolo hlavnej policajnej stanici na Apelovom nábreží, generál Potiorek ukázal arcikniežaťu nové kasárne 15. armádneho zboru, ktorý sa zúčastnil na práve skončenom cvičení.

Atentát

Sedem členná skupina atentátnikov: Gavrilo Princip (19), Nedeljko Čabrinović (19), Danilo Ilić (24), Mehmedbašić (27), Grabež (18), Vaso Čubrilović (17), Cvetko Popović(18) sa na atentát pripravovala od marca 1914, keď sa z novín dozvedeli správu o chystanej arcivojvodovej návšteve Bosny a Hercegoviny. Miesto atentátu určili Ilič s Principom. Z novín Bosanska pošta sa dozvedeli, presnú trasu sprievodu, ktorú úrady uverejnili aby následníka trónu prišlo privítať čo najviac ľudí. Za najvhodnejšie miesto vybrali Apelovo nábrežie, dlhú ulicu vedúcu od železničnej stanice do Beledije. Vybrali ho aj preto, lebo cisársky sprievod mal po nej prejsť dva krát. Všetci siedmi sprisahanci boli ráno 28. júna 1914 na svojich miestach, vyzbrojený granátmi a pištoľami, čakali zamiešaný do davu viac ako hodinu, bez toho aby si ich všimla polícia. Aj napriek mnohým varovným signálom a rozvinutej sieti tajnej polície boli bezpečnostné opatrenia nedostatočné.

Nedeljko Čabrimovič (obrázok vlavo) hodil granát na prichádzajúce vozidlo presne o desiatej hodien a desiatej minúte. Bomba dopadla priamo do idúceho automobilu. Prvý sarajevský atentátnik nemohol čakať trinásť sekúnd, hodil preto granát v smere zeleného peria arciknižaťovho generálskeho klobúka. Tých niekoľko sekúnd posádke zachránilo život. Šofér, keď videl, že na auto letí nejaký predmet, pridal plyn a tak granát spadol na spustenú strechu. Arciknieža sa zahnal ľavou rukou, čím chcel ochrániť kňažnú, granát sa odkotúľal a vybuchol pod ľavým zadným kolesom nasledujúceho auta. Explózia urobila do vozovky 31 centimetrov širokú a 16 centimetrov hlbokú dieru. Nedeljko Čabrimovič si vložil do úst pripravenú ampulku s jedom, preskočil múr a zoskočil do vyše šesť metrovej hĺbky k rieke Miljacka. Automobil pokračoval veľkou rýchlosťou k radnici, na príkaz následníka trónu však vodič zastavil. Podplukovník Franz Harrach skontroloval zasihnutý automobil, poškodený natoľko, že nemohlo pokračovať v ceste. Jeho posádka, podplukovník Erich von Merizzi (práve ten, čo bol proti odvolaniu návštevy) a podplukovník gróf Alexander Boos-Waldeck, krvácali. Merizzimu črepina poranila pravú stranu hlavy. Dvorná dáma kňažnej mu utierala krv svojou vreckovkou. Komorník von Rumerskirch dobehol a prikázal šoférovi, aby pokračoval v ceste, lebo stojace vozidlo bolo ideálnym terčom pre prípadného druhého atentátnika. Práve vtedy si kňažná posťažovala na bolesť v dolnej časti krku v blízkosti lopatky. Arciknieža sa jej pozrel na krk a konštatoval, že má poranenú kožu. Šofér zistil, že niekoľko kúskov granátu zasiahlo aj jeho vozidlo, jeden udrel do hornej časti benzínovej nádrže, druhý zasiahol bok karosérie z ľavej strany, práve tam, kde sedel arciknieža, a tretí spustenú strechu. Prvé dve automobily, so šéfom bezpečnosti, šéfom polície a mešťanostom boli pri radnici na Apelovom nábreží. Nevedeli, čo sa deje. Jeden z nich počul výbuch, ale myslel si, že je to delová salva. Príchod rozzúreného arcikniežaťa ich konfrontoval so skutočnosťou. Pri mestskej radnici sa zhromaždil zástup ľudí zvedavých na ceremóniu. Arciknieža narýchlo prečítal svoj prejav, ktorý ukončil niekoľkými naspamäť naučenými vetami v srbochorvátčine. Díval sa na ľudí okolo seba a povedal:

"Prosím vás, odovzdajte moje najsrdečnejšie pozdravy ľudu tohto pekného hlavného mesta, a uisťujem vás o mojej nezmenenej milosti a dobrej vôli.“

Napokon so sprievodom vošiel do radnice. Kňažná, sprevádzaná mešťanostom a svojou dvornou dámou, sa odobrala na prvé poschodie navštíviť moslimské panie a ich deti, arciknieža so svojou suitou a s členmi mestskej rady zostali vo vestibule. O 10.54 arciknieža opustil mestskú radnicu. Jeho auto bolo zase tretie v poradí. Podplukovník Harrach stál teraz na stúpadle z tej strany vozidla, čo bola obrátená k rieke. Odtiaľ hodili granát, a preto chcel aspoň takto chrániť arciknieža pred možným novým atentátom. Kolóna áut prechádzala Apelovým nábrežím plnou rýchlosťou. Keď však prvé auto, kde sedel šéf bezpečnosti, došlo na roh Apelovho nábrežia a ulice Františka Jozefa, odbočilo podľa pôvodného programu vpravo, za ním nasledovalo aj druhé auto so šéfom polície a mešťanostom. Šofér auta, v ktorom sa viezol arciknieža, chcel práve odbočiť za nimi, keď ho guvernér zastavil a prikázal pokračovať Apelovým nábrežím. Šofér pritlačil brzdu a zastavil športové vozidlo pred obchodom s vínom pri chodníku nabitom ľuďmi. Druhý sarajevský atentátnik Gavrilo Princip spomínal na udalosti takto:

„Keď som zastal na rohu Latinského mosta pri Schillerovom obchode, počul som, ako ľudia kričia >živio<. Hneď nato išiel prvý automobil a usiloval som sa v ňom rozoznať následníka trónu, ktorého som poznal z fotografií uverejnených v posledných dňoch v novinách. Keď prišiel druhý automobil, spoznal som v ňom následníka trónu. Ale keďže som videl, že pri ňom sedí nejaká dáma, chvíľu som rozmýšľal, či mám vystreliť alebo nie. V tom istom okamihu sa ma zmocnil akýsi čudný pocit a z chodníka som zacielil na následníka trónu, čo mi uľahčila aj okolnosť, že automobil v zákrute spomalil. Neviem, ako som v tom okamihu cielil, ale viem, že som cielil na následníka trónu. Zdá sa mi, že som vystrelil dva razy, azda aj viac ráz, lebo som bol veľmi vzrušený. Či som trafil obete alebo nie, nemôžem povedať, lebo v tom istom okamihu ma ľudia začali biť.“

Princip stačil vystrelil smerom na osádku auta niekoľko krát, kým však jeden z policajtov zbadal nebezpečenstvo a chcel zachytiť útočníkovi ruku, zasiahol Mihajl Pušar. Ten kopol policajta do kolena, takže stratil rovnováhu a nemohol zasiahnuť. Atentátnik bol len niekoľko krokov od svojho terča. V prvom okamihu sa zdalo, že sa ani tento pokus nepodaril. Generál Potiorek videl, ako arciknieža a kňažná nehybne sedia na svojich miestach. Ale keď auto cúvalo na Apelovo nábrežie, kňažná spadla na arciknieža a na ústach arcikniežaťa guvernér zbadal krv. Nariadil šoférovi, aby šiel plnou rýchlosťou do Konaku. Gróf Franz Harrach stál na opačnom boku vozidla. Na scénu sa pamätá takto:

"kým som vyberal vreckovku, aby som zotrel krv z úst arcikniežaťa, Jej Výsosť zvolala: >Preboha, čo sa ti stalo?< Potom klesla zo svojho sedadla a tvár jej padla medzi arcikniežaťove kolená. Ani mi len na um neprišlo, že aj ju zasiahlo, myslel som si, že od vzrušenia omdlela. Jeho kráľovská Výsosť povedal: >Soferl, Soferl, neumri. Ži pre moje deti!< Nato som schytil arciknieža za golier uniformy, aby mu hlava neklesala a opýtal som sa ho:>Cíti Vaša Výsosť veľkú bolesť?< Na čo on zrozumiteľne odpovedal:>Nie je to nič.< Tvár mal trochu zvraštenú a šesť alebo sedemkrát opakoval, strácajúc čoraz viac vedomie a čoraz tichším hlasom:>Nie je to nič.< Nastala krátka prestávka a potom z jeho hrdla vychádzalo kŕčovité chrčanie, zapríčinené stratou krvi. To prestalo, keď sme dorazili do guvernérovej rezidencie. Dve telá v bezvedomí vniesli do budovy, kde čoskoro u oboch konštatovali smrť.

Kňažná zomrela prvá. Guľka určená guvernérovi prestrelila bok vozidla, prešla jej cez šnurovačku a zasiahla ju do pravej slabiny. Arciknieža žil len o niečo dlhšie. Guľka prešla cez pravú stranu goliera jeho kabáta, pretrhla tepnu a uviazla v chrbtici. Rýchla jazda z miesta atentátu do Konaku jeho stav rozhodne zhoršila. Bolo 11.30 hod. Mŕtva kňažná ležala v guvernérovej spálni, kam ju preniesli, len čo dokonala. Arciknieža bol v jednej zo susedných izieb osamelého a múrom ohradeného Konaku, starobylej budovy z tureckých čias.

Vyšetrovanie a proces

Rakúske úrady sa krátko po atentáte pustili do rozsiahlej pátracej akcie. Vyšetrovanie viedol sudca sarajevského oblastného súdu Leo Pfefer. Princip a Čabrimovič boli po prvých vypočúvaniach prevezení do vojenskej väznice v tzv. Filipovej posádke. Po atentáte sa ostatným sprisahancom podarilo zo Sarajeva utiecť, no polícii sa ich podarilo všetkých zadržať. Grabež bol zatknutý 30. júna, Vaso Čubrilović, Cvetka Popović 3. júla. Sprisahancom odovzdal súd obžalobu 28. septembra 1914. Samotné pojednávanie sa začalo 12. októbra 1914 v sieni divízneho súdu, v blízkosti vojenskej väznice. Na lavicu obžalovaných sa posadilo dvadsaťpäť osôb zainteresovaných v prípravách a vykonaní atentátu, ktorých štátny žalobca obžaloval z velezrady a zákernej vraždy. Predsedom poroty bol Luigi von Curinaldi a sudcami Bogdan Naumović a Mayer Hofmann. Od prvej chvíle vyšetrovania prejavovali úrady úsilie dokázať, že sprisahanie bolo organizované z Belehradu. Po vypočutí všetkých obžalovaných, ako aj svedkov sa 22. októbra 1914 ujal slova štátny žalobca dr. Franjo Svara. Podstatou jeho prejavu bolo, že atentátnici boli obeťou veľkosrbskej propagandy. Advokáti obžalovaných, až na dr. Rudolfa Zistlera, sa nesprávali ako obhajoba, ale skôr ako obžaloba. Zistler obhajujúci Veljka a Vasa Čubrilovića, Kranjčevića a Nedja Kerovića, postavil svoju obhajobu na práve južných Slovanov na samourčenie, ako aj na skutočnosti, že obžalovaní sa nedopustili trestného činu velezrady s ohľadom na štátoprávny štatút Bosny a Hercegoviny. Predseda poroty nedovolil Zisterovi predniesť obhajobu do konca. Štátny žalobca podal návrh, aby sa proti Zistlerovi začalo trestné stíhanie. Zistler bol dokonca z Bosny a Hercegoviny vypovedaný.

(obrázok v poradí: Janovič, Popovič, Ilič, Drabež, Čubrilovič)

Pojednávanie sa skončilo 23. októbra 1914 a rozsudok bol prečítaný o päť dní neskôr. Na trest smrti povrazom boli odsúdený: Danilo Ilić († 3. februára 1915), Veljko Čubrilović († 3. februára 1915), Nedjo Kerović (trest zmenený na 20 rokov ťažkého žalára - † 22.4.1916), Miško Jovanović ( † 3. februára 1915) a Jakov Milović (trest zmenený na doživotný žalár - † 16.4.1916). Mitro Kerović († 1.10.1916) dostal doživotný ťažký žalár. Gavrilo Princip († 28.4.1918) bol odsúdený na dvadsať rokov ťažkého žalára s jedným pôstom mesačne a každoročne 28. júna tvrdým lôžkom a samoväzbou v tmavej cele. Nedeljko Čabinović († 23.1.1916) a Grabež (†1916) dostali rovnaký trest s výnimkou pôstu. Vaso Čubrilović bol odsúdený na šestnásť rokov žalára, Cvetko Popović na trinásť rokov, Lazar Djukić († 19.3.1917)a Ivo Kranjčević na desať rokov žalára. Cvijan Stjepanović sedem rokov, Branko Zagorka a Mark Perin (†15.12.1914) po tri roky väzenia. Spod obžaloby boli oslobodený: Nikola Forkapić, Dragan Kalember, Ivan Momčilović, Franjo Sadilović, Angel Sadilović, Mića Mičić, Obrena Milošević, Jova Kerović, Blagoj Kerović.

Troch hlavných atentátnikov, Principa, Čabrinovića a Grabeža previezli krátko po vynesení rozsudku na výkon trestu do českej väznice Terezín, zatiaľ čo ostatných desiatich sprisahancov previezli do Zenice najväčšej väznice v Bosne a Hercegovine. Podľa vyjadrení svedkov, odsúdených väzňov fyzicky netrýznili, ale predpisy boli natoľko tvrdé, že postačovali na to, aby zničili aj toho najzdravšieho väzňa. Podľa nariadení v habsburských vojenských väzniciach musel byť každý väzeň spútaný desať kilogramovými okovami. Hoci ministerstvo vojny vydalo nariadenie, že v čase vojny sa majú v dôsledku slabej stravy okovy odstrániť, voči Principovi a jeho spoločníkom sa aj naďalej uplatňovali starú prax. Strava bola nedostatočná, hygiena a zdravotná starostlivosť boli úplne zanedbané. V celách sa nekúrilo a teplota v noci klesala hlboko pod bod mrazu. Smrť cisára Františka Jozefa 21. novembra 1916 a nástup arcikniežaťa Karola na habsburský trón mali za následok určité zlepšenie podmienok odsúdených politických väzňov.

„Keď som v lete 1916 začal liečiť Principa na chirurgickom oddelení posádkovej nemocnice v Terezíne, bol už kandidátom smrti, živou mŕtvolou: jeho na kostru vyschnuté telo pokrývali početné tuberkulózne vredy vo veľkosti dlane. Princip určite ešte pred svojím zatknutím mal v sebe zárodky tuberkulózy, ale dva roky žalárovania v kazematách terezínskej pevnosti stačili tak rozdúchať toto ohnisko choroby, že sa smrť chorého dala očakávať v najkratšom čase. Ale treba vysloviť uznanie úradným činiteľom v terezínskej posádke, ktorí zodpovedali za Principov život, že chorého, keď sa ukázali prvé ťažké príznaky tuberkulózy, preniesli do posádkovej nemocnice, v ktorej mal takú istú starostlivosť ako ranení alebo chorí vojaci. Treba však povedať, že dozor bol veľmi prísny: v jeho izbe stál vojak s nasadeným bodákom, dvaja stáli predo dvermi a dvaja strážili pod oknom, hoci pokus o útek zo strany chorého bol vylúčený, lebo sotva mohol prejsť dvesto metrov. Napriek prísnemu zákazu rozprávať sa s ním našiel som počas liečenia viac ráz príležitosť krátko s ním pohovoriť. Pre Principa, ktorý nesmel písať, čítať, ani s nikým hovoriť, bolo skutočnou úľavou, keď sa mohol s niekým aspoň pozhovárať... V rozhovore so mnou nikdy neľutoval svoj čin, dokonca i keby mohol tušiť strašné následky atentátu – vypuknutie svetovej vojny. Na črtách jeho tváre bola takmer sviatočná vážnosť: oči, ktoré ležali hlboko v jamkách a stratili lesk a plameň, na chvíľu sa zaleskli, keď začal hovoriť o oslobodení národa. Trpezlivo odovzdaný svojmu osudu, rozlúčil sa so všetkými pozemskými vecami a svoj skorý koniec očakával so stoickým pokojom. Dobrou nemčinou mi veľa rozprával o svojej rodine a svojom krátkom živote, ale nikdy nespomenul ľudí z Čiernej ruky, ktorí ho, podľa názoru rakúsko-uhorskej tajnej polície, naviedli na tento čin. Počas dvojročného žalára mu narástla dlhá brada, takže vyzeral o desať rokov starší. Keď mu oholili bradu, predo mnou sa ukázala veľmi výrazná, inteligentná, mladistvá tvár. Štíhle a drobné Principovo telo malo typický tuberkulózny výzor. Ako som už spomenul, na prsiach mal veľké tuberkulózne hnisavé rany. Kĺb v pravom lakti tuberkulóza tak zničila, že sa dolná časť musela k hornej pripevniť strieborným drôtom. Dodnes si neviem vysvetliť, prečo lekárom nedovolili, aby mu amputovali dolnú časť ruky, ktorá už nemala nijakú funkciu. Princip zvyčajne každý druhý deň prichádzal do operačnej siene na preväz. Keďže sme mu museli preväzovať celú hornú časť tela, na jeho preväz som musel minúť viac materiálu, ako na päť ranených vojakov. Tuberkulózny proces rapídne napredoval. Principove dni boli spočítané.“

V roku 1916 sa u Principa prejavili ťažké príznaky kostnej tuberkulózy, na následky ktorej umrel 28. apríla 1918 o 18.30 hod. v izbe číslo 33 uzavretej časti terezínskej nemocnice č. 13. Pochovaný bol na miestnom katolíckom cintoríne. 9. júna 1920 boli Principove ostatky exhumované a prevezené do Sarajeva, kde ich pochovali do spoločnej hrobky mladobosniakov.

Šesť hlavných hypotéz

Historici ešte počas prvej svetovej vojny predložili šesť hlavných hypotéz o tom, kto mohol stáť za sarajevskými atentátnikmi:

• Veľká Británia a Francúzsko (priemyselné a finančné spoločnosti, ktoré pomocou svojich centier a nastrčených agentov živili medzi porobenými južnoslovanskými národmi protihabsburskú agendu).

• Nemecko (armádne a priemyselné kruhy),

• Maďarsko (predseda vlády István Tisza),

• Srbsko (vláda, regent Alexander, tajná srbská organizácia Zjednotenie alebo smrť - Čierna ruka, na čele ktorej stál plukovník Dragutin Dimitrijevič – Apis. (pozri: Srbsko 15. december 1916 Proces proti plukovníkovi Apisovi)

• Rusko (generálny štáb, tajná polícia, ruský revolučný teroristi)

Následky Sarajevského atantátu

Ešte v deň atentátu došlo v Sarajeve k protisrbským demonštráciám a pogrogom. Rozvášnený dav ničil srbské obchody, rabovala majetok. V Chorvátsku boli útoky pri Srbom organizované radikálnou politickou stranou dr. Franka. V Slovinsku vyzvala klerikálna strana na neúprosný boj proti všetkému srbskému. V Bosne a Hercegovine bol vyhlásený výnimočný stav, tisíce ľudí bolo zatknutých a intervenovaných v narýchlo zriadených koncentračných táboroch, kde ako rukojemníci armády ručili svojimi životmi za bezpečnosť rakúskych vojenských posádok. Polícia zatkla len v Sarajeve viac ako dvesto popredných Srbov. Po zadržaní s nimi zaobchádzali veľmi hrubo. Všetkých odvádzali do vojenskej väznice, kde držali aj atentátnikov a celé hodiny museli stáť na nádvorí väznice. Ďalších niekoľko desiatok zatknutých dopravili z okolia Sarajeva. Policajti všetkých zadržaných bili, trýznili smädom a hladom. Na tom istom dvore postavili šibenice a niekoľko sedliakov na nich obesili.

Smrť následníka rakúskeho trónu vyhovovala silný armádnym skupinám v Nemecku a Rakúsku, presadzujúcich vlastné mocenské záujmy. Mesiac po sarajevských výstreloch vypukla Prvá svetová vojna radom rýchlych a neodvolateľných opatrení - rakúskym ultimátom Srbsku 23. júla a vypovedaním vojny 28. júla, ruskou mobilizáciou, nemeckým vypovedaním vojny Rusku 1. augusta, Francúzsku 3. augusta a britským vypovedaním vojny Nemecku 4. augusta. Táto vojna bola najväčšou jatkou v dovtedajších svetových dejinách, spustošila veľkú časť Európy a pripravila o život dvanásť miliónov ľudí. Nasledovali veľké spoločenské hnutia. Zanikli štyri ríše a s nimi aj habsburská, romanonovská, hohenzollerovská a otomanská dynastia, ktoré vládli po celé stáročia. Táto vojna zmenila mapu Európy väčšmi ako ktorákoľvek vojna v dejinách predtým a potom. Na troskách bývalých ríš vznikli nové štáty, založené na zásade sebaurčenia. Ruská revolúcia z roku 1917 priniesla celkom nové politické zriadenie. Po vojne 1914-1918 Európa začala strácať svoju rozhodujúcu nadvládu v iných častiach sveta, ktoré si podmanila v minulých stáročiach. Zo smrti monarchu profitovala celá plejáda obchodníkov, štátnikov, generálov a organizácií. Nemecko s rastúcim priemyslom a počtom obyvateľstva, ohrozovalo Britániu ako hlavnú svetovú moc. Jeho koloniálne chúťky boli čoraz väčšie, budovalo silnú vojenskú flotilu a armádu. Rástla francúzsko-nemecká a rusko-rakúska rivalita. Mocenské vrenie sa pre Svetovou vojnou prejavovalo v systéme tajných spojenectiev (pakt Francúzska a Ruska roku 1894, Británie a Francúzska roku 1904 a 1907. Británia dokonca našla spoločné záujmy so svojím odvekým protivníkom, cárskym Ruskom). Na druhej strane sa Británia, Rusko a Francúzsko usilovali zamedziť nemecký Drang nach Osten a podporovali malé, hospodársky nevyspelé balkánske krajiny, ktoré sa chceli modernizovať. Najväčšie európske bankové koncerny sa pretekali v tom, kto bude financovať vyzbrojovanie malých krajín pomocou štátnych pôžičiek. Úspech Srbska, Grécka, Bulharska a Čiernej Hory v balkánskej vojne 1912-1913, ktorá skoncovala so stáročným panstvom otomanskej ríše v Európe, priniesol firmám Schneider-Creusot a Vickers- Armstrong, Krupp a Škoda nepredstaviteľné zisky. Aj preto mnoho historikov obviňovalo Francúzsko a Britániu, ako spojencov Ruska a Srbska, pričom ich označovali za centrum sprisahania. Jezuita otec Anton Puntigam už za prvej svetovej vojny tvrdil, že sarajevský atentát inšpirovalo, organizovalo a uskutočnilo medzinárodné slobodomurárstvo. Gróf Ottokar Czernin, jeden z najdôvernejších radcov arcikniežaťa, ktorý bol roku 1917 aj rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí, vo svojej knihe Svetová vojna, vydanej roku 1919, napísal že mu arciknieža rok pred vypuknutím vojny dôverne povedal, že sa slobodomurári rozhodli zavraždiť ho. V podobnom duchu sa niesla aj plejáda ďalších teórií, ktoré sa však historikom nepodarilo nikdy potvrdiť, ani dôveryhodne vyvrátiť.

Rakúsky cisár František Jozef, využil pod tlakom Nemecka, smrť svojho synovca, ako zámienku vojenskej intervencie a kontroly Srbska, ktoré podnecovalo protirakúsky odpor medzi južnoslovanskými národmi na Balkáne. Len čo viedenská vláda získala prísľub vojenskej podpori od nemeckého cisára Wilhelma II, obvinila srbskú vládu z atentátu a doručila jej ultimátum s ponižujúcimi a pre Srbsko neprijateľnými podmienkami. Srbská vláda vyvracala tvrdenia viedenskej vlády, no bola ochotná pristúpiť na všetky podmienky ultimáta až na jeho šiesty odstavec, lebo to by znamenalo porušenie ústavy. Prijatie ultimáta by pre Srbsko znamenalo obmedzenie nezávislosti, suverenity a kontroly nad správou krajiny. Rakúsko-Uhorsko odmietlo ustúpiť od svojich požiadaviek, neuznalo srbské námietky a 28. júla 1914 vypovedalo Srbsku vojnu. Srbi začali svoju mobilizovať armádu ešte pred odpoveďou na rakúske ultimátum.

Podmienky rakúsko-uhorského ultimáta :

1. Dovoliť, aby na Srbskom území spolupôsobili orgány cisársko-kráľovskej vlády Rakúsko- Uhorska pri potláčaní podvratného hnutia zameraného proti územnej celistvosti Rakúsko-Uhorska.

2. Rozpustiť Národnú obranu. Rovnako postupovať aj proti iným združeniam v Srbsku, ktoré vedú propagandu proti Rakúsko-Uhorskej monarchii.

3. Odstrániť zo škôl, učiteľského zboru, učebníc a vyučovacieho procesu všetko a všetkých, čo by mohli živiť nepriateľstvo proti Rakúsko-Uhorsku.

4. Odstrániť z vojenskej služby a správy všetkých dôstojníkov a úradníkov, ktorý sa previnili protirakúskou propagandou, a ktorých mená a skutky cisárska a kráľovská vláda dodatočne oznámi kráľovskej vláde.

5. Zakázať publikácie, ktoré podnecujú k nenávisti a opovrhovaniu monarchiou a svojou tendenciou je proti jej územnej integrite.

6. Začať súdne vyšetrovanie účastníkov sprisahania z 28. júna 1914, ktorý sa nachádzajú na srbskom území. Orgány delegované cisárskou a kráľovskou vládou sa zúčastnia na tomto vyšetrovaní.

7. Zatkne majora Voju Tankoviča a srbského úradníka Milana Ciganoviča, ktorých kompromitovalo sarajevské vyšetrovanie.

8. Účinnými opatreniami zamedziť podpore zakázaného obchodu zo zbraňami a muníciou cez hranicu zo strany srbských úradov. Prepustiť a potrestať úradníkov pohraničnej služby v Šabci a Loznici, ktorý pomáhali sarajevským atentátnikom a uľahčili im prechod cez hranicu.

9. Podať vysvetlenie cisárskej a kráľovskej vláde o neodôvodnených vyjadreniach srbských vysokých úradníkov v Srbsku a zahraničí, ktorý napriek svojmu úradnému postaveniu po atentáte 28. júna neváhali a svojimi vyhláseniami vyjadrovali nepriateľstvo voči Rakúsko-Uhorskej monarchii.

10. Informovať cisársku a kráľovskú vládu o plnení opatrení sľúbených v predchádzajúcich bodoch.

„ Všetci prítomný, s výnimkou maďarského ministerského predsedu, sú toho názoru, že samotný diplomatický úspech, aj keby sa skončil výrazným ponížením Srbska, by bol bezcenný. Preto treba Srbsku predložiť také ďalekosiahle podmienky, ktorých odmietnutie možno predvídať, čím by sa otvorila cesta k radikálnemu vojenskému riešeniu. “ (Z protokol zasadnutia ministerskej rady Rakúsko-Uhorska, 7. júl 1914)